Roky hrávali po nezávislých kluboch. Od stredy však majú Košice novú divadelnú scénu. O tom, čo k tomu viedlo a ako počas pandémie vnímali odkazy umelcom aby šli pracovať do potravín, sme sa rozprávali s umeleckou riaditeľkou divadla Na Peróne a jeho zakladateľkou JANOU WERNEROVOU.
Pochádzate z kolotočiarskej rodiny, aj to vás viedlo k tomu, kde ste dnes?
- Často nad tým uvažujem aj v tom zmysle, že pre mňa je sloboda strašne dôležitá. Asi aj preto robím to čo robím, kvôli tomu z akej rodiny pochádzam. Pretože pre mňa by bolo veľmi ťažké asi sa niekde zamestnať, hoci som zamestnaná, učím na konzervatóriu, kde mám polovičný úväzok, ale bolo by pre mňa asi ťažké robiť divadlo niekde v inštitúcii. Potrebujem tvoriť slobodne a voľne.
Ako si spomínate na život v maringotkách? Vraj o tom pripravujete knihu?
- Je to kapitola môjho života, o ktorej hovorím veľmi striedavo, raz veľmi otvorene a inokedy si ju nechávam iba pre seba. Vynára sa mi množstvo spomienok z detstva, ktoré bolo vďaka životu v maringotke, v porovnaní s dnešným konzumným svetom veľmi čarovné. A áno, začala som ich postupne spisovať.
Splnil sa im 20-ročný sen. Košické divadlo Na Peróne má novú domovskú scénu Čítajte V akom veku a prečo ste sa rozhodli pre divadlo?
- Mala som asi jedenásť a jedna spolužiačka ma vzala na dramatický krúžok, na svetelnú skúšku v dome kultúry a ten okamih, keď sa rozsvietili svetlá na javisku, stála som v portáli, zodvihol sa prach... A už som nikdy v život nechcela robiť nič iné.
Študovali ste na strednej škole so zameraním na rómsku kultúru. Formovalo vás to nejakým spôsobom?
- Veľmi. Myslím si, že vďaka tomu, že som strávila istý čas života s Rómami, mám dnes názory aké mám a chápem, že veci nie sú len „čierno-biele".
Po akom čase má divadlo Na Peróne vlastnú scénu?
- O vlastnej scéne sme premýšľali dvadsať rokov, odkedy sa s Peťom (Peter Kočiš, partner a riaditeľ divadla) poznáme a písali sme našu prvú rozprávku. Presne pred 20 rokmi sme si hovorili, že by bolo super mať raz vlastné priestory a hrať pre dospelého diváka. Takže je to splnenie dvadsaťročného sna.
Čo k nemu viedlo?
- Všeličo možné. Rezidencie v kultúrnych centrách, hosťovačky, cestovanie po svete, doslova kočovanie až teda sme zakotvili tu, na Zvonárskej ulici.
Ako ste prišli k aktuálnemu priestoru?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
