KOŠICE. Mestské väzenie existovalo v Košiciach od roku 1618 v budove, ktorá vošla do histórie pod názvom Miklušova väznica.
Vo svojej pôvodnej podobe fungovala až 260 rokov.
Pre narastajúce potreby väzenstva však na prelome 19. a 20. storočia prestávala stačiť, a tak na rohu dnešnej Hlavnej a Pribinovej ulice začali koncom 19. storočia s výstavbou solídnej, no zrejme úmyselne trochu nenápadnej budovy justičného paláca a nápravného zariadenia.
Architekt dvojposchodovú budovu väznice, ktorá spájala krídla sedriálneho a mestského súdu, včlenil do uličnej zástavby na okraji mesta.
Dokončili ju v roku 1878. Časom, ako sa Košice rozrastali, sa väznica dostala prakticky až do centra mesta.
O storočie neskôr ju už väčšina ľudí nevnímala ako väznicu či „problémovú“ budovu.
Zvykli si, a tak napríklad kráčajúc podvečer na prechádzku alebo na predstavenie do maďarského divadla Thália, mnohí ani netušili, čo za utrpenie prežívajú niektorí nevinní politickí väzni za múrmi tejto budovy.

Mikloško nedokáže zabudnúť
Nespravodlivosť a perzekúcie tých, ktorí trpeli pre svoj názor či náboženské presvedčenie, sa rozhodlo širšej verejnosti sprostredkovať Múzeum obetí komunizmu v Košiciach v spolupráci so Štátnou vedeckou knižnicou (ŠVK).
Aj preto začiatkom leta otvorili v budove niekdajšej väznice na Pribinovej ulici expozíciu, ktorej súčasťou je aj pôvodná väzenská cela.
Počas slávnostného otvorenia sa pred ňou prechádzal aj František Mikloško.
Disident, politik a bývalý predseda Národnej rady SR však dnu do cely nevstúpil. Pri dverách sa náhle otočil so slovami, že toto on už nemusí.
„Je to veľmi nepríjemný pocit. Hoci som nikdy nezažil žiadne mučenie, zažil som samotu cely. Keď vás zavrú, zrazu ste úplne sám. Celý deň, celú noc… V tom tichu si napokon položíte otázky, či to vôbec stálo za to, alebo kedy vás konečne pustia?“ spomína disident na vyšetrovanie v súvislosti so Sviečkovou demonštráciou v Bratislave v roku 1988.
„Prvý vnútorný šok po tom, čo sa za človekom zavrú dvere cely, zostane v pamäti asi navždy. Keď som bol pred rokmi v múzeu tajnej polície v Berlíne, vstúpil som do jednej z ciel, no hneď som ju musel opustiť. Zažil som rovnako nepríjemný pocit. Je zaujímavé, že človek celkom nedokáže vytesniť tieto pocity ani po toľkých rokoch väzenia a poníženia,“ dodáva Mikloško a je presvedčený, že vyrovnanie sa s obdobím komunizmu u nás ešte nenastalo.
„Ľudia mali po novembri 1989 iné starosti. Ocitli sa v existenčných problémoch, báli sa o prácu. Mladí ľudia sa chceli budovať… Ani v Nemecku nedošlo k vyrovnaniu sa s nacistickou minulosťou hneď. Denacifikácia začala až 25 rokov po vojne, ale to už prišla iná generácia. Tak aj ja verím, že sa s príchodom ďalšej generácie podarí zbaviť jarma komunizmu a vyrovnať sa s ním aj u nás,“ dodáva bývalý politický väzeň.
Ako si na pobyt v cele spomína disident František Mikloško
Jedna z najobávanejších
Košickú krajskú väznicu si pre dostatočný počet ciel a kapacity vyhliadla Štátna bezpečnosť (ŠtB) hneď po komunistickom puči v roku 1948.
Vyšetrovali v nej viac ako 5000 väzňov, z ktorých boli stovky zavreté iba pre svoj nesúhlasný názor s komunistickou mocou alebo pre náboženské presvedčenie.
Práve títo väzni podstúpili tie najkrutejšie metódy vyšetrovania: bitku, psychické týranie, ba aj mučenie.
Jeden z najznámejších predstaviteľov tajnej cirkvi a politický väzeň Vladimír Jukl spomína, že ho košickí vyšetrovatelia nechali stáť v januári bosého pri otvorenom okne niekoľko dní, pričom teplota v cele a vonku bola prakticky rovnaká.
„Komunisti chceli mať vlastné väznice, lebo neverili nikomu. Po roku 1948 ešte nestihli vymeniť všetkých dozorcov ani sudcov, bolo to personálne aj časovo náročné. Volili preto sústredenie vyšetrovaných vo 'svojich' väzniciach, kde mali celý proces pod kontrolou,“ vysvetľuje český historik Prokop Tomek, ktorý sa roky venuje výskumu komunistických väzníc v Československu.
Prokop dodáva, že práve košická väznica patrila medzi najtvrdšie a najobávanejšie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári