Novinárka Sára Činčurová bola tento rok na lodi v Stredozemnom mori, kde zachraňovala utečencov, rozprávala sa s ľuďmi, ktorí strávili mesiac v lese na poľsko-bieloruskej hranici a navštívila aj vojnovú zónu na východnej Ukrajine v Donbase. „Ľudia si často túto prácu predstavujú tak, že idem na nebezpečné miesto, vrátim sa a musím mať z toho depresiu. Často je to však veľmi krásne. Na Ukrajine sú napríklad staručkí ľudia žijúci vo vojnovej zóne, ktorí zväčša nemôžu odísť, alebo kvôli vysokému veku nechcú. Všetci vás tam začnú objímať a bozkávať a stále vám chcú niečo dať, či už paradajky, jablko alebo cibuľu,“ opisuje.
Práca novinárky na voľnej nohe ale nie je vždy idylická. Činčurová sa niekedy smeje už aj sama zo seba, že si ťažšie povolanie ani vybrať nemohla. Často chodí na miesta, kde je nebezpečne, stojí to veľa peňazí, je to náročné fyzicky aj psychicky, nespí, neje alebo ochorie či prechladne. Potom sa vrátite a často vám články ani nikto nechce publikovať, lebo vám povedia, že o tom sa už písalo a je to zabudnutý konflikt,“ hovorí.
V rozhovore sa okrem iného dočítate:
- aké bolo jej dospievanie v Košiciach
- prečo jej nikde nechceli uverejniť článok o znásilnených tehotných ženách
- ako ju ľudia za zachraňovanie utečencov posielali do basy
- prečo už dnes nemusí ísť novinár ani mimo Európy, aby mu pri práci hrozilo väzenie
Predpokladám, že ste kvôli vašej práci pomerne rozlietaná. Kde sa nachádzate teraz?
V Bratislave, odkiaľ zvyknem vycestovávať na reportáže. Tu pracujem a venujem sa výskumu v oblasti násilia páchaného na ženách a rodovej rovnosti.
Naposledy ste boli na reportáži na poľsko-bieloruskej hranici.
Bola som na poľsko-bieloruskej hranici, ale z poľskej strany, kam chodí v súčasnosti väčšina novinárov, keďže je to jednoduchšie, ako získať akreditácie na vstup do Bieloruska. Na poľsko-bieloruskej hranici som bola v tomto roku už dvakrát.
Na poľskej strane hraníc s Bieloruskom našli mŕtveho migranta Čítajte Ako to na vás pôsobilo?
Je to tam strašné. Myslím, že to bude jeden z momentov, ktorý budeme mať v kolektívnej minulosti ako jednu z najväčších tráum 21. storočia. Niektoré údaje hovoria až o 4-tisíc ľuďoch, ktorí by sa mohli v tejto zóne nachádzať. Naposledy som tam bola na konci novembra, čiže v obrovskej zime.
“Videla som deti s omrzlinami všade po tele.
„
Už vtedy to bolo strašné, musela som tam ísť pomaly s horolezeckým výstrojom, aby som to v noci v lese vydržala. Videla som deti s omrzlinami všade po tele, matky s deťmi. Robila som rozhovory s ľuďmi, ktorí práve vyšli z toho lesa a strávili tam mesiac. Videla som už všeličo, lebo som robila aj vojnové reportáže, ale ľudí v takomto stave, ktorí boli mesiac v divočine, som ešte nevidela.
Ako prebieha práca s respondentmi a príprava na vaše reportáže, keď idete na miesto, na ktorom ani neviete, čo môžete očakávať? Viete sa niekedy aj dopredu dohodnúť s respondentmi, alebo skôr opisujete to, čo vidíte priamo na mieste?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
