Krásnych 50 rokov práce s najmenšími deťmi má za sebou riaditeľka Detských jaslí na Jesennej ulici v Košiciach ANNA ČORŇÁKOVÁ (73), ktorá v týchto dňoch odchádza do dôchodku.
Ako sama hovorí, túto prácu nemôže vykonávať niekto, kto nemá rád deti.
„Neprekáža mi, ani keď plačú, veď nepreplačú celý deň vkuse. Nemám z toho stres, milujem ich aj tak. Pôvodne som chcela ísť robiť do nemocnice, ale práca s najmenšími mi tak učarovala, že som tu už ostala,“ prezradila v rozhovore pre Korzár.
Vedúca jediných mestských jaslí v Košiciach hovorí aj to, že ročné deti sú stále rovnaké, potrebujú hlavne lásku, objatie a pozornosť tých, ktorí sa o ne starajú.
V rozhovore sa dočítate:
- Čo všetko v jasliach učia malé deti,
- aké sú výhody jaslí oproti domácemu prostrediu,
- ako vie, s ktorým dieťaťom sa rodičia doma nehrajú,
- ako prekabátiť dieťa, aby skúsilo jesť aj hrášok,
- čo by im zo strany štátu pomohlo.
Akými profesiami ste počas svojej kariéry prešli?
Do školstva som nastúpila 1. októbra 1973. Za tie roky som robila všetko možné. Detskú sestru v jasliach, vedúcu jaslí, zástupkyňu, hospodárku, učiteľku v materskej škole a posledných 18,5 roka som vedúca týchto jaslí.
Detskú sestru?
Áno, v jasliach nie sú pedagogickí zamestnanci, „učiteľky“ sa volajú sestričky.
Ako si spomínate na vaše prvé dni v práci?
Bolo to zaujímavé, bola to moja prvá práca, nevedela som, čo všetko bude obnášať. Nastúpila som po materskej s dcérou, keď som mala 23 rokov. Pol roka som s ňou bola na materskej, potom druhý polrok na neplatenej materskej.
Mala som možnosť výberu, či pôjdem robiť sestričku do nemocnice, alebo do jaslí. Kvôli dcére som sa rozhodla, že budem najprv v jasliach aspoň dovtedy, kým ona nevychodí škôlku.
Ale mne sa práca s deťmi tak zapáčila, že som už do nemocnice nešla. Potom prišlo druhé dieťa, so synom som bola na neplatenej materskej do jeho dvoch rokov.
V jasliach ste v začiatkoch používali ešte bavlnené plienky?
Áno, mali sme aj kotly, v ktorých sme ich vyvárali. Potom sa dali do kadí, kde ich ženy ručne plákali, potom ich premiestnili do žmýkačky a sušili ich vonku na šnúre na dvore.
Bola to veľká úľava, keď prišli jednorazové. My sme museli deti s bavlnenými plienkami baliť ešte naširoko, aj im sa v tom horšie chodilo.
Teraz máte v jasliach aké veľké deti?
Od roka do troch rokov. Na pätnásť detí sú tri sestričky a máme dve takéto skupiny detí po pätnásť.
Ste zástancom toho, aby rodičia, ktorí nemusia, dali dieťa do jaslí už vo veku jedného roka?
Po tých rokoch praxe viem, že tu deťom nie je zle. Ľahšie si zvykajú ročné deti, ako dvojročné. Tie menšie to berú prirodzenejšie. Ráno pri odlúčení od mamy si síce poplačú, ale aj to je individuálne, či a ako dlho. A potom sa už zapoja do toho, čo sa deje.
Keď si zvyknú, ani domov už nechcú chodiť. Aj keď sa akokoľvek o dieťa starajú rodičia, starí rodičia aj krstní rodičia, ono potrebuje aj kolektív detí. Aj sa tam pobijú, aj sa kúsnu, aj sa objímu, smejú sa, tancujú, hrajú. Je to iné, ako sa hrať s dospelými.
Dieťa potrebuje hlavne lásku, milé slovo, hry, úsmev, objatie, pritúlenie. Tu nemôžeme robiť veci naprogramovane a nasilu. Ubezpečujem všetkých rodičov, že deti si zvyknú. Aj keď sú doma naučené na iný režim.
Veľký problém modernej výchovy? Dvaja ľudia na dieťa nestačia Čítajte Jasle nemali vždy dobrú povesť, pretože sú pre deti menšie ako tri roky. Pomyslíte si niekedy, že napríklad toto dieťa ešte radšej mohlo byť doma, lebo jeho mama je doma s mladším?
Určite nie. Nesúdim nikoho. Ja to úplne chápem, veď malé bábätko má úplne iný režim spánku a bdenia, ako dvojročné dieťa. Nie vždy sa to dá skĺbiť, hlavne keď matke nemá kto pomôcť.
Nie každý rodič môže napríklad vypadnúť z práce na tri roky, tam by to tá matka už nedobehla a veľa by stratila. Skoro každá rodina má aj hypotéku a ak jeden príjem klesne, tiež je to zas úplne iná situácia.
Niekedy chodili všetky deti od pol roka alebo od roka do jasieľ a majú s rodičmi aj tak dobrý vzťah. Skôr ide o to, ako sa mama venuje dieťaťu, keď je s ním. A to sa mu môže dobre a plnohodnotne venovať aj poobede po jasliach a po práci. Veď to dieťa tu v jasliach nemá nič zlé.
