KOŠICE. Patrím ku generáciám, ktorá prečítala román Päť týždňov v balóne od Julesa Verna aj niekoľkokrát. V jeho knihách sa fantázia stávala hmatateľnou realitou. Dokonca aj v ére socialistického Československa, keď boli balóny raritou či buržoáznym prežitkom.
Dnes žijem v Košiciach, v meste, kde sa balóny stali takmer dennou súčasťou oblohy. Vďaka dcére Ľubomíre sa stali aj súčasťou môjho života. Nie, nelietam, ale veľmi často musím skoro ráno vstávať a to vždy vo chvíli, keď Ľubka odchádza z bytu. Správny balónista totiž opúšťa posteľ ešte pred štvrtou a ja mám veru plytký spánok. Zrejme ako istú kompenzáciu mi preto nedávno ponúkla, že môžem letieť s jej posádkou.
Ráno je to najlepšie
„Ráno sa lieta najlepšie. Práve vtedy nám totiž najviac praje počasie, prúdenie vetra, býva čistá obloha aj vynikajúca viditeľnosť,“ hovorí Ľuboš Koštenský, pilot jedného z balónov, ktoré v sobotu 18. mája spolu s ostatnými obsadili bejzbalové ihrisko Technickej univerzity v Košiciach.
Práve tam sa v rámci 27. ročníka Balónovej fiesty zišli nielen letci a priaznivci balónového lietania zo Slovenska a zahraničia, ale aj množstvo divákov. Pohľad na ladne sa vznášajúce balóny nad hlavami patrí totiž dodnes medzi jedno z najfascinujúcejších divadiel, ktoré človek kedy vymyslel.
Dívať sa zhora je však úplne „iná káva", a tak som neodolal a pozvanie na svoj prvý let prijal.
Nad Košicami lietajú balóny 27 rokov. Pozrite si fotografie Čítajte Pred letom
V inštrukciách k letu som mal presne určené miesto aj čas. Hoci som bol presný, po príchode na štartovaciu plochu som zostal trochu prekvapený. Na ihrisku sa toho veľa nedialo. Ľudia postávali, občas dolaďovali nejaké detaily a rozprávali sa.
Bolo cítiť vyčkávanie. Niektoré balóny ležali na trávniku roztiahnuté v „2D polohe“, iné neboli ešte ani rozbalené. Slnko síce svietilo, no nad Jahodnou bolo sivo. Aj od Prešova sa kopili modrosivé oblaky a vietor nebol tiež najslabší.
Mal som vcelku zmiešané pocity. Veď ešte dve hodiny predtým si u nás na detskej železnici robil vietor, čo chcel. Nadúvalo slnečníky, zo stolov sfúkavalo ľahké poháre a pozor sme museli dávať i na to, aby nám žeravé uhlíky z parnej lokomotívy vietor neodfúkol až do lesa a nespôsobili požiar.
Pri predstave, čo robí takýto vietor s lietajúcim balónom nad zemou, som si nevdojak spomenul na dvadsiatu kapitolu Verneho románu, v ktorej Victoria s celou posádkou v koši odvážne vzdorovala víchrici nad brehmi Čadského jazera.
Trnka chcel kúpiť teplovzdušný balón za 120-tisíc. Po kritike poslancov z rozpočtu vyletel Čítajte Pristátie na poli farmárov neteší
Napriek istým obavám som sa venoval pozorovaniu, prípravám a logistike pred odletom. Fascinovalo ma, že každý vie, čo má robiť. Pochopil som, že nie je dôležitý iba pilot, ale celý podporný tím na zemi, ktorý tvoria minimálne dvaja - traja nadšenci.
Okrem rozbaľovania, nafukovania či zbaľovania balóna majú na starosti aj jeho sledovanie do cieľa, odvoz pasažierov po pristátí a množstvo ďalších technických záležitostí.
„Balón naháňame zväčša terénnymi autami, často musíme za nimi do poľa či na lúku. Horšie je, ak pilot musí pristáť uprostred poľa. Z toho nemáme radosť ani my, ale ani poľnohospodári,“ vysvetľuje Vincent Filčák z podporného tímu.
Okolo balónov sa pohybuje ešte krátko, no stihol už zistiť, že dobre pristáť sa dá aj do kukurice, no oveľa nepríjemnejšia je repka olejná alebo vysoká burina, ktorá sa lepí na povrch balóna i na laná.
„Najhoršie sú však stromy a konáre, aj preto sa týmto smerom nikdy nelieta. Pilot si vždy na pristátie, ak nie je v núdzi, vyberá rovinaté plochy,“ dodáva Vincent Filčák.
Vincent Filčák je pri balónoch iba krátko. no už mu učarovali. (zdroj: Ľubomír Lehotský)Vietor musí byť, aj keby...
Obišiel som už viaceré posádky, ale nikto zatiaľ balón nenafukuje. Čas si krátim rozhovorom s posádkou o základných pravidlách lietania.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
