Pri príležitosti 90. narodenín vedkyne Márie Lamiovej-Schmiedlovej, ktoré slávi 5. mája 2025, opätovne publikujeme rozhovor s ňou z roku 2023.
Košická Popelka či posledná košická Rimanka. Aj takýmito prezývkami častovali vedkyňu MÁRIU LAMIOVÚ-SCHMIEDLOVÚ.
Archeologickú prácu si po prvý raz vyskúšala v 50. rokoch v Barci ešte ako univerzitná študentka, no už vtedy vedela, že sa odhaľovaniu zabudnutej histórie chce venovať po zvyšok života.
Stála pri začiatkoch Výskumného pracovného strediska Archeologického ústavu SAV v Košiciach a zotrvala v ňom až do odchodu do dôchodku. Za ten čas sa podieľala na mnohých významných vykopávkach na východe vrátane Zemplína, o ktorom napísala aj knihu, za čo ju miestni ocenili čestným občianstvom. Na konte má tiež viacero publikácií s tematikou archeológie a zaslúžila sa aj o jej popularizáciu na Slovensku.
Tento rok v apríli jej Pamiatkový úrad SR udelil Cenu Alžbety Güntherovej-Mayerovej za dlhoročné úsilie v oblasti ochrany pamiatkového fondu. Ocenenie dostala ako prvá Košičanka a zároveň prvá žena - archeologička.
V rozhovore sa dočítate
- Ako a kedy sa na východnom Slovenku rozbehol archeologický výskum
- Pri akej príležitosti sa Márii Lamiovej-Schmiedlovej zapáčilo slovo archeológia
- Kde na východe boli urobené vzácne objavy a ako sa výrobky z Rímskeho impéria dostali na naše územie
- Či aj dnes narážajú na vykrádačov hrobov
- S akými kultovými praktikami pri pochovávaní sa stretla na pohrebiskách na východe
- Ako sa žilo v rímskej dobe na území východného Slovenska
- Čo považuje za svoj najvzácnejší nález
- Ako fungovala s rodinou počas prác na vykopávkach
- Prečo s kolegyňou pobavili okolie pri vystupovaní z vojenského auta
- Ako a prečo prechádzala východom replika vikingskej lode
- Či má v práci svojho nasledovníka
Nedávno vám Pamiatkový úrad SR udelil cenu za váš dlhoročný prínos v oblasti archeológie. Keď teda rekapitulujete svoju prácu, ako ste s ňou vy sama spokojná?
- Ako každá práca, aj tá narážala na všelijaké úskalia. Ale v podstate sa mi splnil detský sen, že som mohla robiť, čo som si vymyslela a vysnívala. Nebolo to vždy také ružové, ako sa to zdá, ale dalo sa.
Nájdu sa i momenty, ktoré by ste teraz mohli ľutovať? Napríklad že sa niečo nestalo a mohlo sa, alebo naopak sa stalo a nemuselo sa?
- Začiatky boli veľmi komplikované, lebo cez vojnu boli Košice v Maďarsku. To bola iná situácia, výskumy sa nerobili žiadne. Jedine hore na Šariši mal profesor Budinský-Krička jediný výskum cez celú vojnu. To bola oblasť archeologicky ozaj neznáma. Vždy sme sa s ním smiali, že každý článok sa potom končil tým, že týmto výskumom sa našla ďalšia bodka na zatiaľ prázdnej mape východného Slovenska. Ale, chvalabohu, bodky začali pribúdať.
Kedy sa teda na východe rozbehol archeologický výskum?
- Celý rozmach sa začal expedíciou HUKO (Hutný kombinát, predchodca dnešného U. S. Steel, pozn. red.), keď sa šli stavať Východoslovenské železiarne. Na to bolo ešte vládne uznesenie z Prahy, že sa pod tým musí uskutočniť archeologický výskum. Vedelo sa, že pri Barci je nálezisko z doby bronzovej, ale vtedy sa ukázalo, že to je opevnená osada s vysokými valmi, ulicami a domami. Zjavne to zhorelo a pod tými spálenými stenami sa našlo všeličo. Tam sa teda robil veľký výskum a boli tam hlavne Pražáci, teda Pražský archeologický ústav. Nás, študentov z Bratislavy, tam potom pritúlili. To boli naše začiatky – aj ako výskumu, aj neskorších kamarátstiev s pražskými kolegami, ktoré nám vydržali celý život.
