KOŠICE, SLOVENSKO. Sto rokov uplynulo 22. januára od narodenia jedného z dvoch novodobých slovenských kardinálov.
Celkovo ich bolo šesť v histórii Slovenska.
Jeden z prvých štyroch tajných biskupov na Slovensku patrí vďaka prežitému utrpeniu za čias totalitného komunistického režimu, ale aj kvôli neobyčajnej pracovitosti a tvorivosti, medzi najvýznamnejšie postavy našich moderných dejín.
Širokým záberom literárnej tvorby, pozostávajúcej z bezmála 70 diel vydaných pred rokom 1990, sa stal zároveň najplodnejším, a už nikým neprekonaným, samizdatovým autorom na Slovensku.
Hoci pochádza z hornonitrianskej obce Bošany, jeho storočnicu si pripomínajú unikátnou výstavou aj v Košiciach.
Tajný biskup
Ján Korec vstúpil ešte ako 15-ročný do rehole jezuitov.
Teológiu, filozofiu a prírodné vedy študoval na Slovensku aj v Čechách.
Do likvidácie mužských kláštorov, počas povestnej Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950, stihol napísať štyri diela.
Internovali ho v Jasove, Podolínci a Pezinku a po prepustení vykonával rôzne civilné zamestnania ako účtovník, laborant, nočný strážnik či zámočník.
V tom istom roku bol v Rožňave biskupom Róbertom Pobožným tajne vysvätený na kňaza.
O rok neskôr bol v Bratislave, na základe mimoriadnych fakúlt pápeža Pia XII. pre komunistické krajiny, 24. augusta 1951 vysvätený Pavlom Hnilicom aj za tajného biskupa a angažoval sa v podzemnej cirkvi.
Ako „biskup robotník“ musel striedať rôzne zamestnania, hoci sa úrady snažili mu každé miesto prekaziť.
Osvedčil sa však ako robotník, údržbár, zametač, závozník či opravár výťahov.
Rýchly proces
V roku 1960 ho príslušníci Verejnej bezpečnosti zatkli, vyšetrovali a expresne odsúdili za velezradu na 12 rokov odňatia slobody, stratu občianskych práv a prepadnutie majetku.
„Bol to nezvyčajne rýchly proces. Na zadržanie, vyšetrovanie, obvinenie a odsúdenie stačili vtedajšiemu režimu necelé dva mesiace. Neľudská je dĺžka úvodného vyšetrovania po zadržaní, ktoré trvalo od večera do druhého dňa presne 15 hodín,“ hovorí historik a predseda správnej rady Ústavu pamäti národa Jerguš Sivoš.
Korec prešiel najťažšími väznicami v Prahe na Pankráci, v Ruzyni, vo Valdiciach.
Na slobodu ho prepustili až v roku 1968, no už o rok neskôr sa dostal pod neustály dohľad ŠtB.
V byte nad ním býval mladý muž, ktorý nechodil do práce, ale Korca odpočúval.
Biskupa pravidelne predvolávali na výsluchy do sídla ŠtB, znemožňovali mu pohyb na púte či súdne procesy.
Niekoľkokrát sa mu vlámali do bytu a päťkrát sa niekto pokúšal ohroziť jeho život úpravami na aute, profesionálnym narezaním pneumatík či uvoľnením skrutiek na kolesách.
Šepkalo sa do trubice
S podlomeným zdravím Jána Korca v roku 1982 prepustili na invalidný dôchodok.
Biskup ďalej neúnavne pracoval na literárnych dielach v duchu starobylého záväzku rehoľníkov: „Ani deň bez čiarky“.
Do konca roku 1989 v jeho byte na Vilovej 7 v Petržalke, ktorá sa stala akýmsi neoficiálnym stanom podzemnej cirkvi na Slovensku, tajne vzdelával a vychovával inteligenciu a vysvätil desiatky kňazov.
Na svoju vysviacku z roku 1986 si spomína aj František Novajovský.
„Do bytu na Vilovej sa nechodilo často, tak 3 – 4-krát do roka. Pravidlá boli vždy prísne. Návštevy riadil tzv. semafor, ktorý dával pozor na okolie. Biskup mal na človeka vyhradených presne 15 minút, potom prišiel ďalší. Zvonček v byte nebol, miesto neho sa rozsvietilo svetielko,“ spomína kňaz a tvrdí, že o svojej vysviacke dopredu veľa nevedel.
„Keď som prišiel, vo vedľajšej izbe sa zapol hlasno televízor a v samotnej izbe, kde mala prebehnúť vysviacka, pustil biskup Korec tlmene rádio. Hovorilo sa zásadne do dlhšej trubice či rúry. Z úst do uší tak, aby slová nikto nemohol počuť. Byt bol nielen sledovaný, ale aj odpočúvaný. Celé to trvalo veľmi krátko, možno dvadsať – dvadsaťpäť minút. Najprv diakonská vysviacka a po nej kňazská,“ hovorí rodák zo Spišskej Belej, ktorý sa márne niekoľkokrát usiloval vstúpiť do bratislavského seminára.
Štátna bezpečnosť ho vždy vyzvala na spoluprácu a keď odmietol, na jeden rok bol aj uväznený a na teológiu sa už legálne nedostal. Študoval preto po nociach.
„Biskup Korec bol prísny. Museli sme absolvovať celý rozsah učiva ako na dennom štúdiu Teologickej fakulty v Bratislave. Ešte aj marxizmus-leninizmus,“ s úsmevom spomína kňaz.
„Napriek tomu, že vysviacka sa konala bez svätej omše, bolo to dôstojné a vážne. Ani tu však biskupa Korca neopúšťal humor. V tom čase vyšlo z Vatikánu usmernenie, že medzi diakonskou a kňazskou vysviackou má uplynúť aspoň šesť mesiacov. Biskup vtipne upozornil, že toľko času nemáme a bude stačiť 6 minút,“ dodáva František Novajovský.
„Intenzívnejšie sme za začali stretávať až po mojej vysviacke. Formoval ma a vtedy som mal možnosť spoznať ho bližšie. Som presvedčený, že všetko, čo dokázal svojím životom, dosiahol vďaka pracovitosti, usilovnosti, múdrosti a modlitbe.“
Neprekonaný
Ján Korec napísal v utajení 68 diel, ktoré si dodnes zasluhujú obdiv pre rozsah a hĺbku publikačného záberu, ktorý sa týkal prírodných vied, psychológie, teológie, filozofie, histórie a mnohých ďalších tém.
Celkový počet samizdatov a oficiálnych knižných vydaní presahuje v súčasnosti číslo stosedemdesiat.
„Na Slovensku nemáme autora, ktorý by počas normalizácie vydal viac kníh ako biskup Korec. Je to najproduktívnejší slovenský samizdatový autor. Napriek tomu, že mu komunisti bránili získavať informácie, systematickou prácou, štúdiom pašovanej literatúry a vytváraním si vnútornej štruktúry vedomostí vyprodukoval dielo, ktoré nemá obdobu,“ hovorí Ján Šimlučík, odborník na samizdatovú literatúru.
Podľa Šimlučíka sa mnohé Korcove diela rozmnožovali a tlačili nielen na Slovensku, ale aj v Taliansku, Rakúsku, Poľsku či Kanade.
Hovorí, že Korec tvoril pomocou kartičiek, ktoré zapĺňal poznatkami, aby ich neskôr syntetizoval vo výslednej práci.
„Niektoré diela vyšli na univerzitách v Európe aj Amerike. Takým bola napríklad práca 'Náhoda či zámer', neveľká rozsahom, ale pozoruhodná prístupom, ako rozoberala otázku vzniku života,“ vysvetľuje archivár jezuitskej rehole na Slovensku Ján Hudáček.
Korec sa v posledných rokoch totalitného režimu zviditeľnil aj písaním tzv. obranných listov.
Zastával sa v nich nespravodlivo odsúdených, alebo inak perzekvovaných občanov.
„Boli to listy prezidentovi ČSSR, rôznym vládnym predstaviteľom a najmä listy Československej televízií. Hoc sa ich všemožne snažili komunisti zamlčovať, obšírne ich prezentovali zahraničné kanály ako Hlas Ameriky či Slobodná Európa,“ dodáva Hudáček.
„Čo sa týka listov riaditeľovi televízie, tie v samizdatových podmienkach, aj vďaka pokročilejšiemu rozmnožovaniu, ktoré už nebolo závislé iba na písacích strojoch, dosiahli náklady nad 2000 kusov. Je to počet, ktorý by mohol závidieť nejeden súčasný slovenský autor,“ dopĺňa Ján Šimulčík.
Každý desiaty exemplár do Košíc
Pavol Hric, zakladateľ a riaditeľ košického Múzea obetí komunizmu, bol jedným z tých, ktorých Korec pravidelne prijímal vo svojom bratislavskom byte.
Navyše, každý desiaty kus zo strojom napísaného samizdatu putoval vždy do Košíc.
„Takto naklepané knihy sa rozposlali po celom Slovensku, kde sa ich ujali ďalší prepisovatelia. Zháňal sa najmä tenký preklepový a kopírovací papier. Posledná kópia si vyžadovala väčšiu pozornosť, lebo nie vždy sa dala dobre prečítať. No boli sme radi, že sa k nám takáto literatúra vôbec dostáva,“ hovorí Hric a vysvetľuje, že samizdat (pôvodne z ruských slov: сам – sám - a издатель – vydavateľ; pozn. red.), bol za totality svetlom na konci tunela pre mnohých veriacich ľudí.
„Takáto literatúra bola predovšetkým podporou a zdrojom cenných informácii v dobe neslobody a utláčania,“ dodal Hric.
Jedným z prepisovateľov samizdatových textov bol aj súčasný košický gréckokatolícky biskup vladyka Cyril Vasiľ.