Zmenili sa deti za 50 rokov, čo s nimi pracujete?
Nie, iba sa prispôsobujú dobe tak, ako my. Áno, viac pozerajú televízor alebo rozprávky, ale to je smer, akým ide doba. A je veľmi dôležité, aby sa popritom rodičia nezabudli so svojimi deťmi pravidelne hrať. Lebo my hneď zbadáme, ktoré dieťa je naučené hrať sa a ktoré nie.
Ako to zbadáte?
Dieťa, s ktorým sa rodičia doma nehrajú, nie je hravé. Ono sa postaví a stojí, nevie, čo má robiť.
Dieťa, s ktorým sa doma rodičia hrajú, si to vyžaduje aj tu, aby sme sa hrali. Chce sa hrať s bábikami, potom s kockami, vymení to zas za niečo iné. My tu televízory napríklad nemáme, ani som ich nikdy nechcela.
Čo sa u vás deti naučia?
Všetky potrebné návyky. Odúčame ich od plienok, učíme ich na nočník, na záchodík, obliekať sa, vyzliekať sa, umyť si ruky, poprosiť o prepáčenie, pohladkať, keď niekomu ublížili, samostatne jesť. A zjesť aj zeleninu, ktorú doma bežne nejedli.
Sestričky už majú finty, ako s deťmi hravou formou spolupracovať. Minule jeden chlapec vybral všetky hrášky a dal ich na kraj taniera, že on nechce jesť hrach, lebo ho nemá rád. Ja mu hovorím, že to nie je hrášok, ale sladká zelená guľôčka, nech skúsi aspoň jednu. On jednu zje a potom už zje všetko.
Tu sa ľahšie prispôsobia, lebo všetko robíme spolu ako kolektív.
Zmenili sa za tie desaťročia požiadavky rodičov?
Chcú napríklad angličtinu a plávanie pre deti. Vysvetľujem im, že deti často nevedia ešte ani po slovensky rozprávať, učíme ich slovensky najprv. A na plavecký kurz chodia až prípravkári v škôlke.
Príspevky a dávky: Čo všetko sa mení pre rodičov v roku 2023? Čítajte Vylúčili ste niekedy dieťa z jaslí?
Ešte nie. S každým sa dá pracovať. V jednom prípade lekárka neodporúčala kolektív pre dieťa, lebo bolo často choré, tak ho rodičia vzali domov. Alebo rodičia odhlásia dieťa, ktoré dlhšie plače a ťažko sa adaptuje.
Ale ja som nikdy nedala návrh na vylúčenie, ani keď dieťa plakalo dlho. Pre dieťa je tu všetko iné, každé potrebuje iný čas na zmenu. Veľa detí tu ešte nevie rozprávať, nevedia vám povedať, prečo plačú.
Potom je niekedy problém, aby išlo dieťa domov poobede. Ešte sa hrá a nechce ísť za rodičom, ktorý ho čaká. Aj to sa stáva. A tak to má byť.
Je vám ľúto v tieto posledné dni v práci po toľkých rokoch?
Žijem v prítomnej chvíli, neriešim to tak. Mám 73 rokov, už je načase odísť z práce. Aj keď práca s deťmi by ma bavila ešte ďalších 20 rokov.
Možno si to užijete ešte s vnúčatami...
Jedna vnučka má 23 rokov, vnuk 14, ďalší takmer 6 rokov a ďalšia vnučka má 7 mesiacov. Každú sobotu a nedeľu sú u mňa.
Ten 14-ročný aj rovno zo školy ide ku mne. Všetky vnúčatá mám zlaté, poslušné, úctivé a samostatné. My sme taká veľmi súdržná rodina. Ja fakt milujem všetky deti a svoje vnúčatá, samozrejme.
Aj keď ich máte v triede pätnásť, a plačú a vadia sa?
Áno. Veď deti neplačú celý deň. Nemám z toho stres. Napríklad je dôležité v tie prvé dni pri nich nepovedať nahlas slovo mama. Lebo keď to povieme, už sa rozplačú.
Zaujímavé je, že máme v herni asi pätoro dvier dookola, ale ony všetky presne vedia, ktorými dverami vošli a že ku tým dverám majú utekať. Sú veľmi vnímavé.
Beriete deti na ruky a „pomojkáte" ich, keď plačú?
Áno. Deti si hneď na začiatku obľúbia niektorú sestričku a už k nej bežia. Držia sa jej nohavíc, stačí im, keď ich chvíľu „pomojká", a už je potom dobre. Všetky si zvyknú a potom sú jedna veľká partia.
V pondelok ráno do jaslí, v piatok večer domov. Ako socializmus posielal bábätká na týždňovky Čítajte Je záujem o jasle stále vysoký?
Ani nie, podľa toho, aký je rok. Od korony robí veľa mamičiek z domu, na všelijaké čiastočné úväzky, tak si nechávajú aj deti doma. Prípadne tie, ktoré majú často choré deti, si ich nechávajú dlhšie doma.
Čo tu ešte chýba, čo by vám zo strany štátu alebo zriaďovateľa pomohlo v práci?
(Ticho). Asi nič, máme svoj systém, sme zvyknuté. Nikdy som nad tým nerozmýšľala. Máme všetko.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
