Vyrastajúc v rodine dvoch učiteľov sa JUDITA ŠTOFKOVÁ rozhodla, že aj ona celý svoj život zasvätí vzdelávaniu mládeže. Do práce nastúpila v 60. rokoch, kedy bolo úlohou učiteľov vychovať z detí nadšených budovateľov socializmu. Ako však hovorí, ona sama sa vnútorne s režimom nikdy nestotožnila.
„Ja som cítila, akoby s tým nesúhlasilo 90 percent ľudí, ale pre udržanie svojej existencie, alebo svojej práce, vstúpili do strany a možno tam boli aj aktívni. Aj ja som bola veľmi aktívna a mala som absolútne negativistický postoj k režimu. Hrali sme divadlo,” priznáva.
Prostredníctvom slovenčiny a literatúry, ktorú vyučovala, snažila sa teda študentom prezentovať aj myšlienky či knihy, ktoré režim nepodporoval. Neskôr, počas Nežnej revolúcie, otvorene hovorila o problémoch, s ktorými skostnatené a ideológiou ovládané školstvo muselo bojovať.
Po revolúcii sa Judita Štofková stala prvou viceprimátorkou Košíc. Ako však hovorí, ideály o spoločnom budovaní slobodného štátu, v ktorom nebude nik kradnúť a nik nebude úplatný, s ktorými do funkcie vstupovala, sa rýchlo stretli s realitou.
Keď ste začali v šesťdesiatych rokoch učiť, komunisti boli pri moci už viac než jedno desaťročie a školstvo bolo touto ideológiou silno ovplyvnené. Vnímali ste to ako mladá študentka? Aký ste mali postoj k režimu?
- Všetko som veľmi dobre vnímala. Dodnes mám pred očami obraz môjho otca, ktorý večer sedí s uchom nalepeným na rádiu a počúva Slobodnú Európu. Ja som v roku 1948, keď bol prevrat, mala deväť rokov a počula som debaty v rodine. Od útleho detstva som od rodičov získavala výchovu, že to, čo sa deje, nie je správne. Moji rodičia nikdy neboli v strane a tento nový režim pre nich nikdy nebol prijateľný.
Manžel mojej najstaršej sestry si vlastnými rukami v Prešove postavil pálenicu, ktorá veľmi dobre prosperovala. Po prevrate mu ju znárodnili a dokonca nesmel v Prešove ani pracovať. Ak sa chcel zamestnať, museli ísť mimo mesta, potom pracoval v Rožňave. Medzitým moja sestra porodila troch synov. Aj dom, v ktorom bývali, im zobrali. Až na veľký tlak dovolili, aby tam s tými tromi deťmi zostala.
Prostredná sestra Gabriela v roku 1949 emigrovala. Moji rodičia mali pre to dosť problémov, ale nikdy sa nevzdali. Až potom sme sa dozvedeli, že všetku korešpondenciu, ktorá prichádzala, polícia zhabala a nedoručila. Až po dvoch rokoch sa dozvedeli, že sestra skončila v Austrálii. Od detstva som teda cítila, že tu nie je niečo v poriadku a prirodzene bol vo mne vzťah k slobodnejšiemu a demokratickejšiemu životu.
Ako ste sa potom s týmto postojom a cítením vysporiadali s komunistickým školstvom, keď učitelia boli nútení sa chtiac-nechtiac podieľať na budovaní režimu?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
