Vlastnil významné košické noviny a tlačiareň. Máraiov svokor zomrel v Osvienčime

KOŠICE. Chodník na Krmanovej ulici má nový prvok. Je ním Kameň zmiznutých venovaný obetiam holokaustu. Pred budovou s popisným číslom 16 ho uložili, pretože v nej býval košický mestský poslanec a majiteľ významného košického denníka Felsőmagyarország.

Sámuela Matznera v roku 1944 odvliekli z Košíc a zavraždili v tábore smrti Auschwitz-Birkenau.

Narodil sa na Morave v meste Gaya, dnes Kyjov, v roku 1868. Jeho otec bol obchodníkom. Po strednej škole študoval na cisárskej vojenskej akadémii vo Viedni. Ako vojak pôsobil najprv v Poľsku, potom v Košiciach, neskôr v Spišskom Podhradí a v Hercegovine.

Počas ročného pobytu v Košiciach mu padla do oka mladá Košičanka, Irén Mockovics, s ktorou sa neskôr oženil a mal s ňou rodinu. Jedným z ich troch detí bola Ilona, prezývaná Lola, neskôr manželka známeho spisovateľa Sándora Máraia. Jeho svokor, dr. Jakub Moskovics, bol ako hlavný mestský lekár veľmi významnou osobnosťou Košíc poslednej štvrtiny 19. storočia.

Po dvoch rokoch vojenčiny sa Sámuel vrátil do Košíc, na sklonku 19. storočia sa jeho aktívna vojenčina skončila, preradili ho mimo služby. Stal sa obchodným zástupcom v poisťovni. Mal podnikavého ducha, na rohu Zvonárskej a Hlavnej ulice si otvoril predajňu so žiarovkami.

Vstup do novín

Do mediálneho sveta prenikol v roku 1901, kedy kúpil denník Felsőmagyarország, prvé, a v tom čase jediné, politické noviny v Košiciach a v celom Hornom Uhorsku.

Ako uvádza životopisná kniha o Ilone Matzner pod názvom „Lolina kniha" od autorky Anny Ötvös, denník bol zároveň jediný v rámci 12 žúp. Vo všedné dni vychádzal na ôsmich stranách, počas voľných dní mal od 12 do 16 strán.

Aby bol ako vydavateľ nezávislý, o pár rokov neskôr vybudoval Sámuel Matzner v tom čase v jednej z najkrajších budov vlastnú tlačiareň. Išlo o Maléterov palác, nárožná budova stojí na Mlynskej ulici. Prevádzku skúšobne spustili v januári v roku 1904.

Od februára v nej začali tlačiť denník Felsőmagyarország. Ten bol známy ako provládny denník Košíc, podporovateľ politického a hospodárskeho liberalizmu.

V tej dobe bola tlačiareň moderným prístrojom, dokázala tlačiť rôzne druhy tlačovín a ako sa píše v publikácii Lolina kniha, vďaka agilite, činorodosti a obchodnému duchu Sámuela Matznera si prevádzka čoskoro získala dobrú povesť a aj nové zákazky.

V roku 1925 sprevádzkoval kníhkupectvo Genius na Mlynskej ulici 22. Predával maďarské a cudzojazyčné (najmä francúzske) nové i antikvárne knihy, hudobné diela, papier a písacie potreby a venovali sa aj vydávaniu kníh, distribúcii tlače, organizácii koncertov a literárnych podujatí, ako aj drobnej inzercii.

Dom na Krmanovej ulici, kde žil Sámuel Matzner. (zdroj: Korzár/Judita Čermáková)

Činorodý

Matzner nebol len podnikateľ. Keď bola v roku 1903 do redakcie zavedená telefonická spravodajská služba hlavného mesta a denníku dodávala správy Uhorská spravodajská kancelária, zodpovedným redaktorom sa stal Matzner pod pseudonymom Sámuel Morvai.

„Písal najmä politické a ekonomické články, no viac bol podnikateľom a aktérom verejného života ako novinárom. Redakčnú činnosť zveril neustále sa obmieňajúcim spolupracovníkom, keďže tí, ktorí u neho získali skúsenosti, ich neskôr využívali proti nemu. Aj vďaka tomu začiatkom 20. storočia súperilo v meste o priazeň čitateľov štyri či päť maďarských denníkov,” opisuje autorka Anna Ötvös.

Matzner sa angažoval v rôznych sférach vrátane podnikateľskej, spoločenskej a novinárskej, ale stále častejšie aj politickej. Bol členom košickej Obchodnej a priemyselnej komory a Krajinského zväzu vydavateľov novín, funkcionárom košickej pobočky Krajinského zväzu regionálnych novinárov aj Krajinského zväzu majiteľov tlačiarní.

Stal sa tiež členom košickej mestskej rady a vládnej Národnej strany práce. V roku 1910 bol zvolený do košického mestského zastupiteľstva. Angažoval sa tiež ako správca majetku záchrannej služby Červeného kríža.

