Železné, bronzové, ozdobené, skladacie, krajčírske, leštiace aj klobučnícke. Žehličiek je zaručene viac druhov, ako poznáme dnes. Ich vývoj, rôzne podoby aj funkcie a riziká približuje výstava Slovenského technického múzea v Košiciach s názvom Medzi nami žehličkami. V priebehu roka múzeum ponúkne k výstave aj rôzne sprievodné akcie.
„Ženy museli so žehličkou kývať vo vzduchu hore – dole, aby sa tam dostal vzduch, aby sa uhlíky rozžeravili a aby bola žehlička čím dlhšie teplá. Ale mohla sa udržiavať teplá aj nahrievaním. Ja si pamätám, že stará mama dala žehličku priamo na sporák, a tak ju nahrievala, aby ju nemusela čistiť,“ opísala pre Korzár kurátorka zbierky hutníctva Slovenského technického múzea DAGMAR LOBODOVÁ.
V rozhovore sa dočítate:
- Čo okrem žehličiek na výstave nájdete,
- k akým úrazom ste mohli prísť pri žehlení,
- či mali žehličky všetky domácnosti,
- čo robiť so starými železnými žehličkami, ktoré nájdete na povale.
Čím sa kedysi plnili žehličky, aby boli horúce?
Želiezkami, ohrievanými kameňmi, uhlím, liehom, petrolejom alebo plynom. Potom prišli na rad elektrické žehličky. Prvú elektrickú žehličku si v roku 1882 dal patentovať americký vynálezca Henry Seely.
Aké rôzny typy žehličiek máte na výstave?
Na žehličky sa dá pozerať z hľadiska toho, z čoho boli vyrobené – zo železa, liatiny alebo z bronzu. Niektoré boli odlievané, iné aj kované. Z hľadiska účelu využitia boli niektoré skladacie, pretože sa nahrievala iba spodná časť. Rúčka sa vyberala a kým jedna žehlička vychladla, používali sa ďalšie. Iné boli krajčírske, tie boli veľmi ťažké, jedna žehlička mala okolo troch kilogramov. Existovali aj leštiace žehličky, pretože košele a blúzky bolo treba vyžehliť tak, aby sa leskli. Na starších železných typoch si môžete všimnúť aj dekorácie po bokoch žehličky.

Niektoré žehličky majú aj malý výfuk alebo komín. Na čo slúžil?
Na odvedenie dymu z horúcich uhlíkov, aby splodiny nesmerovali priamo na žehliarku. Tak sa zabránilo tomu, aby sa priotrávila.
Aké iné špeciálne druhy žehličiek máte na výstave?
Na výstave máme aj žehlič pukov pánskych oblekov a žehličku, ktorá vytvorila plisé efekt na šatách. Koncom 18. storočia nosili muži okolo krku golieriky s rúrkami, tak aj na vytvorenie tých rúrok sa používali špeciálne žehličky. Niektoré žehličky sa používali aj v klobučníctve na tvarovanie klobúkov. Na výstave máme aj žmýkačku, rajbačky a všetko, čo patrilo k tomuto procesu.
Koľko kusov žehličiek máte na výstave v Slovenskom technickom múzeu?
Na výstave je 110 kusov objektov, z toho 85 žehličiek a zvyšok je príslušenstvo. Stojany pod žehličky, piecky a aj ohrievače žehličiek. Čo boli akoby plynové variče pod žehličkou.
Odkiaľ sú vystavené žehličky?
Darcom 40 kusov historických ručných žehličiek je Andrej Hrico pôvodom z Košíc, teraz žijúci vo Švajčiarsku. Jeho želaním bolo, aby bola zbierka súčasťou zbierkového fondu Slovenského technického múzea. Sú to žehličky vyrobené na území Európy, ale aj Kanady a USA. Výstavu sme doplnili o ďalšie naše unikáty.

Ktoré zo žehličiek sú najstaršie?
Sú to želiezkové a hladítka z konca 18. storočia.
Snažili sa ľudia vyrovnať si oblečenie už od nepamäti?
Áno, zachytili sme všetky vývojové etapy žehlenia. Predchodcom žehlenia bolo hladenie. Hladili sa kože a tkaniny. Najprv valčekmi, lismi a potom prvými mangľami. To bolo vyrovnávanie látky za studena. Ako každý jeden artefakt, aj mangle sa vyvíjali, napríklad dostávali tepelné jadrá. Predchodcami žehličiek boli aj prvé kvázi hrnce, ktoré sa používali na žehlenie. Najjednoduchšie žehličky boli želiezkové, potom uhlíkové, liehové, plynové a v poslednej fáze aj elektrické žehličky.
Bolo žehlenie so žehličkami, ktoré ešte neboli elektrické, v niečom iné ako dnes?
Ten proces žehlenia bol iný. Ženy museli so žehličkou kývať vo vzduchu hore – dole, aby sa tam dostal vzduch, aby sa uhlíky rozžeravili a aby bola žehlička čím dlhšie teplá. Ale mohla sa udržiavať teplá aj nahrievaním. Ja si pamätám, že stará mama dala žehličku priamo na sporák a tak ju nahrievala, aby ju nemusela čistiť.
Boli by tieto železné uhlíkové žehličky funkčné aj dnes?
Áno, tam nebolo veľmi čo pokaziť.
Bolo žehlenie stále len ženskou prácou? Tým, že žehličky boli ťažké, nerobili to niekedy muži?
Myslím, že nie. Pre mužov to bola podradná práca, takže ostala na ženách.
Žehlenie bolo kedysi oveľa ťažšie a zdĺhavejšie ako dnes. Bola to aj nebezpečná činnosť, pri ktorej ste mohli prísť k úrazu?
Mohli ste sa popáliť. Keď ste mali drevné uhlie, mohli ste sa otráviť splodinami. Liehové a petrolejové zas niekedy vybuchli, alebo ste sa z toho mohli opiť. Prvé elektrické žehličky bez termostatu zas boli nebezpečné v tom, že boli stále horúce. Ale vývoj šiel stále dopredu.

Ako sa vylepšovali elektrické žehličky?
Napríklad zavádzaním termostatov, aby sa teplota udržiavala podľa toho, akú tkaninu žehlíte.
Bola snaha o zavedenie elektrických žehličiek aj u nás, len pár rokov po patentovaní prvej v 1882, lenže naše územie ešte nebolo celé elektrifikované. Takže aj keď bola v Trnave zavedená výroba elektrických žehličiek, prakticky ich nemal kto používať. Až po 1945 sa to rozbehlo.
Boli žehličky súčasťou každej domácnosti?
Určite nie, mali ich len tí bohatší. Aj mangle boli veľké zariadenia pre tých, ktorí na to mali peniaze a priestory. Až neskôr sa stala žehlička bežnou súčasťou každej domácnosti.

Aké názvy mali postupne žehličky?
U nás biglajze z nemčiny. Z angličtiny ajron. O iných názvoch neviem.
Keď niekto doma nájde podobnú historickú žehličku, môže ju doniesť k vám do múzea?
Samozrejme. Ak ten typ ešte nemáme, radi ju privítame.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári