PAULÍNA SLEPČÍKOVÁ pracuje ako vedkyňa v oblasti organickej chémie. Je nominovaná na ocenenie Roma Spirit v kategórii osobnosť. Má za sebou dlhú cestu plnú prekážok a v súčasnosti svojimi odbornými skúsenosťami prispieva k zlepšovaniu kvality života a k pozitívnej prezentácii Slovenska.
Zlom prišiel v prvom ročníku na vysokej škole, keď zistila, že je tehotná. „V prvom ročníku som urobila všetky skúšky a myslím, že si povedali, že ho dokončím a už sa nevrátim. Každý si myslel, že to nedám. Možno si aj niektorí povedali, že som typická Rómka, hneď tehotná. Možno som sa zo začiatku hanbila, keď už začalo byť vidno, že som tehotná. Mala som pocit a bála som sa, že na mňa každý zazerá,“ spomína na ťažké obdobie.
Odhodlanie zvládnuť to nabrala ešte v pôrodnici. „Narodil sa mi syn a povedala som si, že musím byť zodpovedná, postaviť sa k tomu tak, ako treba. Povedala som si, že nebudem žiť v jednej detskej izbe celý život. Chcela som synovi ukázať, že sa to dá, a že má vo mne vzor. Aj teraz mu hovorím, že chodil na vysokú školu, už keď bol v bruchu."
Keď na univerzite videli, že sa z pôrodnice vrátila, boli prekvapení. „Prišla som do triedy a práve prebiehal prvý zápočet. Keď ma profesorka videla vo dverách, spýtala sa ma, kde mám dieťa. Povedala som, že už je doma z pôrodnice. Sadla som si a napísala zápočet.“
Zápočet zvládla a ďalšie reakcie už boli normálne. „Jednoducho som sa vrátila a už to nikto nerozoberal.“
V rozhovore sa tiež dočítate:
- Ako vnímala poznámky na svoj rómsky pôvod,
- prečo chémiu uprednostnila pred medicínou,
- čo sa zmenilo po narodení syna,
- prečo sa z prvej práce rozhodla odísť,
- aký výskum predstavovala v zahraničí.
Ste nominovaná na Roma Spirit v kategórii osobnosť za úspešnú prácu vedkyne v oblasti organickej chémie. Inklinovali ste k chémii už odmala?
Vyrástla som v obyčajnej rómskej rodine. Mám dvoch súrodencov, ja som najstaršia. Odmala sme boli vedení k tomu, že vzdelanie ja cesta a keď chceme niečo v živote dokázať, musíme sa učiť.
Moji rodičia celý život pracovali, deň a noc, aby sme sa ja moji súrodenci mali dobre. Nikdy neboli doma, nezamestnaní. Nemajú vysoké školy, doba im to možno nedovolila, aj keď sa obaja v škole učili veľmi dobre. Nemali možnosť študovať a preto to chceli sprístupniť nám. Chceli, aby sme niečo v živote dokázali.
Bol takýto prístup k vzdelaniu bežný aj u vašich rovesníkov v okolí?
Pochádzam z veľkej rodiny a skoro všetci bratranci či sesternice majú maturity alebo vysoké školy. Sestra Janka má vyštudovanú pedagogiku. Učí v materskej škole, kde nie je ani jedno rómske dieťa, a medzi deťmi je veľmi obľúbená.
Brat Vlado má tiež vysokú školu, vyštudoval klavír na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Teraz učí na konzervatóriu v Košiciach a na základnej umeleckej škole. Takto sme boli vedení odmala.
Paulína Slepčíková
- Vyštudovala doktorandský stupeň na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach na Katedre organickej chémie.
- Po ukončení štúdia v roku 2020 pracovala ako vedecko-výskumný pracovník pre vývoj senzorických zlatých čipov pre detekciu rôznych organických molekúl, pesticídov, polutantov či vírusov.
- V auguste 2022 bola na zahraničnom pobyte v španielskom Alicante.
- V októbri v tom istom roku sa zúčastnila dvojtýždňového monitoringu kvality vody v riekach a jazerách na celom území Moldavska.
- Má publikované výskumy v zahraničných časopisoch.
- Je nominovaná na ocenenie Roma Spirit v kategórii osobnosť.
Vyrastali ste v Košiciach?
Áno. Moji rodičia pochádzajú z dedinky Mníšek nad Hnilcom v okrese Gelnica. Otec pracoval v U. S. Steele, teda v bývalých Východoslovenských železiarňach.
Po mojom narodení mama prišla za ním do Košíc a tu žijeme 33 rokov. Otec kúpil byt na Sídlisku Ťahanovce.
Prišli sme bývať do novostavby a navštevovali sme tam aj základnú školu. Rómski žiaci sme boli len my traja, teda ja a moji súrodenci. Medzi tisíckou žiakov.
Dávali vám to nejako najavo?
Zažila som tam všeličo. Sedela som s jedným chlapcom, ktorý sa stal neskôr skinheadom a mal aj veľmi nenávistné prejavy voči Rómom.
So mnou však bol veľmi dobrý kamarát. Písala som mu cez prestávky domáce úlohy. S tým sa však stretneme všade. Neexistuje miesto, kde by nebola šikana alebo rasizmus.
Teraz rezonoval prípad 15-ročného chlapca, ktorý na základnej škole v Parchovanoch skočil zo strechy. Hovorilo sa tam o šikane. Prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, ako to vyzeralo na základnej škole, ktorú som navštevovala, a spomenula som si, aké vedia byť deti v tomto veku kruté.
Keď sa na to pozerám s odstupom času, nebolo to až také hrozné. To, že nám niekto povedal, že sme Cigáni, sme brali ako normálnu vec. Vedela som, že sa nemám za čo hanbiť. Nikomu som nerobila zle, učila som sa. Ani som tomu veľmi na začiatku nerozumela, prečo mi tak niektoré deti hovorili.
Syna od skoku zo strechy odhováral z Nemecka. Šikanovali ho, otec žiada odchod riaditeľa Čítajte Rozprávali ste sa o tom so spolužiakmi?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
