Študentka Ľudmila (22), ktorú 1. novembra napadol nožom útočník vo vlaku pred Spišskou Novou Vsou, bola v uplynulých dňoch prepustená do domáceho liečenia.
Dvadsaťdvaročná Ľudmila sa napriek nebezpečným zraneniam a viacerým lekárskym zákrokom zotavuje.
V rozhovore si okrem iného prečítate:
- Aký je jej zdravotný stav a ako prežívala chvíle na nemocničnom lôžku,
- do akej miery ovplyvní to, čo zažila, jej život do budúcna,
- ku ktorému momentu vo vlaku sa vracia v spomienkach,
- čo si myslí, že mohla spraviť inak,
- či chce pre útočníka odpustenie alebo trest.
Ľudka, ako sa máte, ako sa cítite?
Som veľmi rada, že som konečne doma. To je pre mňa najdôležitejšie. Hneď je všetko lepšie aj psychicky. Som spokojná, najmä keď vidím, že sa zdravotný stav viditeľne aspoň po troškách zlepšuje. Mám ciele a jednotlivé míľniky, ktoré chcem s trpezlivosťou postupne dosiahnuť.
Zrejme ste ešte nikdy neboli tak dlho na nemocničnom lôžku. Aké to je?
Hoci by som sa už nerada do nemocnice vrátila, musím povedať, že som sa tam cítila spokojne. Bola to pre mňa veľmi obohacujúca skúsenosť a na pobyt v zdravotníckych zariadeniach a vo Východoslovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb nebudem vôbec spomínať zle.
Možno to znie zvláštne, ale cítila som sa pri tých ľuďoch, čo tam pracujú, dobre. Bolo pre mňa zaujímavé vidieť, ako celý systém zdravotnej starostlivosti funguje.
Veľa som sa zhovárala so zamestnancami a sestrami. Aj oni radi so mnou konverzovali, často ma navštevovali na izbe, a spríjemňovali mi pobyt na nemocničnom lôžku.
Aj ste sa niečomu priučili?
Pochytila som veľa termínov a postupov. Aj som občas s humorom hovorila, že som tam vlastne na praxi. V každom prípade nemocnica sama osebe nie je taká zlá, ako sa hovorí.
Počas celého pobytu v nemocnici bolo najnáročnejšie zvládať tú neistotu a nekonečne dlhé čakanie. Ešte šťastie, že mi povolili návštevy, lebo samota a neistota je naozaj zlá.
Útočník z vlaku ostáva za mrežami. Krajský súd jeho sťažnosť proti väzbe zamietol Čítajte Študujete učiteľstvo. Myslíte si, že po tejto skúsenosti sa prikloníte k zdravotníctvu?
To asi nie. Zatiaľ chcem stále pracovať v školstve a byť učiteľkou na prvom stupni. Je to moja cesta a baví ma to.
Mnohým sestričkám som s obdivom hovorila, že to, čo dokážu ony, by som ja nedokázala. Aj preto považujem skúsenosť s nemocnicou za veľmi užitočnú pre život.
Cítite vďačnosť za túto skúsenosť?
Jasné. Voči mnohým.
Koho tým myslíte?
Mám ich vymenovať chronologicky, alebo abecedne?
Skúste tak, ako to cítite.
Už som veľakrát ďakovala celej rodine, najmä rodičom, majú to so mnou najťažšie. Vďačná som Bohu a celej animátorskej komunite z košickej Kalvárie, ktorá je mojím druhým domovom.
Ľudia ma dennodenne v dobrom „spamovali“, zahŕňali pozdravmi, modlitbami, návštevami, darčekmi…
Som vďačná mojej škole v Ružomberku, vedeniu Katolíckej univerzity, vyučujúcim aj spolužiakom. Mnohí sa mi stále ozývajú, ako sa mám, a dopĺňajú mi informačný deficit.
Obrovskú vďaku cítim voči hrdinom lekárom, sestrám, zdravotníckemu personálu, ale aj ľuďom vo vlaku. Boli azda ešte vo väčšom šoku ako ja, ale aj vďaka ich duchaprítomnosti a odbornosti dnes ešte žijem.
Moja obrovská vďaka, ale aj vďaka mojich rodičov, patrí kolektívu lekárov a pracovníkov cievnej kliniky Východoslovenského ústavu srdcových a cievnych chorôb (VÚSCH - pozn. red.), kde prišli na príčiny môjho zlého zdravotného stavu a operačným zákrokom ich aj úspešne odstránili, čím mi vlastne druhýkrát zachránili život.
Tiež ma prekvapil až neskutočne empatický a ľudský prístup všetkých pracovníkov ústavu. Tých poďakovaní by bolo viac, no nedá sa spomenúť každý.
Študentku napadol nožom, potom chcel ísť do neba. Útočník z vlaku je vo väzbe Čítajte Máte dôveru v lekárov?
Mala som ju od začiatku. Od chvíle, ako ma previezli do nemocnice, som im verila, nemala som pochybnosť. Veľmi ľudsky a optimisticky so mnou komunikovali.
Vždy som vedela, že som na tom najlepšom mieste, na akom som práve mohla byť, a kde môžu pre mňa urobiť to najlepšie. Ešte raz spomeniem ľudí z VÚSCH-u, na to sa nedá zabudnúť. Stále ma chodili kontrolovať, povzbudzovať alebo potešovať.
Od jednej sestry som napríklad dostala sošku anjelika a dezert, od inej nejakú pozornosť… Bolo to veľmi milé, že sa o mňa jednotliví ľudia z VÚSCH-u zaujímali, aj keď som už nebola priamo v ich starostlivosti, ale ležala na inom oddelení.
Ako sa mladý človek, plný energie, vysporiadava s tým, že sa mu život zrazu spomalí v nemocnici alebo v domácej liečbe?
Ojoj, ozaj ťažko. Navyše, ja som obzvlášť energický človek. Bola to veľká „STOPKA“. Nič iné mi však nezostávalo, iba sa zmieriť s aktuálnou situáciou a v pokore to vydržať.
Uvažovali ste niekedy nad tým, že na človeka môžu číhať mnohokrát aj nebezpečné, ba priam život ohrozujúce nástrahy?
Nikdy som nebrala nebezpečenstvo na ľahkú váhu, nehrnula som sa do takých situácií. Aj veľmi tmavej uličke sa radšej vyhnem, taktiež konfliktu, ale nikdy som nepatrila ani medzi tých ľudí, ktorí by sa až nezdravo báli.
Mám kamarátky, ktoré sa už o deviatej večer boja prejsť mestom a radšej si zavolajú taxík. Nebezpečenstvá som vnímala skôr zdravo, preventívne.
Čo do budúcna? Aký bude váš vzťah k nebezpečným situáciám? Ovplyvní táto situácia váš život?
Určite si do budúcna budem dávať väčší pozor a budem sa viac spoliehať na svoje inštinkty.
Útočník z rýchlika skončil v cele. Polícia vedie trestné stíhanie pre pokus o vraždu Čítajte Uvedomovali ste si počas hospitalizácie, že ste sa vlastne ocitli v situácii balansujúcej na hranici medzi životom a smrťou?
Vo vlaku po útoku som si to uvedomovala prakticky hneď a pomerne jasne. Nevedela som, či to prežijem.
Ale v nemocniciach, keď som už bola v rukách lekárov, som dôverovala ich optimistickým prognózam. Ako však pribúdali komplikácie, začala som sa opäť občas zaoberať touto myšlienkou.
Už ste sa vysporiadali so situáciou z vlaku? Dokážete o nej hovoriť?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
