Pri príležitosti 80. výročia Slovenského národného povstania sme pripravili spomienky zosnulého pamätníka udalostí Pavla Šinglára. Rozhovor s bývalým vojakom povstaleckej armády spracoval Martin Jarinkovič v Zborníku Východoslovenského múzea v Košiciach Historica Carpatica (44) z roku 2013.
KOŠICE. Pavel Šinglár sa narodil v roku 1921 vo Svinici v okrese Košice-okolie, detstvo a mladosť prežil v Nižnej Kamenici a svoj život dožil na dôchodku v obci Ruskov. Bol slovenským veteránom II. svetovej vojny.
Počas vzniku Slovenského štátu bol mladým chlapcom. Ako tvrdí v rozhovore, v tom čase ešte nevnímal, čo sa dialo vo svete. Po rozhodnutí viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 viedla medzi jeho rodnou obcou a Ďurkovom slovensko-maďarská štátna hranica.
Spomínal, že jeho a ďalších chlapcov nahnali žandári pomáhať. Mali za úlohu kontrolovať a prehliadať maďarské vozy odchádzajúce do Košíc, pretože mesto bolo po arbitráži pripojené k Maďarsku.
Vojenské vozidlá, strelnica, poľná kuchyňa, výstava. Centrum Košíc ovládnu spomienky na SNP Čítajte Narukoval predčasne
V čase, keď sa začala vojna, bol s bratom na prácach v lesoch pri Lenártove.
„Pamätám, utekali sme, jeden taxikár z Bardejova nás odviezol až do Klečenova,“ uviedol v rozhovore s Martinom Jarinkovičom.
Hlinkova slovenská ľudová strana organizovala v Sečovciach vodičský kurz, keďže tam mal kamarátov, spravil si ho aj on. Do armády sa prihlásil 1. mája 1942. Zvyčajne sa rukovalo v októbri, ale v armáde práve potrebovali šoférov. Nastúpil k výcvikovej rote Automobilového práporu 11 v Banskej Bystrici.
Po výcviku sa veliteľ pýtal vojakov, ktorí sú z východu a chcú byť pridelení do Michaloviec. Tak sa Šinglár dostal do Jazdeckého priezvedného oddielu v Michalovciach.
Priznal, že v tom čase ešte nevedel, že sa viac-menej prihlásil na front. „Nič sme nevedeli. Pamätám, ako sme šli cez Košice, tie už patrili Maďarom. Slováci, ľudia na poli na nás kričali, kedy už po nich prídeme.“
Posádky v uniformách, vojenské autá, zbrane. V Košiciach sa zrodilo SNP Čítajte Nikdy nechcel prebehnúť
Bol vyslaný na východ až k frontovej línii do obce Kutajskaja na Kaukaze. Mal za úlohu prevážať pechote stravu, keď sa nedalo vojsť do lesa autom, tak nosil stravu pešo. Neskôr bol pridelený ku proviantnému autu pre jedáleň dôstojníkov. Na Kaukaze ostal až do ústupu slovenskej armády.
V januári 1943 ustupovala celá jeho divízia až ku Krasnodaru a neskôr na Krym. Išiel v prvom voze spolu s poručíkom. Práve boli horúčavy a všade po ceste boli míny. Poručík mu povedal: „Paľko, prišli sme na vojnu a ako nám je súdené, alebo budeme žiť, alebo zomrieme.“
Avšak v okolitých lesoch boli Rusi, napadli slovenských vojakov, ktorí tam boli na prieskume. Poručík na tom mieste padol, pochovali ho v obci Kutajskaja, dodal Šinglár.
V Zborníku Historica Carpatica spomínal aj na spolujazdca zo Sv. Jura. Ten spolu s ďalšími vojakmi organizovali na Kryme prebehnutie k Rusom. Oslovili vraj aj Pavla Šinglára. „Pokiaľ si ja dopisujem s rodinou, nejdem nikam,“ reagoval.
Knižku priameho účastníka Slovenského národného povstania Pavla Šinglára vystavuje Východoslovenské múzeum Košice. (zdroj: Korzár/Katarína Gécziová)O povstaní sa dozvedel náhodou
Po návrate z Krymu sa vrátil na Slovensko k svojmu pôvodnému Autopraporu 11 v Banskej Bystrici. Krátko nato ochorel na žltačku a šiel do nemocnice. Po troch týždňoch vo vojenskej nemocnici v Bratislave (krátko pred povstaním) ho vyšetril kasárenský doktor. Šinglárovi doktor povedal, že je zdravý a schopný bojovať.
O povstaní a o tom, že partizáni začali útočiť na Nemcov, sa dozvedel od vojaka s československou trikolórou na čiapke. Martin Jarinkovič doplnil, že partizáni prišli do Banskej Bystrice v noci z 29. na 30. augusta 1944.
Pavel Šinglár sa Slovenského národného povstania zúčastnil ako povstalecký vojak. Jeho úlohou bolo voziť míny z Harmanca na mínovanie mostov smerom k Breznu. Keď Nemci obsadili Banskú Bystricu, jeho kolóna ustúpila smerom k obci Jelenec v Nitrianskom okrese. Neskôr boli nútení opustiť autá a ujsť do hôr smerom na Brezno.
Nemecká armáda ho zajala pri Telgárte, ktorý obsadila. Báli sa, že ich zastrelia, no Nemci chceli zajatcov poslať na zákopové práce na Dargov. Niektorí zajatí vojaci sa zamiešali medzi civilistov a utiekli. Šinglár sa prihlásil, že je chorý a mal šťastie, že ho s ďalšími 500 vojakmi poslali do štátnej nemocnice v Prešove.
Pomohol im slovenský okresný náčelník v Sabinove Ján Kapralčík, ktorý sa zastával povstaleckých vojakov, každému podal ruku a poprial skoré uzdravenie.
„Ťažko to bolo, lebo vás považovali za partizánov, tak sa snažte, aby ste sa Nemcom nedostali zase do rúk,“ citoval Šinglár okresného náčelníka.
Šoféroval cez Prahu
Po štyroch dňoch v nemocnici bol prepustený. Uvádza, že aj prepustenie im vybavil náčelník Kapralčík. Potom sa mohol vrátiť domov do Nižnej Kamenice k rodičom, v tom čase už pochovávali jeho otca.
V ich dome bol ubytovaný nemecký poručík. Keďže Šinglár bojoval v Rusku rovnako ako poručík, dostal od neho protekciu.
V čase, keď sa front blížil k Dargovu, museli sa evakuovať až do Boliarova k rodine. Zažil aj pád bomby blízko pri dome. V rozhovore priznal, že len-len stihol dobehnúť do pivnice, aby sa skryl.
Ku koncu vojny, keď front prešiel cez Košice, nastúpil do československej brigády. Postupovali až na Prahu a ako tvrdil, nemal sa najhoršie. Dostal sa do Automobilového práporu 1. Veliteľ kasární mu pridelil americké auto Studebaker. Prevážal ním Nemcov zo zajateckého tábora na práce.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
