Nedávna návšteva pápeža na Slovensku upriamila pozornosť domácich i celého sveta na neslávne známe košické sídlisko Lunik IX. Spolu s touto udalosťou sa rozprúdili i debaty o rómskych komunitách na Slovensku a spôsoboch, ako sa im dá pomôcť.
Salezián Peter Žatkuľák pôsobí na Luniku IX už dlhé roky, pozná ľudí, ktorí na sídlisku bývajú, i problémy, s ktorými sa denne pasujú. Rozprávali sme sa s ním o tom, ako vyzerá život Rómov na sídlisku, ako sa podmienky i mentalita ľudí rokmi menili, čo považuje pri práci s deťmi za najdôležitejšie, ale aj to, ako Rómovia prežívajú vianočné sviatky.
V rozhovore sa dočítate:
- Či sa po návšteve pápeža na Luniku IX niečo zmenilo
- Ako na Petra Žatkuľáka pôsobilo sídlisko, keď naň prvý raz prišiel
- Čo pomohlo Rómom, ktorí dokázali odísť
- Ako vnímajú pomoc v rodine
- Čo pomohlo k zmene sídliska
- Ako to vyzerá v rodinách, ktoré majú problém zabezpečiť si základné potraviny
- Závislosti na Luniku IX
- Aké aktivity ponúkajú saleziáni deťom
- Či dokážu deti priniesť zmenu aj ďalej
- Ako vyzerajú Vianoce v rodinách na Luniku
V posledných mesiacoch sa o Luniku IX veľa hovorilo hlavne v súvislosti s návštevou pápeža Františka. Pred pár týždňami sem prišli aj europoslanci. Ako ste vnímali zrazu všetok ten šum?
- Je pochopiteľné, že si pápež František ako symbol chudobných zvolil práve Lunik IX. Je to mediálne asi najľahšie predateľné. Na mnohých miestach na Slovensku žijú ľudia v rovnakej situácii i v biednejšej, ale nedá sa to predať. Ale keď si vypočujete jeho rozhovor, ani raz nepovedal slovo Róm, hovoril o chudobných a tých máme medzi sebou veľa. Keď prejavil túžbu prísť medzi nás, veľmi nás to potešilo. Vnímame v tom záujem otca o svojich synov, o komunitu, no zároveň o bratov a sestry na sídlisku. Ale zároveň pápež pritiahol pozornosť Košíc, Košičanov aj celého Slovenska - áno, máme vo svojom okolí ľudí, ktorí potrebujú našu pomoc.

Teraz, s odstupom času, priniesla návšteva aj nejaké pozitívne ovocie? Zmenilo sa na sídlisku niečo?
- Ovocie prichádzalo už pred samotnou návštevou tým, že prišlo veľa dobrých ľudí kvôli organizácii a príprave, ktorí pretvárali aj vonkajšie prostredie. Vtedy si aj domáci mohli uvedomiť, že niekto veľký prichádza kvôli nim, a začali sa správať slušnejšie. Pod vedením starostu si i naďalej udržujú čistotu na sídlisku. Ale začal som vnímať väčšiu dôstojnosť, väčšiu jemnosť a citlivosť. Vedia sa pozdraviť a viacerí sú tí, čo sa zdravia prví. Prihovoria sa, povedia dobré slovo, čo sa vtedy stávalo menej, omnoho menej.
Primátor Polaček sa v súvislosti s pápežom vyjadril, že hoci ho to najprv šokovalo, jeho návštevu poňal ako možnosť ukázať, že Lunik IX už nie je to „sídlisko hrôzy, strachu a beznádeje”, ako bolo pred 10 - 20 rokmi. Vy ste tu začínali v roku 2008. Ako vtedy sídlisko pôsobilo na vás?
- Sídlisko má svoj život aj svoju históriu. Roky budovania v 80. rokoch boli nádejou, že Lunik IX bude krásny, že tu budú mať obyvatelia jedno z najkrajších sídlisk. Naozaj je toto zákutie Košíc veľmi príjemné. No tým, že sem dali ľudí, ktorí mali vlastné problémy, a dali ich sem veľa, takže boli koncentrovaní, začalo sídlisko rapídne upadať. Som rád, že si majorita aj mesto uvedomili, že to bola chyba. Konečne som počul povedať aj zodpovedných, že bola chyba dať ľudí v problémoch k sebe miesto toho, aby sme im výraznejšie pomohli dostať sa z biedy.
Keď som prišiel v roku 2008, aj ľudia vraveli, že tu bolo krásne. Aj okolo roku 2000, keď začali prichádzať neprispôsobiví občania a odchádzať tí, ktorí povedali, že v takom prostredí nebudú žiť a vychovávať svoje deti. Tí, ktorí mali sebaúctu a sebahodnotu, sa začali postupne sťahovať do iných lokalít, kde bolo výchovné prostredie. A toto prostredie tu sa zhusťovalo a koncentrovalo tým negatívnym.
V roku 2008 bolo toho negatívneho už veľa. Bola tu silná anonymita, veľká agresivita, neprajnosť. Bolo tu 8 000 ľudí a ulice plné detí. Ale podmienky šli stále nižšie a nižšie. Niektorí napríklad vyťahovali roxory z bytoviek, v ktorých bývali, a tým pádom si ich zničili. Bytovky začali búrať - zdá sa mi, že v roku 2009 šla dole prvá a potom viac-menej každý rok nejaká.
“Najstarší chlapec v rodine nemusí pohnúť ani prstom, sestry musia robiť všetko. Ale chlapec je tu kráľ, vypýta si posledné eurá od rodičov a oni mu ich dajú. Tým pádom vyrastajú celé generácie rozmaznaných ľudí.
„
Pozvali sme sem i priateľov. Vnímali, že tu je život, že ani tábor nemusíme robiť, stačí sa prejsť po ulici a máte okolo seba sto - dvesto detí. Priestor na prácu s deťmi tu teda bol. A aj sa veľa robilo, napríklad rôzne podporné činnosti. Tieto deti potrebovali kvalitné vzdelávanie, ale hlavne výchovu. Najviac im chýba disciplína.
Najstarší chlapec v rodine nemusí pohnúť ani prstom. Sestry musia nosiť vodu, sestry sa musia starať o mladších súrodencov. Upratujú, robia všetko, čo treba. Ale chlapec je tu kráľ. Vypýta si posledné eurá od svojich rodičov a oni mu ich dajú. Tým pádom vyrastajú celé generácie rozmaznaných ľudí, ktorí nevedia zvládnuť námahu, prekročiť nejaký prah, aby napríklad dokončili školu. Ako môžem čakať od chlapca, ktorý v sebe nikdy nič nemusel prekonať a nemá v sebe pocit víťazstva, že pôjde za lepšími vecami, keď ho to rodičia v detstve nenaučili?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári