Vysokošpecializovaný odborný ústav geriatrický sv. Lukáša v Košiciach, tzv. geriatria, prechádza rekonštrukciou za päť miliónov eur z plánu obnovy. Okrem zateplenia fasády či výmeny okien rieši aj zlepšenie protipožiarnej bezpečnosti nemocnice. S tou úzko súvisí ďalší osud farebnej vitráže na prízemí. Práve cez ňu má viesť nová vzduchotechnika.
Autorka vitráže sa o blížiacom konci svojho diela dozvedela náhodou, vďaka sociálnej sieti. Aj keď sa vedú rozhovory o jeho prípadnom presťahovaní, je skeptická. Malo sa na to myslieť skôr, vraví so zmierením.
KATARÍNA BLAŽOVÁ s úsmevom konštatuje, že to však zapadá do mozaiky, ktorú dnes žijeme. V rozhovore pripomína, že podobný osud stihol mnohé diela. Nedávne kroky ministerstva kultúry považuje za devastačné. Predtým sme to mohli zvaľovať na Rusov, tentoraz si to robíme sami, hovorí.
Budova v centre Košíc príde po obnove o svoj retro výzor. Výtvarníci chcú citlivejší prístup Čítajte Aký je príbeh mozaiky?
Bolo to v 80. rokoch, boli sme aj s manželom rodina výtvarníkov, v tom období boli ešte deti malé a živili sme sa monumentálkami do architektúry. Obaja sme mali ukončenú Vysokú školu výtvarných umení, odbor monumentálna maľba a gobelín. Prešli sme všetky techniky v malých formátoch, monumentálne sgrafitá, mozaiky a ďalšie, čo nás naučilo vážiť si každú techniku a ukázalo, že sa dá pracovať s rôznym materiálom.
V tom období bolo v architektúre vyčlenené isté percento na výzdobu a dotvorenie architektonických priestorov výtvarnými dielami. Tak sme dostávali zákazky. Väčšinou sa robili sobášne siene, smútočné domy a výzdoba priestorov pre tých, čo vtedy vládli. Tu mala byť krajská politická škola.
V rozhovore sa dozviete:
- Prečo v socializme vznikali v meste mozaiky a sochy,
- či sa vitráž dá premiestniť,
- ako končili diela jednej generácie,
- prečo je dôležité, čím sme obklopení,
- ako sa poškodzuje stav kultúry.
Prečo je na mozaike vyobrazená práve holubica? Ako univerzálny symbol mieru alebo počas socializmu ste boli limitovaní v spôsobe vyjadrenia?
Samozrejme, že sme kľučkovali v čo najprijateľnejšej technike stvárniť nejakú myšlienku. Odhliadnuc od všetkých možných zriadení a náboženstiev je jej podstata tá, že by sme mali byť súdržní, nie sme sami na svete a máme zodpovednosť.
Vtedy bol socializmus na večné časy a symbolmi boli klasy, kosák, kladivo a hviezdička. A tu na východe bola ešte okrem výtvarných komisií, ktoré rozhodovali, či bude daná úloha zadaná umelcovi alebo nie, najsilnejšia politická komisia. Tá hviezdička tam teda musela byť.
Skoro v každej technike sme mali holubicu ako symbol mieru, ktorý potrebujú všetci ľudia. A je tam zemeguľa, planéta. Táto kompozícia je platná ako vtedy, tak aj teraz, myšlienka žiť v mieri. A aby bola hojnosť, aby sa dopestovala na zemeguli a aby sme boli opatrní k prírode, lebo je to dnes veľmi aktuálna téma.
Dielo je špecifické tým, že je zo skla dovezeného z Česka. Predtým ste robili aj tapisérie a veľkorozmerné diela. Bol to váš výber, že práve tu ste sa rozhodli pre vitráž, alebo si to tak objednal zadávateľ?
My sme sa rozhodovali v súčinnosti s architektom, aká technika by bola najvhodnejšia do daného priestoru. Keď som nedávno po veľmi dlhej dobe prišla do tých priestorov, teraz aj s odstupom si veľmi silne uvedomujem, ako stiesnene na mňa pôsobili. Nízke stropy miestností, ako byty, čo sa vtedy stavali, nemali priestor, nemali vzduch.
Vstupný priestor mal okná do ulice, kde bolo svetlo, a sklenená vitráž dáva veľkú silu svetlu, ktoré preniká cez farebné sklo. Tým pádom priestor veľmi oživuje a pôsobí vnútorne na diváka. Toho si boli vedomí umelci a architekti v domoch, kde vysoké okná a stropy dávali až nadpozemské vnímanie. Inak sa cítite v priestore, ktorý má vysoký strop, inak sa v takých miestnostiach aj premýšľa. Svetlo je pre nás dôležité.
Vitráž na prízemí košickej geriatrie. (zdroj: Tomáš Makara)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