Mária Lámiová-Schmiedlová upísala svoj život archeológii Čítajte V istom rozhovore ste spomínali, že ste sa archeologičkou chceli stať odmlada, pretože sa vám v pätnástich zapáčilo to slovo a odvtedy vás to nepustilo. Ako ste sa vôbec k tomuto odboru, respektíve slovu prvý raz dostali?
- Smiešne. Vtedy sa robili psychotechnické skúšky po štvrtej triede gymnázia, ako pomoc pri výbere povolania. Po skúškach mi doktor Koma, ktorý ich viedol, povedal, že by sa mi podľa mojich výsledkov hodilo povolanie, ako je napríklad archeológia. To sa mi zavŕtalo v hlave a začala som sa zaujímať o to, čo to vlastne je.
Keďže sme sa s doktorom Pástorom, archeológom vo Východoslovenskom múzeu, poznali, ukázal mi svoj prvý výskum - kopal v Barci pri kaštieli. Začalo sa mi to páčiť, takže som si požičiavala knižky na túto tému. V galérii sa mi tiež podarilo zoznámiť sa s doktorom Fabinim, maliarom, ktorý bol v tom čase jej riaditeľom. On mi tiež dával literatúru, keďže vyštudoval aj archeológiu a dejiny umenia. Vďaka nim som aj urobila prijímačky.
V tom čase boli celosvetovo známe objavy, aké mal na konte sir Arthur John Evans či Howard Carter, staré nanajvýš niekoľko desaťročí. Mali ste aj vy niekedy sny či ambície objaviť niečo podobné?
- Také celosvetové objavy, to je ťažké. Ale sú tu také lokality.
Ešte koncom 18. storočia bol v Ostrovanoch objavený kniežací hrob a potom v roku 1865 ďalší, takže bolo jasné, že tam je nejaké významné sídlisko alebo pohrebisko.
Keď som skončila vysokú školu a dostala som sa do Košíc, prvý výskum, ktorý som si sama navrhla a chcela tam ísť, boli tie Ostrovany. Zo začiatku sa tam našli predmety aj z doby kamennej, aj zo stredoveku, ale z doby rímskej neboli. Tak som to na nejaký čas nechala. Po rokoch som sa vrátila, ale na iné miesto v katastri obce a našli sme tam veľkú osadu. Bola tam napríklad hrnčiarska dielňa, kováčska dielňa, stopy tkáčskeho stavu, niekoľko domov. Nemali sme toľko finančných a časových možností odkryť ju celú, ale už toto ukazovalo, že to bola na tie časy významná osada. Našli sa tam aj výrobky dovážané z Rímskeho impéria.
V Nižnej Myšli odkrývajú minulosť. Pozrite si nálezisko z doby bronzovej Čítajte Je známe, ako sa dostali na východ Slovenska?
- Koncom doby rímskej, keď sa impérium rozsypávalo, Rimania podplácali susedov, aby im dali pokoj. Tak sa niektoré výrobky z ríše dostávali do okolia. Neznamená to teda, že tam boli priamo Rimania, dostalo sa to tam obchodovaním. Vie sa napríklad, že sa železo dovážalo zo stredného Slovenska, aj dobytok a obilie boli z týchto takzvaných barbarských lokalít. Toto ma teda zaujímalo, za čím som chcela ísť.
Ale medzičasom sa situácia vyvinula tak, že bolo potrebné robiť výskumy aj inde. Takže som začala v Seni pri Košiciach, kde bola osada z doby rímskej. Potom sa začala stavať širokorozchodná trať na železiarne medzi Barcou a Šebastovcami a pod tým bola tiež veľká osada, kde sme strávili štyri sezóny.
Prečo ste si vybrali práve rímsku dobu a sťahovanie národov, čo vás na tom zaujalo?
- Neviem, nejako ma to lákalo. Rimania nepoužívali gombíky, ale také spony ako naše zatváracie špendlíky. Ako diplomovku som robila ich súpis zo všetkých múzeí z územia Slovenska, ktoré boli známe. Dokonca to aj vyšlo knižne. Vtedy ma to obdobie upútalo. Ale život doniesol, že som musela robiť aj iné záchranné výskumy, napríklad v Zádielskych Dvorníkoch (po roku 1990 rozdelených na obce Zádiel a Dvorníky-Včeláre, pozn. red.), tam bolo veľké pohrebisko z doby bronzovej.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
