KOŠICE. „Nepodceňujme jeden druhého. Buďme ako bratia, veď tu ide o budúcnosť našich detí. Skoncujme s vojnovými vplyvmi,“ napísal v liste na rozlúčku Michal Levčík.
Mal iba osemnásť rokov, keď sa rozhodol upáliť na Námestí osloboditeľov pred pamätníkom neznámeho vojaka.
Písal sa rok 1969. Od rovnakého činu Jana Palacha, na protest proti apatii spoločnosti a kvôli nesúhlasu s vtedajším komunistickým režimom, neuplynuli ani tri mesiace.
Zažil Prahu '68
„Komunisti sa vtedy stretli s novým fenoménom a vlnou vzdoru v spoločnosti. Snažili sa ďalšie prípady pochodní - ľudí, ktorí sa na protest upaľovali – zatajovať alebo zosmiešňovať. To bolo aj v prípade Michala Levčíka. Jeho čin nebol nikde, okrem jedného článku o módnej smrti, zverejnený,“ približuje iniciatíva Post Bellum, ktorá zachytáva svedectvá pamätníkov kľúčových momentov moderných slovenských dejín.
Levčík sa narodil v roku 1950 neďaleko Košíc, v obci Sečovská Polianka.
Po základnej škole a odbornom učilišti pracoval od augusta 1968 v Prahe ako robotník.
Za pár minút zhorel do tla
Potom nastúpil na základnú vojenskú službu. Bol v uniforme, keď sa 11. 4. 1969 krátko pred šiestou hodinou upálil pár metrov od dnešného obchodného centra Dargov.
V sobotu si tu jeho pamiatku pripomenula hŕstka Košičanov.
„Naraz sme počuli obrovský výkrik. Hneď sme vyskočili a pozreli sme sa von. Zbadali sme pochodeň, normálne horiacu fakľu. Ako bol zapálený, tak sa pustil utekať, narazil do toho výkladu, vtedy to bola predajňa Mototechny, spadol na zem,“ zaspomínal si pre Korzár pred piatimi rokmi očitý svedok Štefan Zeleň.
„Na ten pohľad v živote nezabudnem. Už keď ho hasili hasiacim prístrojom, bol totálne zhorený na uhoľ.“
Bandaska s horľavinou, ktorou sa oblial, bola v parčíku na lavičke za pomníkom neznámeho vojaka na Námestí osloboditeľov.
Práve toto miesto bolo v auguste 1968 dejiskom najprudších zrážok medzi obyvateľmi Košíc a príslušníkmi sovietskych okupačných vojsk.
Kúpil si benzín a vodku. Za pár minút zhorel do tla. Pred 50 rokmi sa upálil Michal Levčík Čítajte Vlna nasledovníkov
Krátko po incidente prišiel na miesto aj vtedy 16-ročný Peter Kalmus.
„Na zemi boli fľaky a kúsky vojenskej textílie. Upálil sa pred pomníkom neznámeho vojaka a sám sa stal na ďalších dvadsať rokov neznámym vojakom. Nič sme nevedeli, len že zanechal list na rozlúčku pod kameňom. Všetko brala kriminálka, polícia, fotili tie miesta, kde dohorel.“
Detailne Levčíkov prípad naštudoval český historik a riaditeľ Muzea paměti XX. století v Prahe Petr Blažek. O téme pochodní v strednej Európe napísal aj knihu s príbehmi 22 ľudí.
Spomienka na 55. výročie sebaupálenia, uprostred Petr Blažek. (zdroj: Jana Ogurčáková)„V roku 1969 sa počas niekoľkých mesiacov po Jánovi Palachovi zapálilo niekoľko desiatok ľudí. U väčšiny z nich boli dôvody domnievať sa, že nešlo o jeho nasledovníkov v zmysle politického protestu. Ale nájdeme asi sedem ľudí, ktorí sa zapálili z politických dôvodov. Niektoré prípady sú hraničné, niekde nájdeme aj okolnosti, ktoré ukazujú, že dotyčný mohol mať aj inú motiváciu: osobnú, psychické problémy, kriminálnu minulosť alebo rodinné dôvody,“ vysvetľuje odborník.
Levčík podľa neho patrí medzi hraničné prípady.
V Čechách aj na Slovensku našiel s kolegami archívne dokumenty, výpovede svedkov i záznamy pamätníkov.
„Isté je, že sa to odohralo v období, keď samoupálení do tej doby bolo asi deväť. Z toho nik nezanechal podobný list ako v tomto prípade. Druhý motív, ktorý ukazuje na politický dôvod, je symbolické miesto, kde k tomu dochádza – priamo pred sovietskym pomníkom, je to dôležité pre pochopenie kontextu,“ vysvetľuje Blažek.
Do hláv živých pochodní nevidí žiaden psychológ ani historik Čítajte List pod kameňom
Historik sa prikláňa k verzii politického aktu aj pre list na rozlúčku, ktorý tu Levčík nechal.
Jeho štýl je trochu zmätený. „Keď si predstavíte tú situáciu, musel byť veľmi rozrušený. Bol to mladík, ktoré nemal veľké formálne vzdelanie. V treťom ročníku bol ako učeň vylúčený zo školy, aj keď mal veľmi dobré výsledky.“
V liste apeloval na ľudí, aby sa k sebe správali ako bratia a aby neboli na svete vojny a zabíjanie. Originál listu sa však nezachoval, len dva odpisy založené do vyšetrovacieho spisu Verejnej bezpečnosti.
V Prahe na mladého muža zapôsobila atmosféra po augustovej okupácii, a to zrejme v kontraste so základnou vojenskou službou, ktorá bola pre mnohých veľkým šokom.
„Zaradil by som ho do vlny politických prípadov sebaupaľovania s tým, že je to najmenej jasný prípad z tých, ktoré uvádzam v knihe,“ vraví historik.
Nemyslí si, že Levčík sa poznal s Palachom, aj keď sa v niektorých spomienkach uvádza, že to opakovane uviedla jeho mama.
Na košického Palacha sa malo zabudnúť Čítajte Slovenský Palach
Podobnosť s Palachovým prípadom podľa odborníka obstojí.
„Určite, patrí do vlny 1969, posledný list, symbolické miesto, podobný vek. Rovnako aj snaha režimu zamiesť stopy.“
Pohreb bol len v úzkom kruhu rodiny, dokumentácia k prípadu nie je rozsiahla, problematické sú dobové vojenské dokumenty.
Informácie o Levčíkovi sprostredkoval českému historikovi aj jeho bratranec.
„Zlom v jeho živote nastal v roku 1968, keď začal počúvať rockovú hudbu, nechal si narásť vlasy. V obci bol vnímaný ako čierna ovca, ako človek, ktorý sa zaoberá vecami, ktorými by sa nemal, možno preto odišiel do Prahy. Vojenská služba bola šok, a to všetko zrejme prispelo k tomu, že takým tragickým spôsobom ukončil svoj život.“
Od roku 2019 pripomína jeho osud pamätná tabuľa pred pamätníkom neznámeho vojaka na Námestí osloboditeľov v Košiciach.
Aktivisti sa o spomienkové miesto snažili roky, tabuľu osadili až po polstoročí od jeho činu. (zdroj: Jana Ogurčáková)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
