Takmer celú profesionálnu kariéru prežil v Bábkovom divadle v Košiciach, ktorého tvár formuje z pozície umeleckého šéfa už 35 rokov. IVAN SOGEL nedávno oslávil sedemdesiatiny a pri tej príležitosti sme sa s ním porozprávali nielen o tom, ako sa divadlo stalo jeho vášňou, ako sa zmenil detský divák, ale napríklad aj o tom, prečo ho niekedy prechádzala chuť hrať.
Štyridsaťpäť rokov s krátkou odbočkou v jednom divadle, 35 rokov ako umelecký šéf. Určite to nie je bežný jav. Čo vás po skončení Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove zlákalo do Bábkového divadla v Košiciach?
Na vysokej škole som pôsobil v Študentskom divadle Karola Horáka, kde sme sa okrem divadla venovali aj umeleckému prednesu poézie a prózy. Ako vysokoškolák som zvíťazil na Hviezdoslavovom Kubíne v prednese prózy a na Akademickom Prešove v prednese poézie. V Študentskom divadle sme boli vynikajúca partia, napríklad Boris Farkaš, ktorého po dvoch rokoch prijali na VŠMU, alebo Pavol Kiča, Ľubo Šárik, Magda Medveďová, Marta Slavkovská a mnohí ďalší. Vždy sme si hovorili, že si založíme vlastné divadlo. A naivne som si myslel, že najbližšie k tomu má bábkové. Tak som to skúsil v košickom Bábkovom divadle a zrazu som sa stal členom umeleckého súboru.
Spomeniete si ešte na začiatky? Predsa len bábkoherectvo je niečo iné ako herectvo v inom žánri. Čo bolo najťažšie?
Začal som hneď s výborným českým režisérom Karlom Brožkom. Skúšali sme inscenáciu slovenských balád Vojny turecké a iné. V inscenácii sa hralo s bábkami, aj činoherne, spievali sme, bolo tam použité tieňové divadlo… Bolo to úžasné syntetické divadlo, uchvátilo ma to a myslel som si, že to tak bude aj ďalej. Ale potom prišla „tvrdá“ realita, musel som sa naučiť všetko od základu – animáciu všetkých typov bábok. Bola to úžasná škola. A mal som šťastie, že režisér Bedřich Svatoň vo mne videl istý potenciál, od začiatku mi zveroval hlavné postavy, a tak som sa vypracoval a dosť veľa hrával. Dokonca tak, že z 230 repríz divadla v roku som odohral 230. Takže toho bolo naozaj dosť, a tak som nemal čas rozmýšľať nad nejakými inými vecami. Prenikol som do toho, získal som si renomé a začala sa tak aj spolupráca s rozhlasom, televíziou, natáčali sme večerníčky. Ale stále som sníval o založení,vlastného divadla, respektíve divadla štúdiového typu. No stále to nešlo. Treba povedať, že ani vedenie vtedajšieho divadla nebolo veľmi naklonené takýmto snom.
Prvá etapa trvala sedem rokov, ale nenaplnil sa sľub, že mi divadlo poskytne byt a už sa mi nechcelo potĺkať po privátoch. Tak som dal výpoveď a nastúpil do DJZ v Prešove, hoci ešte za mnou prišiel riaditeľ, že mi zohnal byt. V Prešove som bol necelé tri roky, bolo to rovnako úžasné obdobie, získal som iný prehľad, stretol sa s inými ľuďmi, inými režisérmi, pracoval som nad náročnejšími rolami, čo ma herecky určite posunulo…
Ale prišiel za mnou riaditeľ z bábkového s tým, že divadlu ponúkli komerčný zájazd do západnej Európy a že bezo mňa to nedajú, a tak som sa vrátil. Súbor si ma vtedy zvolil za umeleckého šéfa a som ním dodnes.
Herec, prednosta a poslanec má od prvého apríla ďalšiu funkciu. Už je aj predsedom Čítajte Kedy sa zrodilo rozhodnutie, že divadlo je vašim osudom. Bolo to počas vysokoškolských štúdií, keď ste pôsobili v študentskom divadle alebo ešte skôr?
Vyštudoval som elektrotechnickú priemyslovku, dodnes neviem ako. Ale na škole učil vynikajúci profesor slovenčiny Ladislav Bindas, ktorý na hodinách literatúry vedel naspamäť dlhé úryvky z diel a ja som z toho bol úplne nadšený. Začal som recitovať a pýtal som sa sám seba, čo ďalej? Kam pôjdem z priemyslovky? Netrúfal som si na VŠMU, ale dozvedel som sa o Študentskom divadle Karola Horáka na Filozofickej fakulte v Prešove, a tak som sa tam prihlásil. Tam už som s Karolom Horákom začal systematicky pracovať na umeleckom prednese poézie a prózy a hneď ma zapojil do práce v Študentskom divadle. Tam už láska k malým javiskovým formám a divadlu prepukla úplne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