(zdroj: Reprofoto Lolina kniha)

Humanitárna aktivita

Prvá svetová vojna zmenila smerovanie denníkov, ľudia chceli čo najviac informácií z frontu. Získavali ich práve z pravidelnej tlače. Vydavatelia tak dali bokom fejtóny a literárne texty, ako aj iné dovtedy pravidelné rubriky.

Matzner spolu s manželkou Irén, ako aktívnou členkou Červeného kríža, spravovali občerstvovaciu stanicu na železničnej stanici v Košiciach, kde denne prúdili stovky zranených vojakov a utečencov.

Ako sa píše v Lolinej knihe, v košických denníkoch denne vychádzali oznamy so žiadosťou o pomoc. „Košická občerstvovacia stanica Červeného kríža žiada obyvateľov, aby jej darovali cukor, čaj, rum, rožky a chlieb, ktoré je možné doručiť v doobedňajších hodinách od deviatej do jedenástej hodiny. Potrebné sú aj nádoby a odev.”

Stanica dokázala denne obslúžiť aj 400-500 ľudí z rôznych transportov, ktoré cestovali často aj 10-12 hodín.

Na bojisko povolali v roku 1915 aj Matznera. Zaujímavosťou je, že v tomto období, prispieval do denníka Felsőmagyarország vtedy ešte študent šiesteho ročníka gymnázia Sándor Grosschmid pod pseudonymom Márai.

Matzner bol aktívny v sociálnej oblasti aj po vojne. V máji 1930 sa na Floriánskej ulici začal budovať Krajinský židovský sirotský a učňovský domov.

Manželia Matznerovci mali okrem Loly ešte dcéru Zsazsu a syna Isztvána. Rodinu postihlo v roku 1916 veľké nešťastie. Isztván, nazývaný domácky aj Pubi, sa počas turistiky na Hrebienku pošmykol na skale a spadol do 200-metrovej priepasti. Bol na mieste mŕtvy.

(zdroj: Reprofoto Lolina kniha)

Utrpenie deportovaných je nepredstaviteľné

A ako si na starých rodičov Matznerovcov spomínal ich vnuk Ivan Kertész žijúci v Austrálii?

„Môj starý otec Sámuel Matzner nepochádzal z Košíc, bol pôvodne dôstojníkom rakúsko-uhorskej armády a v Košiciach vlastnil kníhkupectvo. Moja babička bola veľmi dlho chorá a zomrela v roku 1934 tri týždne pred mojím narodením. Jej liečba stála dosť peňazí a môj dedo zbankrotoval. Celý život žil s nami, až do roku 1944, kedy ho deportovali,” cituje Ivana Kertézsa Lolina kniha.

Sámuela Matznera deportovali do Osvienčimu. Predtým bol na týždeň umiestnený v košickom gete. Odtiaľ svojej rodine písal napríklad aj to, že v tábore nie je voda.

Spisovateľ Márai, teda Matznerov zať a manžel Loly, si neskôr do svojich pamätí zapísal nasledovné: „P. už isto skonal v plynovej komore osvienčimského tábora, kam ho deportovali koncom mája, a ak žije, tak v akých podmienkach? Sedemdesiatšesťročný človek, bez zimného oblečenia, bez všetkého… L. (Lola pozn. red.) sa nádeja, že žije, a ja nemám odvahu jej povedať: je lepšie, ak nežije, lebo utrpenie deportovaných je nepredstaviteľné.”

Kniha o živote dcéry Sámuela Matznera, Loly.

Kameň, o ktorý sa má potknúť

Kameň zmiznutých bol pred bydliskom Samuela Matznera na Krmanovej ulici č. 16 uložený v piatok 21. júna.

Pamätné mosadzné kocky Stolpersteine pripomínajú ľudí, ktorí sa stali obeťami holokaustu. Stolperstein je v preklade kameň, o ktorý by sa mal chodec potknúť.

Zasadzuje sa do dlažby pred domom, ktorý si neskoršia obeť naposledy slobodne vybrala za svoj domov alebo prácu. Každý takýto kameň má 10 x 10 centimetrov a na každom je napísané meno, rok narodenia človeka a niekoľko slov o jeho osude.

Stolpersteine sú projektom nemeckého umelca Guntera Demniga, ktorý s ich umiestňovaním do chodníkov začal pred 23 rokmi.

Začiatkom júna uložili kamene Stolpersteine pri Zahlerovom dome na Rooseveltovej 3 v Košiciach, kde žil a pôsobil významný Košičan zo zlatej éry mesta Aladár Zahler v roku 1912.

Keď o tri desaťročia aj jeho rodinu ako Židov prenasledovali, poslal ich do bezpečia a sám sa cítil neohrozene. Nacisti však v roku 1944 nemilosrdne deportovali všetkých košických Židov na smrť a Aladára zavraždili v Osvienčime.