Pracovať ako toaletárka na verejných toaletách je práca ako každá iná. Osem hodín denne treba byť v strehu, strážiť si rajón, a špekulantov posielať kade ľahšie. A popritom udržiavať vzorný poriadok a hygienickú čistotu.
Rozprávali sme sa s dvomi Máriami a Johankou, ktoré s úsmevom pracujú na mieste, kde aj králi chodia pešo.
„On mi povie, že čo by ste chceli? Päťdesiat centov? Veď toľko stojí jedno poldeci. Tak mu hovorím, že nech ide radšej na to poldeci. Ale tu sa platí. On si myslí, že ho pustíme zadarmo, lebo je bezdomovec alebo nerobí. Tak nech ide robiť. Alebo niektorí bežia hore schodmi a tvária sa, že sú hluchí a slepí, keď za nimi kričím, že treba zaplatiť,“ poukazujú na neľahkú službu tieto zamestnankyne mestskej organizácie K13.
V rozhovore sa dočítate:
- Či svoju prácu považujú za dobrú,
- akých zvláštnych návštevníkov už mali,
- kto necháva prepitné a kto sa snaží ujsť bez platenia,
- prečo majú ťažké srdce na mamičky,
- či si ich ľudia vážia.
Máte to tu pekne útulne zariadené, skoro ako doma...
Johanka: To áno. Taký malý chlapec minule prišiel a kričal na mamu: „Mami, poď sem pozrieť, oni tu majú obývačku." (smiech) Povedala som mu, že áno, chýba nám tu len televízor a gauč. Máme tu mikrovlnku aj chladničku, pohoda.
Čo zvyknete robiť celé dni, keď je napríklad menej ľudí?
Mery: Čítame si časopisy, rozprávame sa. Ideme upratovať, ideme sa najesť. Medzitým kontrolujeme mydelničky, či sú doliate, toaletný papier a obrúsky na ruky.
Johanka: A keď sú pred dverami smeti alebo neporiadok, tak to ideme pozametať, aby nám to vietor nerozfúkal dovnútra, keď otvoríme dvere. Večer ešte všetko treba potom poumývať a upratať.
Mery: Ale keď je veľa ľudí, tak len stojíme pri dverách, berieme peniaze, a dávame pozor. Stále robíme dve, jedna pri mužskej časti, jedna pri ženskej. A striedame sa s druhou dvojicou žien, čo tu robí.
Ako dlho tu pracujete?
Johanka: Ja 20 rokov a Mery osem.
Mery2: Ja som tu pracovala, odkedy za Schustera otvorili Dolnú bránu. Ale už nepracujem, len sem prídem niekedy na návštevu.
Dvadsať rokov na tomto istom mieste, tu na toaletách?
Johanka: Áno, už 20 rokov som na dôchodku. Do dôchodku som išla v 54 rokoch.
Je to dobrá práca?
Mery: Jojój, a aká dobrá. Sme spokojné. Sedíme si, je to pohoda. Keď som predtým upratovala 60 kancelárií, bolo treba kmitať celý deň. Smeti vynášať, všetko vysávať, a v rukách vláčiť ťažké.
Johanka: Nesťažujeme sa. Nie je to ťažká ani zlá robota. Sme v suchom a teplom. Nenudíme sa, je to zaujímavá práca.
Upratovačka v škole: Za dvadsať rokov sa práca nezmenila, metla s handrou je lepšia ako mop Čítajte Koľko ľudí denne k vám chodí na toalety?
Johanka: Teraz málo, ale v lete sme mali vyše sto ľudí denne stále. Vtedy chodia hlavne turisti, z jedného autobusu príde aj dvadsať ľudí za sebou. No a potom sú oslavy. Kadejaké folklórne slávnosti, prvomájové sprievody, vystúpenia na Dolnej bráne, štrajky, stánky s výrobkami.
Johanka: Najlepší bol deň Vietnamu. To nemalo chybu. Viete, koľko bolo ľudí? Vyše tristo mužov a ja som mala okolo 180 žien v ten deň. Chlapi popíjali, tak aj viac chodili. Šéfka sa ani nezmohla na slovo, aká bola dobrá tržba v ten deň.
A Vietnamci sú akí?
