Dobové články sme ponechali s pôvodným pravopisom.
Košickí primáši a Jaroslav Kocián
Jaroslav Kocián (český huslista a hudobný skladateľ, pozn. red.) je už od mnohých rokov v Košiciach dobre známy. Najmä tunajší primáši cigánskych kapiel ho znajú z jeho niekdajších koncertov.
Už na počiatku svojej umeleckej dráhy asi v roku 1902 bol Kocián ponajprv v Košiciach a boli mu usporiadané veľké ovácie. Preto, keď sa košickí cigáni dozvedeli, že Kocián príde, zišlo sa ich pekný počet v hoteli Schalkház.
Prišla aj celá kapela cigánskeho primáša Bélu llléša, ktorý je jedným z najznámejších primášov na Slovensku a takto spolu išli za Kociánom, aby mu zložili svoju poklonu a pochlubili sa mu, kedy ktorý ho už počul.
Majster bol zrejme potešený touto návštevou. Traja prítomní primáši priniesli so sebou i svoje nástroje a požiadali majstra, aby si na nich zahral. Majstrovi nezostalo nič iné, než aby im vyhovel a tak počal skúšať, až sa naraz jeho prsty rozbehli a cigáni v nemom údive rozostupovali sa v široký kruh a s posvätným nadšením počúvali jeho hru. A keď dohral a pochválil nástroje, každý hrdo vzniesol svoju hlavu a iste ešte dlho bude vyprávať, ako Kocián hral na jeho husliach.
Ale nemali ešte dosť nadšenia títo obdivovatelia nášho Kociána. Sála sa už plnila publikom, ôsma hodina sa blížila, no cigáni sa vytasili so smelou výzvou, aby majster dačo zahral aj na svojich husliach.
Kocián opäť vyhovel a nasledoval malý koncert na vlastnom nástroji. Primáši len kývali spokojne hlavami a zbožne počúvali. Ani dychu nebolo počuť. Bolo to vďačné publikum a preto majster im rád urobil tú radosť. Boli medzi nimi štrnásťroční chlapci, ktorí svoj nástroj už dobre ovládajú, ktorí od detských rokov skúšali pri cestách Bankova, na dedinských sobášoch svoje škripky a radostný svit ich očú hovoril o šťastlivej chvíli, ktorú prežívajú.
A starý šedivý cigán, ktorý bol so svojou kapelou v celom svete, zotrel si slzu z oka, keď zaznel posledný tón na majstrových husliach. Majster nehral len primášom. Hral v tu chvíľu sebe. Zabudnul, že vedľa je plná sála obecenstva. Jeho hlava sa sklonila k husliam, oči sa zažmúrili, aby chvíľami z nich šľahol plameň, keď sa na sekundu pootvorili a tóny ohnivej Sukovej „Burlesky“ sršali z huslí, aby ju za chvíľu zamenila dajaká dumavá serenáda.
A Kocián hral, až musel jeho spoludruh Háša tomu umeleckému hýreniu učiniť koniec a pripamätovať mu, že v sále čaká obecenstvo. A tak sa Kocián srdečne rozlúčil s touto deputáciou svojich ctiteľov a obdivovateľov a pozval ich, aby si prišli vypočuť i jeho oficiálny koncert. Potom sa spoločnosť rozišla.
Len štyria primáši v bezvadných smokingoch, s elegantným Bélom llléšom, ktorého hra má v tunajšom občianstve mnoho ctiteľov, stáli v sále a počúvali celý koncert. A boli iste najnadšenejšími aplaudermi celého večera.
Na pondelňajšom koncerte sme videli, ako vie nadchnúť umenie, umenie živelné, krásne, nie len umenie bravúrnej techniky, ale aj hlbokého, neporovnateľného citu, ktorý je hlavnou známkou Kociánovho umenia. Boli to ovácie bez konca a náš majster sa len skromne usmieval a znovu a znovu pridával. Ale čo je preň táto chvíľa slávy.
Na svojich turné si zvykol na podobné zjavy a zažil iste podobných prejavov viac. Veď náš majster po celom svete absolvoval viac než 1000 koncertov a len jeho skromnosť zavinila, že toto významné jubileum nebolo oslávené. Ale jestli mu bude niečo svetlou spomienkou, iste mu zostane obdiv košických primášov a členov ich kapiel, ktorí s celým srdcom hrajú na svojich husliach.
Hoci bez teoretického vzdelania, predsa milujú svoje nástroje a hudbu a preto vedia s takým nadšením oceniť a pokloniť sa veľkému umeniu.
