KOŠICE. Hrob zo sklenenej tabule, mozaiky aj zvonček, na ktorý môže zazvoniť len zdanlivý nebožtík.
Prechádzka v meditatívnom prostredí cintorína je priam ako otvorená učebnica dejepisu.
Verejný cintorín v Košiciach je síce najväčším miestom na pochovávanie na celom Slovensku, no nebol historicky prvým v meste.
Kedysi bolo zvykom pochovávať mŕtvych v strede obce či mesta, okolo kostola. Preto je aj dnes okolo Dómu sv. Alžbety stále vidno nepravidelne zakreslené pásy kamennej ohrady, ktoré kedysi tvorili hranice cintorína.
Neskôr bolo z hygienických dôvodov pochovávanie v centre zakázané, a tak sa cintoríny vytvorili po jeho okrajoch.
„V roku 1889 za prestalo pochovávať na všetkých cintorínoch okrem Rozálie a začalo sa pochovávať tu, na svahu Šibenej hory. Vchod na cintorín v roku 1936 začínajú stavať podľa známeho českého architekta Vojtecha Vanického. Ten má len jednu jedinú stavbu v Košiciach, a to vchod na cintorín - tri centrálne arkády a po bokoch vstupy pre ľudí. Potom tu máme kolumbárium, symetricky, kde boli kancelárie, skladovacie priestory a dom smútku. Z celej horizontály vytŕča vertikála zvonice s dvoma zvonmi, prebratými ešte z predošlej provizórnej zvonice,“ víta návštevníkov na potulke v areáli košického verejného cintorína sprievodca Milan Kolcun.
Cintorín sa pôvodne nachádzal blízko barakovej nemocnice, ktorá bola za Južnou triedou. Počas prvej svetovej vojny v nej ošetrovali ranených a tých, ktorí útrapy neprežili, prevážali vo vagónoch na verejný cintorín.
Električkou sa tam dalo dostať ešte do roku 1965.
Bohatý kvetinár
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