„Ako študenti seminára sme často do rúk dostávali rôzne texty na prepisovanie. Vždy však boli označené rôznymi skratkami (biskup Korec ich používal niekoľko, napríklad: J. G.W., W.R. R. Z., D. S. a ďalšie pozn. red.), a tak sme netušili, od koho pochádzajú. Nevedel som, koho práve prepisujem, ale riadili sme sa zásadou, čo nevieš, nemôžeš prezradiť, keby ťa aj vyšetrovali. Tak sme sa radšej nepýtali,“ spomína vladyka Cyril Vasiľ.
V tom čase jezuitského spolubrata mladý študent ešte osobne nepoznal.
„Bližšie som sa k nemu dostal až v Ríme, keď som začal obnovovať kontakty s jezuitmi,“ hovorí vladyka.
Kardinál - výťahár
Po Nežnej revolúcii sa biskup Korec stal na chvíľku rektorom bratislavského seminára, šiesteho februára 1990 ho však pápež Ján Pavol II. vymenoval za sídelného biskupa do Nitry a o rok neskôr aj za kardinála.
„Spomínam si, ako som sa s ním osobne stretol počas preberania hodnosti kardinála v Ríme. Ešte viac mi však utkvela spomienka mladých jezuitských študentov, ktorí zažili na vlastné oči situáciu, keď Ján Korec prišiel do Rímskej kúrie a v budove nefungoval výťah. Dlho to však netrvalo, lebo biskup, nakoľko za totality pracoval aj ako údržbár a opravár výťahov, výťah najprv opravil a až potom si šiel prevziať menovací dekrét kardinála,“ tlmočí kurióznu spomienku vladyka Cyril Vasiľ.
Fotili sa s ním aj mnohí politici
Ján Chryzostom Korec patril od vzniku Slovenskej republiky medzi významné osobnosti a autority nielen cirkevného, ale aj spoločenského a národného života.
Je trochu na škodu veci, že po jeho rezignácii na post nitrianskeho biskupa, ktorú na základe veku a v súlade s Kódexom kanonického práva pápež Benedikt XVI. prijal, sa v jeho okolí až do jeho smrti objavovali aj rôzne osoby politického života (pravidelne mu chodieval k narodeninám gratulovať napr. aj Róbert Fico, pozn. red.)
„To je už otázka na nich samých, či to robili s najlepším úmyslom, alebo šlo o ich zviditeľnenie a politickú propagáciu. Ale je celkom prirodzené, že veľká osobnosť vždy priťahuje úprimných obdivovateľov, ale aj tých, ktorí sa chcú vyhriať v jej výslní. Je však obdivuhodné, že kardinál Korec sa dokázal preniesť mnohými zložitými obdobiami so cťou. Začínal v slobode, neskôr pokračoval v podzemí, väzení, sledovali ho, až sa opäť ocitol v obnovenej cirkvi a v podmienkach demokratickej spoločnosti. Nie každý je schopný preniesť sa do novej doby a slúžiť jej tak, ako to dokázal práve on,“ dodáva gréckokatolícky biskup.
S veľkým srdcom
Pamätníci dodnes o kardinálovi Korcovi hovoria ako o skromnom človeku s veľkým a odpúšťajúcim srdcom.
Moderátor a publicista Štefan Chrappa sprostredkoval príhodu poradcu prezidenta Michala Kováča, básnika a kardinálovho osobného priateľa Teodora Kriška.
„Ten raz, keď prišiel aj v sprievode ochranky na Nitriansky hrad, aby Michal Kováč zablahoželal kardinálovi k narodeninám, sa údajne s jemnou iróniou obrátil na kardinála a opýtal sa, že či ako väznený kňaz nepozná niekoho z ochrankárov? Kardinál Korec sa usmial a očami ukázal na jedného z nich. Toho vraj pozná, ten ho bil. Hneď vraj dodal, že je to dobrý chlapec, lebo si poctivo vykonával svoju službu, akurát na nesprávnej pozícii,“ hovorí Štefan Chrappa, autor niekoľkých článkov o kardinálovi Korcovi.
„Aj na tejto príhode možno ilustrovať mimoriadne ľudský rozmer nitrianskeho biskupa a slovenského kardinála,“ dodáva publicista.
Ján Chryzostom Korec zomrel 24. októbra 2015 v Nitre.
Je pochovaný v krypte Katedrálneho chrámu svätého Emeráma na Nitrianskom hrade.
Za sebou zanechal najväčšie samizdatové literárne dielo na Slovensku, ktoré po zrátaní oficiálnych a viacnásobných vydaní niektorých titulov presahuje číslo stosedemdesiat.
Najväčšia knižnica samizdatovej literatúry na Slovensku sa nachádza v zbierkach košického Múzea obetí komunizmu, ktoré aktuálnu výstavu pod názvom: „Samizdatové dielo J. Ch. Korca“ pripravilo pri príležitosti 100. výročia narodenia tejto významnej osobnosti moderných slovenských dejín.
V priestoroch Teologickej fakulty na Hlavnej ulici v Košiciach si ju verejnosť môže pozrieť až do konca februára.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