Mery: Čistotní. Niektorí tu už bývajú veľa rokov. Ťažko sa s niektorými dohovoriť, ale sú veľmi slušní.
Johanka: Viete, aké nádherné mali kroje a vystúpenia? To bolo niečo úžasné.
V obrazoch: Zvuky, chute a farby Vietnamu si Košičania užili v centre mesta Čítajte Máte veľa zahraničných zákazníkov?
Mery: Hej, aj Angličania, Poliaci a Nemci chodia.
Ktorí robia najviac neporiadok?
Johanka: Naši bezdomovci a neprispôsobiví. S nimi musíte mať božskú trpezlivosť. Ale my niektorých už poznáme, už im aj povieme – poslednýkrát ste tu boli. A on mi povie, že čo by ste chceli? Päťdesiat centov? Veď toľko stojí jedno poldeci. Tak mu hovorím, že nech ide radšej na to poldeci. Ale tu sa platí. On si myslí, že ho pustíme zadarmo, lebo je bezdomovec alebo nerobí. Tak nech ide robiť. Alebo niektorí bežia hore schodmi a tvária sa, že sú hluchí a slepí, keď za nimi kričím, že treba zaplatiť.
Snažia sa dostať aj bez platenia?
Mery: Jasné. Hovorím im, že ich zachytí kamera a potom ich aj tak nájde. Slováci sú najhorší, nechcú platiť. Vyhovárajú sa, že majú len 30 alebo 40 centov, a že ja im mám doložiť. Prečo ja? Veď tebe treba čúrať, nie mne. Ale keď je to súrne, pustím aj za 40 centov a zvyšok doložím z tringeltov, čo si odkladám.
Johanka: A ešte mamičky sú klamárky. Povedia, že idú do kabínky len s deckom, lebo mu treba pomôcť, a pritom urobia potrebu aj ony. A zaplatia len za jedného.
Ako viete, že aj ony urobili potrebu?
Mery: Lebo dvere do kabínky nie sú úplne až po podlahu a tam zospodu vidno, či má nohy otočené tak alebo opačne a ako naširoko.
Keď tam niekto urobí veľký neporiadok, upratujete to za ním vy, alebo si to musí upratať sám?
Mery: My. Ja to urobím rýchlo, nemám s tým problém. Problém je, keď je nakadené pred vonkajšími dverami. Že niekto tam urobil potrebu v noci alebo ráno, keď sme ešte nemali otvorené. Prídem ráno a nemôžem odomknúť dvere a otvoriť ich, lebo by som si to rozmazala pod dverami a všade. Musím počkať na kolegyňu, kým otvorí ona svoju stranu, donesie vodu, vedro, pozmývam to, a až tak otvorím.
Odkedy je to tak, že nedávate toaletný papier na prídel?
Mery: Tu sme nikdy nedávali. Stále sú na každom WC dva toaleťáky a človek si sám odmotá, koľko chce.
A nemáte takých špekulantov, čo si ukradnú celý toaleťák?
Johanka: Nie že ukradne, ale vytočí si ho celý. Ale už vieme, kto to robí. Dávame na nich pozor a kričím – no a opovážte sa ťahať papier. To počuť, keď ho odtáča. Aj vidím zospodu, ako má otočené nohy. Nás neoblbne.
Ako sa dohodnete so zahraničnými? Viete niečo po anglicky?
Mery: Viem fifty sent (smiech). To stačí.
Johanka: Bol taký Angličan, čo nič nerozumel. Pýtali sme od neho fifty sent a on nič nedal, len hovoril, že tumorov, tumorov. A išiel na záchod. No čo už s ním?
Mery: Potom som sa išla spýtať brigádnikov, čo tam robia v archeológii, čo to znamená tumorov. Oni mi povedali, že zajtra. No reku - už som zarobila, už sa nevráti.
Johanka: A si predstavte, že na druhý deň, keď tu boli iné kolegyne, doniesol tých 50 centov.
Mery: Kolegyne mi ich nechali a ja som hneď vedela, že to bol ten môj tumorov (smiech). Ale potom tu bol jeden Poliak, čo povedal, že zaplatí zaraz. A ten sa už nikdy nevrátil. Pošlo mojich 50 centov...
Tak to ste už museli stretnúť rôznych podivínov...