Z denníka Slovenský východ, 24. februára 1924
Český huslista Jaroslav Kocián. (zdroj: knižničný fond VKJB)Objavené neporiadky v košickom mestskom sklade dreva
Mešťanosta dr. Pavol Novák už dlhší čas venuje pozornosť hospodáreniu v mestských podnikoch. Jeden podnik za druhým je podrobovaný dôkladnej revízii.
Revízia v nižnom sklade dreva, ktorý je spojený s mestskou parnou pílou, mala taký výsledok, že chýba nevyúčtovaných 898 kubických metrov dreva, čo reprezentuje asi 50.000 Kčs a zdá sa, že ide o iné manipulácie a nesprávnosti. Z toho dôvodu starosta mesta urobil o veci oznámenie polícii.
Policajný radca Pongrácz zaviedol najprísnejšie pátranie, aby sa zistilo, pokiaľ sú obavy a domnienky správne. Mešťanosta nariadil, aby správca skladu Hani a úradník Beluš boli až do vyšetrenia záležitosti poslaní na nútenú dovolenú.
Je iste na mieste, aby sa vec čo najdôkladnejšie vybavila a aby sa revízia urobila s veľkou dôkladnosťou a aby tak celé obecné hospodárstvo bolo postupne, ozdravené a postavené na zdravé základy.
Verejnosť bude iste všetkým povolaným činiteľom za túto opravdovú snahu len vďačná, ovšem s výnimkou tých, ktorí sa usilujú vinníkov zastierať pomocou útokov proti terajšej správe mestských podnikov.
Z denníka Slovenský východ, 24. februára 1924
Ľudáci spievajú maďarskú hymnu
V Nižnej Myšli usporiadala ľudová strana tanečnú zábavu, na ktorú sa zišli verní autonomisti z celého okolia. Tu práve títo dobrí „Slováci" sa preukázali, že čo chcú a čo sú.
Obec Nižná Myšľa i s celým okolím je čisto slovenská, teda i samí príslušníci ľudovej strany sú národnosti čisto slovenskej.
Ale aké prekvapenie bolo, keď napriek tomu sa objavili pozvánky v maďarskej reči, čomu samozrejme väčšina ľudí neporozumela. Tak na 18. februára večer bola hlásená zábava a to v miestnostiach tamojšieho potravinového spolku a krčmára Berku.
Samozrejme zišlo sa ich tam mnoho, pričom nechýbala ani tamojšia inteligencia. A teraz hľaďte, verní bratia Slováci: pri započatí zaspievala sa hymna slovenská „Nad Tatrou sa blýska,“ ale samozrejme aj maďarská „Isten áld meg a magyart.“
A tu sa vykľulo šidlo z vreca. V šiestom roku našej samostatnosti, našej drahej slobody sa opovážia spievať verejne maďarskú hymnu. Čo by povedal na to Horthy, keby v Maďarorságu niektorý verný Slovák zaspieval „Nad Tatrou sa blýska“?
Taká je ich autonómia. Každý verný Slovák tomu dobre porozumie. Ale to je už priveľa, čo si aj títo verní „Slováci“ dovolia. Naše úrady by si mohli viac všimnúť, veď to je už naprostá vyzývavosť. Myslím, že z toho i p. Hlinka bude mať radosť, že takú vernú autonómnu gardu má v Nižnej Myšli. Túto udalosť láskavo odporúčame našim úradom do pozornosti.
Z denníka Slovenský východ, 22. februára 1924
Vojna budúcnosti koncom civilizácie
Prof. Eve z prírodovedeckej fakulty kanadskej univerzity mal v Montreal prednášku, v ktorej zdôraznil, že súčasná vojenská technologická základňa bude vo vojnách budúcnosti všeobecné prevládajúcou.
Bude prikročené k usilovnému zbrojeniu vo vzduchu, lebo len tak je jedine možná obrana proti vzdušným útokom, pri ktorých budú používané dosiaľ neznáme, strašlivo účinkujúce pumy. Tieto pumy budú naplnené novým plynom a ich explóziami sa snadno zničia celé mestá.
Posledná vojna v dôsledku tohto technického pokroku bude takej ničivej schopnosti, že ľudská civilizácia by ju nemohla prežiť.
Z denníka Slovenský východ, 26. februára 1924
Články pochádzajú z knižničného fondu Regionálneho oddelenia Verejnej knižnice Jána Bocatia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
