Ostatné tri mesiace strávil blízko frontovej línie na Ukrajine. Stojí za dovozom prvej várky detských kníh pre ukrajinské deti na Slovensko. Dokumentarista PAVOL PEKARČÍK sa po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu vybral spolu s režisérom Ivanom Ostrochovským do ostreľovaného Charkova, kde žili v podzemí metra. Trvalo tri týždne, kým vytiahol kameru a začal natáčať. V košickom Artfore prezentoval dokumentárne fotografie súčasnej Ukrajiny a hovoril o neutíchajúcej pomoci a drobných príbehoch ľudí.
V rozhovore si prečítate:
Kedy a prečo sa rozhodol vybrať na Ukrajinu.
Čo mali pôvodne v pláne natáčať.
Pri pokusoch o evakuáciu zvierat zo zoo zomreli dobrovoľníci.
Metro, kde sa skrývajú Ukrajinci, pripomína postapokalyptický svet.
Keď sú horúca voda či signál luxusom.
Porovnanie súčasnej vlády s Ficovou.
Kým my riešime zástupné problémy, Ukrajinci bojujú o existenciu.
Desivý záber na niekoľko obhorených tiel na chodníku.
Žena, žijúca v Rusku, neverila vlastnej sestre z Ukrajiny.
Ako vníma naratív, ktorý niektorí používajú, že Ukrajinci sú fašisti.
Vaše rozprávanie o pobyte na Ukrajine nebolo klasicky plné ťažoby, ale pretkané vtipnými postrehmi a drobnými ľudskými príbehmi spod frontovej línie. V čom spočíva to, že váš opis udalostí má aj rozmer nadhľadu?
- Neviem, či ide o vtipnosť. Ja som tam mal často slzy v očiach. Hyperčasto. Ale niekedy sa nájde ten čierny králik, také niečo zvláštne v tej zlej situácii. A hlavne, nebol som sám, bol som s Ostrochovským a dvom je stále veselšie.
- Úplne na začiatku mi zavolal Tomáš Forró, že sa začala vojna. Máme tam veľa známych, lebo sme obaja strávili veľa času na východnej Ukrajine, čiže sme obtelefonovávali ľudí. Prvých pár týždňov sme ich len vozili z hranice. Sestričky dominikánky a skupina mimoriadnych ľudí okolo dr. Krcha a prof. Tomáša Sabola absorbovali možno 50 ľudí, ktorých som doniesol z hranice, tie decká sa rovno dostali do školy. Som im veľmi, veľmi vďačný. Čiže zabezpečili bývanie, jedlo, školu, možno prácu pre rodiny, ktoré prišli s dvoma igelitkami do iného štátu. Bolo to super, nikto sa nikoho nič nepýtal, išlo to mimo papierov, predpisov a všetkého. To je na tej situácii pekné, že keď ide fakt do tuhého, byrokracia je na druhom mieste.
Potom ste kedy išli už na samotnú Ukrajinu do blízkosti bojov?
- Ešte sme chvíľu čakali, kým nám prídu nepriestrelné vesty a prilby. Lebo tam musíte mať základný výstroj, musíte si ho zabezpečiť, človek tam nejde úplne naslepo. Idete za niekým, k niekomu. V čase vojny sú najcennejšie informácie a hlavne, keď idete do blízkosti frontu. Ten je v tejto vojne veľmi fluidný a môže sa stať, že prídete na zlé miesto. A najhoršie je byť na zlom mieste v zlý čas.
Dobrovoľníčka: Mnohí Ukrajinci majú celý život zbalený do jedinej tašky Čítajte Kam ste smerovali najprv?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
