KOŠICE. „Dobre vidíme iba srdcom," hovorí Malý princ v známej knihe. A svojím spôsobom to potvrdzuje aj hendikepovaný umelec z Košíc.
V pobočke Knižnice pre mládež mesta Košice Nezábudka, určenej hlavne pre znevýhodnených čitateľov, je až do konca augusta výstava hluchoslepého maliara Martina Kovalíka.
Jej názov - Všetko, čo mám rád - odzrkadľuje svet človeka, ktorého vnímanie je zredukované o dva najvýznamnejšie zmysly.
Prvý a najobľúbenejší objekt je Cecilka
„Mám rád Cecilku. Prišla k nám pred desiatimi rokmi v zúboženom stave, zachránil som ju a odvtedy sme stále spolu,“ vysvetľuje Martin, prečo sa práve táto mačka stala jeho prvým maliarskym objektom.
Tlmočníčku nám robí riaditeľka špecializovaného zariadenia Maják, n. o., v Zdobe pri Košiciach Henrieta Heidecker, kde Martin žije od roku 2007.
A zároveň vysvetľuje: „Martin s Cecilkou sú nepretržite spolu. A jej fotografiu má na všetkom – na tričku, na hrnčeku. Nedávno oslávil 45. narodeniny a Cecilka desiate. Mali spoločnú tortu.“
Nielen prvým, ale aj najobľúbenejším výtvarníkovým obrazom je jeho mačka. Keď mala pred časom vážny úraz, obával sa, že ju stratí. A tak ju zas namaľoval.
Sám Martin tvrdí, že maľuje nejaké dva – tri roky. No je to inak, ako vysvetľuje kurátor výstavy Helmut Bistika.
S majákovcami pracuje v ateliéri dvakrát v týždni už takmer 12 rokov.
„Martin je asi najďalej z nich, lebo na tej svojej úrovni o veciach uvažuje. Chodíme do galérií a on si vystavené diela fotí. Ale stále zápasí s problémom, že je dospelý. Podľa neho maľujú len deti a on nechce byť ako ony. Čas, keď začal tvoriť, a tie veci boli také kostrbaté a primitívne, ako keby vypol, vylúčil zo svojich spomienok. On je dospelý, maľuje obrázky ako na fotke. Nevysvetlíte mu, že aj to je krásne, keď človek maľuje primitívne alebo abstraktné veci. On sa cíti byť dospelý a ´maľuje veci ako tie, čo sú v galérii´. A takto začal tvoriť len pred dvomi – tromi rokmi,“ vysvetľuje Helmut.
Pomýlili si ho s farárom
Výstavu v Nezábudke pripravilo Martinovi združenie FEMAN. Jeho riaditeľ Eduard Buraš pozná vystavujúceho autora viac ako desať rokov. Ale viac sa zblížili pred asi piatimi rokmi, keď s Majákovcami pripravovali spoločný projekt.
„Prišli na pobyt v Spišskej Kapitule. Mali tu naštudovať divadelné predstavenie. Vtedy si ma trochu pomýlili s farárom, lebo rád nosím roláky. Odvtedy, keď o mne hovoria, ukazujú si na krk. Tak sme sa zblížili. A svoju vďaku prejavili aj tým, že mi dali veci, ktoré sú pre nich cenné – kožený klobúk a kľúčenku. Mám ich dodnes. Prečítal som si Martinov životopis. Prešiel naozaj strastiplnou cestou, bolo by to aj na viac životov. S týmito ľuďmi nie každý dokáže pracovať, nie každý má na to nervy a trpezlivosť. A je obdivuhodné na Helmutovi Bistikovi, že si v každom vie nájsť spriaznenú dušu a vždy im pomôže. Vie zvýšiť hlas, keď to je treba, ale na druhej strane vie pohladiť spôsobom, ktorý oni šťastne prežívajú,“ hovorí Eduard Buraš.
Problémov na niekoľko životov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
