Jeden z najmladších profesionálnych šoférov na východe jazdí na prímestskej linke už desať rokov. LADISLAV PÁL (32) vyštudoval dopravnú školu v Moldave nad Bodvou a vodičský preukaz na autobus si urobil hneď, ako sa dalo.
Pre Korzár prezradil, čo ho na tejto práci stále baví a čím ho vedia cestujúci potešiť.
„Keď sa vypláca podpora, je to katastrofa. Plné autobusy, plno nákupov, cestujúci majú vypité... Raz mi aj deti hádzali kamene do okien,“ hovorí o práci, ktorú si vysníval od detstva.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo čistí autobus dôkladne každý deň,
- čo dávajú cestujúci za vinu šoférovi,
- čo hovorí o drzých vodičoch na cestách,
- prečo je najhoršie voziť susedov,
- čo by na práci vodiča autobusu zmenil.
Máte tu krásne čisto, vyzerá to až vyleštené. To kvôli našej návšteve, či to tu tak vyzerá bežne?
Je to môj autobus, jazdím s ním iba ja, takže sa oň starám, ako najlepšie viem. Dvakrát za deň umývam podlahu, dvakrát za týždeň umyjem palubovku aj okná.
Nie je to trochu veľa, dvakrát za týždeň umývať okná?
To myslím zvnútra. Zvonku ich umývam každý deň (smiech). Kvôli muškám. Aj prach utieram často. Neviem, či je to veľa, nezdá sa mi. Ja mám rád čistotu. Lepšie sa mi tak pracuje.
Musíte to takto detailne a často upratovať?
Nemusím, ale baví ma to a mám na to čas. Oficiálne stojím osem hodín v Košiciach a čakám, kým budem zas šoférovať. Ale vždy sa niečo nájde, čo treba urobiť. Tankovať, pokecať s kolegami, niečo opraviť... Alebo niekoho zastúpiť, keď treba.
Asi vás potom nahnevá, keď v takomto vyluxovanom autobuse nájdete neporiadok po cestujúcich...
Ani nie. Vidia, že je tu čisto, tak nenechávajú smeti po zemi. Keď nájdem jeden lístok denne, tak to je veľa. Možno ešte žuvačky medzi sedadlami a oknami, to zvyknú nalepiť. Ale keby videli, že je na zemi desať papierikov, tak ten jedenásty by skôr hodili.
Baví vás táto práca aj po desiatich rokoch?
Áno, jasné. Baví ma aj starať sa o svoj autobus. Má štyri roky, ale vyzerá ako nový. Pätnásť hodín denne som v autobuse, viac ako doma, tak sa oň starám. Má dĺžku trinásť metrov, štyri metre výšku. Lepšie sa šoféruje ako osobné auto, sedím vyššie, skôr vidím na cestu aj zver, keby niečo. Je to pohodlnejšie.
Odmalička som sedel pri ocovi v autobuse a sníval som, že tiež budem šoférom ako on. Vďaka šoférovaniu zájazdov som videl veľa krásnych miest, kde by som sa ináč nedostal. Na svete je plno krásnych aj menej známych miest, kde sa dá stráviť čas.
Máte tu veľa vlajok z rôznych štátov. Aj ste vo všetkých boli?
Okrem Ruska áno. Vlajky sú moje suveníry z ciest. Chorvátsko, Nemecko, Švajčiarsko, Rakúsko, Taliansko, Česko, Poľsko, Rumunsko, Maďarsko, Ukrajina. Chodil som aj na zájazdy – jednodňové, lyžiarske, k moru na výlety, na trhy, čo prišlo.
Čakanie na autobus si skrátite požičanou knihou zo zdieľanej knižnice Čítajte Zmenili sa cestujúci za tých desať rokov, čo jazdíte?
Niektorí. Takí pravidelní cestujúci, s ktorými sa poznáme, sú slušní. Pozdravia sa, keď nastupujú aj keď vystupujú. Človeka poteší, keď sa pri vystupovaní aj poďakujú za príjemnú jazdu.
A potom sú naopak takí, čo si čím ďalej, tým viac dovoľujú. Sťažujú sa na každú blbosť. Napríklad keď je lístok drahší, ako si predstavovali, tak som ja na vine. Keď meškám, tiež je to moja vina. Aj keď stojím na semafore, sú obmedzenia na ceste, nehody, aj tak si to vypočujem ja, že je to moja chyba.
Čo na to odpovedáte?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
