KOŠICE. Netrvalo to ani mesiac a silná stopa židovskej komunity neľudsky, násilím a navždy zmizla z Košíc.
Deportácie košických Židov trvali od 16. mája do 4. júna 1944.
Najprv ľudí nahnali do tehelne, odtiaľ do nákladných železničných vagónov.
Každé štyri dni odišiel z košickej železničnej stanice jeden transport.
Smeroval do poľského Krakova a odtiaľ do továrne na smrť Osvienčimu, prípadne iných koncentračných táborov rozmiestnených vo viacerých štátoch v Európe.
Z 12-tisíc košických Židov sa domov vrátilo iba niekoľko stoviek.
Väčšina zomrela v táboroch smrti.

Z troch prežila jedna
Osud podobný tisíckam iných čakal aj rodinu Nyiszli, ktorá žila v dome na dnešnej Kováčskej ulici 21.
Matka Mária Nyiszli, narodená v roku 1893, a dve z jej troch detí Viktor a Marta, narodené v rokoch 1922 a 1913, boli taktiež deportované.
Otec a manžel sa útrap druhej svetovej vojny nedožil, zomrel náhle ešte pred ňou.
Mária neľudský režim v Osvienčime neprežila.
Viktor sa síce dožil oslobodenia koncentračného tábora Mauthausen v Rakúsku, kde celý čas vykonával fyzicky náročné práce, ale mal natoľko podlomené zdravie, že zomrel na týfus počas návratu domov.
Z trojice tak prežila len Marta. Tá sa po vojne odsťahovala do USA, kde si našla manžela a neskôr si založila rodinu.
Jej manžel Joe Berger taktiež prežil holokaust.

Jednu dcéru zachránil snúbenec
Práve týmto trom členom rodiny Nyiszli osadia 14. septembra v Košiciach dlažobné kocky známe ako Stolpersteine – Kamene zmiznutých.
Umiestnené budú na už spomínanej adrese Kováčska 21 pred domom, v ktorom rodina Nyiszli pred vojnou žila.
Osadenie kameňov je výsledkom snahy pozostalých, ktorí ostali žiť v Košiciach.
Katarína Ráczová je dcérou Kataríny Nyiszli, druhej dcéry Márie Nyiszli.
Tej sa na rozdiel od jej matky, sestry Marty a brata Viktora podarilo zachrániť pred transportom.
Katarína Nyiszli sa ako mladučké dievča v 16-tich rokoch zoznámila so svojím budúcim manželom Oliverom Ráczom.

Keď rodine hrozila deportácia, Ráczovi sa podarilo mladú Katarínu zachrániť vďaka falošnému pracovnému preukazu vystavenému na meno Julia Bergon.
Dievčina pod falošnou totožnosťou cestovala do Budapešti, kde sa ukryla u Štefana a Alžbety Csordášovcov.
Katarína pracovala ako šička v továrni, po vojne sa vrátila do Košíc.
Oliver Rácz aktívne napomáhal v zachraňovaní životov falšovaním dokladov.
Počas vojny sa preto musel ukryť pred krvilačným vyčíňaním nyilašovcov v Košiciach.
Úkryt našiel v chladnom a tmavom podzemí košického dominikánskeho kostola, kde mu pomohol dostať sa páter Mikuláš Lexmann.
Katarína Nyiszli a Oliver Rácz sa vzali v Košiciach krátko po vojne. Ich sobáš bol jedným z prvých povojnových v metropole východu.
Ich život opisuje kniha "Dozvedela som sa, že žiješ. Na jej motívy nedávno vznikol komiks.
Kamene zmiznutých Stolpersteine
Stolpersteine sú miniatúrne pamätné tabule vložené do zeme. Majú pripomínať osudy ľudí deportovaných a zavraždených v období nacizmu.
Stolperstein je v preklade kameň, o ktorý by sa mal chodec potknúť. Zasadzuje sa do dlažby pred domom, ktorý si neskoršia obeť naposledy slobodne vybrala za svoj domov alebo prácu.
Každý takýto kameň má 10 x 10 centimetrov a na každom je napísané meno, rok narodenia človeka a niekoľko slov o jeho osude.
Štvorcové mosadzné plakety so zaoblenými rohmi a hranami, popísané ručne razenými písmenami pomocou kladív a razníc sú projektom nemeckého umelca Guntera Demniga, ktorý sa začal v roku 1992.
Nikdy nezabudnú
Dcéra Olivera a Kataríny Ráczovcov Katarína pre Korzár vysvetľuje, prečo je pre rodinu dôležité osadenie kameňov.
Pripomína jeden z najdôležitejších náboženských textov judaizmu Talmud.
„Človek zomrie vtedy, keď sa zabudne na jeho meno,“ vyberá náboženský citát a pokračuje, že ona na rodinu nikdy nezabudne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári