Už ako druháčka na základnej škole chcela byť choreografkou. So spolužiačkou mali rovnaké sukne, v ktorých tancovali na parkovisku pred blokom.
„Pripravili sme dokonca vystúpenie pre našu učiteľku. Bola veľmi šťastná a už vtedy hovorila mojej mame, že by to bola správna cesta," hovorí ADRIANA VRBOVÁ.
Ako balerína košického štátneho baletu pôsobila 25 rokov, aktuálne je pedagogičkou na Konzervatóriu J. Adamoviča na Exnárovej ulici v Košiciach. S kolegami obnovila dlhoročnú tradíciu košického detského baletného štúdia.
V rozhovore hovorí napríklad o tom, ako to majú baletky s kolenami, ktorým dávajú počas rokov tréningov i vystúpení poriadne zabrať. „Je to hlavne o tom, ako sa človek o seba stará a ako sa pripravuje na tréningy. Ja som sa stále chodila pred tréningom rozcvičovať, keďže som nebola dispozične až tak obdarená a skôr mi sedeli charakterové postavy.“
Na tréningy sa fyzicky pripravovala aj cez prázdniny a dnes nemá žiadnu operáciu kolena. „Nehovorím, že mi nevŕzga, ale je to o príprave. Snažím sa preto učiť študentov, že sa musia pravidelne a poctivo rozcvičovať a po tréningu, pokiaľ im to čas a rozvrh umožňuje, strečovať. Telo si musíme chrániť a starať sa oň, keďže s ním pracujeme.“
V rozhovore tiež hovorí, či;
- je neskoro, ak deti začnú s baletom v 14 rokoch
- je na Slovensku tabu, aby chlapci tancovali balet
- si musela počas kariéry dávať väčší pozor na to, čo zje
- to chcela niekedy vzdať
Pôsobili ste 25 rokov na divadelných doskách ako balerína košického štátneho baletu. To, že chcete byť baletka, ste vedeli vždy? Ako ste sa k tomu dostali?
- V Michalovciach sme mali veľký jednoizbový byt a starý gramofón, kde som si púšťala svoje obľúbené pesničky dookola a tancovala. Mamka pracovala v kultúre a prihlásila ma na spoločenské tance. Tesne pred koncom základnej školy som sa prihlásila do folklórneho súboru Zemplínik. Tam som sa prvýkrát trochu dostala k baletu.
Potom sme hľadali školu, kde by som šla študovať. V Košiciach bolo päťročné konzervatórium, v Bratislave osemročné, ale to už bolo neskoro. Hlavne v tej dobe to bolo veľmi ďaleko. Prijali ma teda do Košíc, za čo som nesmierne vďačná, lebo som mala najúžasnejšiu profesorku Frederiku Kováčovú. Naučila ma nielen čo je to klasický tanec, ale aj to, ako má prísť tanečník do baletnej sály, ako sa správať na javisku, ako sa obliekať a pripravovať na tréningy a predstavenia.
Pamätáte si moment, keď ste sa prvýkrát postavili na špičky?
- Áno, mám tie špičky odložené dodnes. Veľmi sa mi pri tom triasli nohy, no bol to pocit, keď vám niečo zachutí a už to nechcete prestať robiť. Vtedy som mala 14 rokov.
Trasenia nôh ste sa postupne zbavili tréningmi?
- Áno, dennou rutinou a pravidelnosťou cvičenia sa členky spevnia, koža na prstoch si navyká na inú obuv a obtiažnosť prvkov sa zvyšuje. V prvom ročníku na konzervatóriu nemôžete robiť náročné cviky, musíte si zvyknúť na to, aby ste sa vedeli postaviť na špičky. Trénujete to úplne pomaly, precízne, potrebujete pevný členok.
Je to zároveň o celom tele, musíte vedieť pracovať s jeho centrom. Dôležitá je aj práca chrbta a lopatiek, svaly postupne naberajú iný rozmer, myslím tvarovo, nie objemom. Je to veľmi náročné. Ale ak sa to robí správne a postupne, má to ten správny efekt.
Tancujú, aby aj umením porazili ruského agresora. Od Zelenského dostali výnimku Čítajte Chceli ste to niekedy aj vzdať? Mali ste chvíľky, kedy ste už toho aj mali dosť?
- Nie. Nikdy to nebudem ľutovať. Už keď som bola druháčka na základnej škole, chcela som byť choreografkou. So spolužiačkou sme mali rovnaké sukne, v ktorých sme tancovali na parkovisku pred blokom. Pripravili sme dokonca vystúpenie pre našu učiteľku. Bola veľmi šťastná a už vtedy hovorila mojej mame, že by to bola správna cesta. Mohla som byť aj atlétka, prijali ma do športovej triedy, ale rozhodla som sa pre tanec.
Byť baletkou predsa len nie je bežné povolanie. Čo ste počúvali najčastejšie o svojej práci, keď ste niekomu povedali, že ste baletka?
- Či ma nebolia prsty zo špičiek. Pre bežného človeka je asi najzaujímavejšie práve to, ako stojíte na špičkách. Myslím si však, že na každom povolaní je niečo náročné. Aj predavačku za pokladňou bolí chrbát, keď za ňou sedí celý deň. Každé povolanie má svoje pre a proti.
Boleli vás prsty?
- Určite áno.
Nie je to mýtus.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
