S týmto sa stretnúť môžete, s týmto nie. Tak podľa Zory Jaurovej vyzerali snahy vedenia Košíc pri najväčšej investícii dekády.
Keď sa metropola východného Slovenska stala Európskym hlavným mestom kultúry 2013, pracovala v Bruseli a v Košiciach čakala ohňostroj. Namiesto toho roky narážala na kritiku miestnych kultúrnikov a politické tlaky po výmene primátora.
Rodená Bratislavčanka bola spoluautorkou a umeleckou riaditeľkou projektu Košice – Interface 2013, ktorý predčasne opustila. Neskôr spoluzakladala Progresívne Slovensko (PS), dnes je členkou jeho predsedníctva. Priznáva, že strana podcenila Košice v nedávnych voľbách a intenzívne tam hľadajú lídra.
Panuje tu názor, že kultúre sa rozumie každý, a potom to aj tak vyzerá, hovorí o podľa nej neviditeľnej ministerke kultúry Natálii Milanovej (nominantka OĽaNO). Progresívci nevylučujú spoluprácu s Hlasom, rokovať chcú aj s pravicovými stranami.
Producentka, dramaturgička a expertka na kultúrnu politiku ZORA JAUROVÁ sa v rozhovore pre Korzár počas regionálneho turné PS v Košiciach vyjadrila aj k tomu, prečo sa s Igorom Matovičom nedá spolupracovať.
V článku sa dočítate:
- Z akých dôvodov žiadali poslanci jej odvolanie
- V čom na seba narážali európske a lokálne prostredie
- Čo hovorí na prestavby budov na kultúru a program
- Prečo si nevypočula koncert Anny Gaji na ceremoniáli
- Kedy prišli politické tlaky
- Čo si myslí o ministerke kultúry a či má ambíciu ju nahradiť
- Kde robia progresívci chyby
- Prečo vylučujú Matoviča a Hlas nie
Emblematická kauza, ktorá ilustrovala pohľad časti Košičanov na mesto kultúry a nové umenie, bol koncert kapely Piča z hoven v Kulturparku, za ktorý žiadali mestskí poslanci váš odchod z funkcie. Pobúrenie, hanba pred vnúčatami či štvrtá cenová, sťažovali sa poslanci a citovala sa aj Biblia.
- Bola to veľmi zábavná kauza. No v princípe bola o tom, že jeden bezvýznamný poslanec sa snažil zviditeľniť.
A z toho poslanca je dnes poradca premiéra (Eduard Buraš - pozn. red.).
- Bohužiaľ.
Aké boli začiatky v Košiciach?
- Keď ma oslovili Košice, aby som spolupracovala na kandidatúre, pracovala som najmä v Bruseli. Na európskej úrovni bol projekt Európske hlavné mesto kultúry (EHMK) veľmi prestížna vec.
Po tom, čo Košice vyhrali túto národnú súťaž, veľmi naivne, ale úprimne som si myslela, že prídem do Košíc, budú tu ohňostroje a ľudia sa budú tešiť.
Dnes viem, že som asi troška nedocenila rozdiel medzi európskym a lokálnym prostredím. Prišla som do Košíc a namiesto ohňostrojov som si ako prvé prečítala článok v Korzári, že najhoršie, čo sa Košiciam mohlo stať, je, že vyhrali titul Európske hlavné mesto kultúry.

To bol konzervatívny ekonomický názor kolegu na míňanie peňazí na európskej úrovni.
- Rešpektovala som to, len tým chcem demonštrovať rozdiel medzi mojimi očakávaniami a realitou. Do istej miery to symbolizuje hlavnú dilemu toho projektu.
Bol jeden z najkvalitnejších, aké vôbec boli na európskej úrovni. V Košiciach sa podarilo vygenerovať aj veľmi zaujímavú skupinu ľudí, aj zaujímavé témy, akurát, že v lokálnom prostredí potrebovali dovysvetľovať. Bola tu veľká priepasť medzi tým, na čo ľudia boli dovtedy zvyknutí, a aké mal projekt ambície.
Mňa na celej kauze, ktorú spomínate, najviac mrzelo, že sme tu realizovali projekt za 100 miliónov eur. Obrovské investície a dlhodobé vízie, a potom sa uskutoční niečo, čo má v rámci toho celého hodnotu nula, nejaká bezvýznamná akcia niekde v kúte. Ale samozrejme, nejaký pán to vytiahol na zastupiteľstve a zrazu o tom boli články vo všetkých novinách na celom Slovensku.
Teraz spolupracujem s Trenčínom ako EHMK a vidím, že tam je rozdiel v povedomí o prínosoch takéhoto projektu. V čase, keď sme začali v Košiciach, tak na Slovensku prakticky nikto netušil, čo sú to Európske hlavné mestá kultúry. To povedomie bolo veľmi nízke.
Boli sme prvé mesto na Slovensku s týmto titulom.
- Pochopiteľne, áno, presne tak.
V čom ste sa netrafili, keď ste prijali ponuku šéfovať mestu kultúry?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári