Do klubu päťdesiatnikov vstúpil 6. júla PETER CIBULA, člen činoherného súboru Národného divadla Košice, ale aj režisér a zakladateľ košického divadla Teatro Sapiens, autor mnohých divadelných rozprávok, ale aj rozhlasových hier, herec známy z viacerých seriálov, ale aj básnik, ktorý doposiaľ vydal dve básnické zbierky. Hoci sa rôznym podobám divadelného umenia venuje od ôsmich rokov, cesta k tomu, že sa stal, ako sám hovorí otrokom divadla, bola kľukatá.
Kde sa v chlapcovi zo Šiah vzala láska k divadlu, ktorá ho cez Spišské divadlo a divadlo Thália priviedla pred takmer dvadsiatimi rokmi do vtedajšieho Štátneho, dnes už Národného divadla Košice?
- V Šahách som sa síce narodil, ale keď som sa nad tým tak zamyslel, tak prapôvodne som Plášťovčan. Plášťovce sú obec asi desať kilometrov od Šiah, tiež patria do Levického okresu. Z Plášťoviec pochádza môj otec, moja mama tam dostala svoju prvú prácu ako učiteľka, tam sa dali dokopy a tam som vznikol.
Keď sme bývali už v Leviciach, moja mama sa jedného dňa rozhodla, že by chcela s deťmi nacvičiť nejaké divadielko. Mal som vtedy osem rokov a tam to začalo. Dodnes si pamätám názov hry, volala sa Tajomná moc hviezdy, hralo nás tam strašne veľa detí a ja som hral Mesiac. A bolo fantastické a pre mňa fascinujúce, ako nám telocvičňa zaplnená celou školou tlieskala. A z tej jednej rozprávočky vznikol detský divadelný súbor Zrniečko, ktorý moja mama viedla. Stále som tam hral.
Začalo sa do súboru hlásiť čoraz viac detí a keďže mama nestíhala, tak mi ako trinásťročnému dala na starosť tie najmenšie deti a tam niekde sú moje začiatky autora a režiséra. Dramatizoval som rozprávky, najmä Dobšinského a začal trochu režírovať. A tak sa to so mnou tiahlo ďalej, začal som fungovať s ochotníkmi. Takou alma mater bolo Slovenské pohronské javisko v Leviciach, čo bol v tom čase jeden z top desiatich amatérskych súborov takzvanej kategórie A. Prišli festivaly, prehliadky, postupne som mal vlastné divadelné partie, kde som režíroval a pokúšal sa o autorské divadlo. Dostal som sa aj do laických porôt v tých nižších kategóriách. Stále viac a viac ma to pohlcovalo, ale stále mi nedochádzalo, že to, čo robím, je to, čo chcem vlastne robiť v živote. A jedného dňa, keď som už prešiel mnohými zamestnaniami, sme si s dvoma kamarátmi povedali, že opustíme svoje vtedajšie povolania a išli sme na voľnú nohu. Mali sme divadelnú spoločnosť, robili rozprávky a komorné veci. A tak sa živili.
A potom prišla ponuka z východného Slovenska?
- Vďaka jednej rozprávke nás zavolali do Spišskej Novej Vsi na akciu Rozprávky medzi zvieratkami. Hrali sme v zoologickej záhrade, tri profesionálne divadlá, martinské, zvolenské a spišské tam mali postavené svoje pódiá. A my traja sme hrali bez scény, len v nejakých kostýmoch, s nejakými rekvizitami a s mojou hrou na gitare, na takom vŕšku pri vstupe do zoo, pod veľkým košatým stromom. Nakoniec sme odohrali oveľa viac predstavení ako sme mali dohodnuté. Tam ma videl vtedajší riaditeľ Spišského divadla Pišta Labanc, a tak som z ochotníka presedlal do profi sféry. V Spišskom divadle som sa predstavil nielen ako herec, ale aj ako režisér a autor rozprávok.
Do Thálie som sa len prišiel pozrieť na Kaligulu od Alberta Camusa, ktorý je jeden z mojich obľúbených autorov. Poznal som nejakých hercov, všimol si ma riaditeľ Péter Kollár a oslovil ma, čo by bolo, keby. Povedal som mu: Nehnevajte sa, nie som naveľa, ale nemám pätnásť rokov. Tu máte moje číslo a keby, tak volajte. A nedalo to na seba dlho čakať. O dva mesiace ma pozvali na inú premiéru, už som mnou konkrétne hovoril režisér, pozval ma na konkurz a stal som sa členom Thálie.
Keď som sa potom v Košiciach zoznámil s niektorými svojimi terajšími kolegami, postupne zistili, že nie som slovenský Maďar, ale Slovák, ktorý vie po maďarsky a nemá akcent. Prišla ponuka hosťovať v Ťapákovcoch a od 1. januára 2005 som sa stal členom činohry košického divadla.
Košice už majú Národné divadlo ako Bratislava. Prešla požiadavka na zmenu názvu Čítajte Cesta k profesionálnemu herectvu bola teda poriadne kľukatá. Spomínali ste dvadsať povolaní. Čo všetko ste robili?
- Čokoľvek... Robil som vychovávateľa, učiteľa, vyhadzovača v nočných kluboch, predavača na trhu, v trafike, manažéra videopožičovne, kopal som pre vodárne a kanalizácie, maľovali sme budovy, bol som krčmár, čašník, barman...
Bolo toho veľa. Ale bolo to super, lebo som to všetko vedel zužitkovať pri divadle, pri písaní. Mal som to všetko rád. Ja som vedel, čo som chcel byť. Chcel som byť športovec, robil som súťažne basketbal, ale odišli mi nohy a už to nešlo. Chvíľu som to ešte na takej nižšej úrovni skúšal s hádzanou a to ma už nenapĺňalo. A k športu som nemal záložný plán. Ale raz ešte ako chlapec som sa niekde na pár riadkoch o Jackovi Londonovi dočítal, že vyskúšal rôzne profesie a potom to využil pri písaní. A to sa mi páčilo. A tak som žil to, čo som chcel. Nechcel som sedieť v školách, to ma nudilo, nelákalo. Ale som rád, že to tak bolo a tá moja cesta bola taká, aká bola. Lebo si myslím, že človek musí byť aj na „výhru“ pripravený.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