Mery: Teraz nedávno prišiel jeden, mal čierne rúško, taký mladý, a chcel servítku. Myslím si – veď servítky sú tam na utieranie rúk, ukazujem mu kde. Aj sušič rúk je tam. Ešte som vyšla von z dverí sa presvedčiť, či je tam dosť utierok. A on sa otočil ku mne, toto mal vytiahnuté z nohavíc a ukazuje mi, že toto si chce utrieť. A ja mu hovorím – a von. Ešte raz a zavolám políciu. Tak utekal, že až. Aj kolegyňa z druhej zmeny hovorila, že aj u nej to skúšal. Nejaký úchylák.
Zrejme nebol jediný...
Johanka: Prišiel jeden ku mne na ženskú stranu, že mu veľmi súrne treba. Hovorím mu, že nech vojde z opačnej strany, lebo tu sú ženy. A on, že nestíha a že sa mu zasekol zips na nohaviciach, nech mu pomôžem. Tak som sa zohla, že mu idem pomôcť, a práve vtedy prišla vedúca. Zalomila rukami zhrozená – a vy čo robíte? A ja som jej vysvetľovala, že to nie je tak, ako to vyzerá. Ten chlap mi nato hovorí – pani, ďakujem, už nechajte, už je neskoro. Taký mladý, mal úzke nohavice, čo bolo dobre, lebo mu to všetko ostalo v nich, nič nevyšlo von. Tak mi ho bolo ľúto. Ako išiel domov? Veď nemohol ísť ani do električky, ani autobusu, len pešo.
Mery2: Jeden pár sa sem chcel prísť pomilovať, že zaplatia za každého. Ale nepustili sme ich, čo ste. Iní si sem chodili pichať niečo. A injekcie potom hádžu do koša alebo rovno na zem.
Ako k vám ľudia celkovo pristupujú? Vážia si vás?
Mery: Niektorí áno. Aj sa pekne poďakujú, slušne pozdravia, dajú aj prepitné. Iní vojdú ako duch, hodia peniaze ako psovi a hotovo.
Prepitné nechávajú skôr tí lepšie oblečení a bohatší?
Mery: Nie, tí nič. Chudobnejší dá skôr. Práveže tí bohatí sa ešte tvária, že majú len päťdesiat eur, že nemajú drobné. Myslia si, že ich preto pustím zadarmo. Ale ja poviem, že nech dajú aj päťdesiatku, že im vydám.
Nenapína vás z čistenia po cudzích ľuďoch?
Mery: Nie, už nie. Nerobí mi to problém. Opatrovala som svoju mamu, som zvyknutá.
Johanka: Minule mi kolegyňa hovorila, že už dvakrát umyla záchod a furt „šmerdzi". Že to nie je možné. Išli sme tam a fakt smrdelo. Naraz jedna, čo je vyššia, kukla hore a tam posraté gate na múriku medzi záchodmi hodené.
Mery2: Ja som zas našla také špinavé gate za záchodom strčené. Ale horšie je, keď dakomu spadne mobil do záchoda. Automatika ho spláchne a už ho v potrubí nikdy nenájdete. Raz sa mi stalo, že som našla peňaženku, kde bolo veľa peňazí. Potom sa neskôr pani vrátila a bola veľmi vďačná, že som jej to celé vrátila. Aj mi doniesla za to kyticu kvetov. Zabúdajú si tu aj okuliare, kabelky, tašky, hocičo.
A akých zákazníkov máte najradšej?
Mery: Nemci napríklad nechávajú aj euro. Sú takí veľmi slušní. Ale stále im hovorím, nech počkajú, že im vydám.
Johanka: Niektorí, čo majú trocha vypité, nám ešte dvoria. Hovorí mi jeden minule – pani, a vy ste vydatá, či ste vdova? Ja mu hovorím, že ani jedno z toho, že som slobodná. A on, že to je výborné, to by sme sa mohli dať dokopy. Hovorím mu, že to by nešlo, lebo ja som náročná. Chlap musí mať bohaté konto. A žiadne hypotéky, ani alimenty, ani pôžičky. Tak sme sa smiali z toho, že odišiel sklamaný, lebo vravel, že má nejaké nedoplatky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
