Metropola východu je domovom mnohých utečencov. Nielen tých z Ukrajiny, ale aj obyvateľov vzdialenejších krajín zmietaných vojnou. Jedným z nich je aj Sýrčan GHAZWAN ZAHRA (76), ktorý si život na Slovensku vyskúšal už počas vysokoškolských štúdií.
Zo Slovenska si vzal to najcennejšie – spolužiačku, celoživotnú partnerku a manželku. Svoj životný príbeh porozprával v knižnici Litpark na Kukučínovej v Košiciach v rámci projektu Knižnica nahlas.
„Celý svet bol proti nám. Moji aj jej rodičia. Rodičia ju strašili, že ju v Sýrii vymenia za kravu alebo za ťavu a také veci. Ale ešte predtým, ako sme sa vzali, som ju vzal na návštevu do Sýrie na prázdniny k našim. Videla, ako si žijeme, nešla potom úplne do neznáma,“ spomína. Prečo sa rozhodli vrátiť na Slovensko aj aké dojmy má z nášho politického systému, prezradil denníku Korzár.
V rozhovore sa dočítate:
- Čo ho zavialo na Slovensko,
- čo mu tu najviac chýba,
- prečo nemá žiaden dôchodok,
- či v Sýrii prišli o všetko,
- kedy bol naposledy v Sýrii.
Kedy ste prvýkrát odišli zo Sýrie?
V Sýrii som súťažne hrával futbal, hrali sme aj s Československom. Ich tréner ma presvedčil, že mám prísť, že môžem hrať aj u nich a budem tam môcť aj študovať.
Prišiel som koncom roka 1968. Bol som v Prahe, ale nejako som stratil kontakt na toho človeka a necítil som sa tam tak dobre. Rok som pobudol v Prahe, kde ma prijali aj na štúdium. V Prahe však bol na mňa príliš veľký ruch. Mal som kamarátov v Bratislave a od nich som vedel, že tu je pokojnejší študentský život, tak som sa nechal preradiť sem.
Na univerzite v roku 1971 som sa zoznámil s mojou spolužiačkou, ktorú som si vzal za manželku a doteraz sme spolu. Skončili sme obaja farmáciu na Univerzite Komenského. Študoval som na vlastné náklady, nemal som žiadne štipendium. V roku 1977 sme obaja odišli do Sýrie.

Aj ona tam chcela ísť?
Áno, chcela. Mali sme sa radi, takto sme sa dohodli. Ale celý svet bol proti nám. Moji aj jej rodičia. Rodičia ju strašili, že ju v Sýrii vymenia za kravu alebo za ťavu a také veci. Ale ešte predtým, ako sme sa vzali, som ju vzal na návštevu do Sýrie na prázdniny k našim. Videla, ako si žijeme, nešla potom úplne do neznáma.
Ste moslim?
Som. Manželka je kresťanka, ale nikdy sme s tým nemali žiadny problém. Desiatky rokov sme si spokojne žili v Sýrii, narodili sa nám traja synovia. Teraz máme už deväť vnúčat. Mali sme tam veľmi pekný a pokojný život, obaja sme pracovali v lekárni.

Synovia sú moslimovia alebo kresťania?
Do ničoho sme ich nenútili, nechali sme to na nich, nech si vyberú sami. Keď prišli na prázdniny k babke do Prešova, vzala ich aj do kostola. Vôbec mi to neprekážalo.
V akom sýrskom meste ste žili?
V meste Homs na západe krajiny, neďaleko mora. V Homs je rafinéria, kde pracovali aj nejakí ľudia z Československa, so všetkými sme sa poznali a rozprávali. Boli sme dobrá komunita.

Na Slovensko ste sa vrátili v roku 2011, keď sa začala občianska vojna v Sýrii?
To absolútne nie je občianska vojna, iba na papieri, čo sa píše v novinách. Ľudia medzi sebou nebojovali. Problémom bolo angažovanie mocností ako Turecko, Rusko, USA či Irán.
Ostali sme tam ešte nejaký čas od vypuknutia vojny, stále sme si hovorili, že už o mesiac sa to skončí, už o dva mesiace, a čakali sme. Už sa to ťahá roky. Neverili sme, že by to mohlo trvať tak dlho. Tak, ako na Ukrajine neverili, že to bude trvať dlho. Ale nezlepšovalo sa to. Život vo vojne je veľmi ťažký, prišli sme o všetko, čo sme si vybudovali za desaťročia práce. Videli sme boje pred nami, ľudia padali, už aj naša vila bola zničená.

Vojna rozdelila krajinu na stúpencov prezidenta Bašár al-Asada a rebelov, ktorých podporujú USA a Turecko. Vy ste boli na strane koho?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári