Neustále sledovanie mobilu neobchádza ani čoraz mladšie ročníky. Ak dieťa raz mobil dostane, už niet cesty späť, preto by ho malo mať čo najneskôr. O tom, ako si nastaviť s dieťaťom zdravé hranice a v čom by rodičia mali byť príkladom pre deti, pre Korzár porozprávala PATRÍCIA VESEL GANOCZYOVÁ, klinická psychologička a psychoterapeutka z I. psychiatrickej kliniky Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach.
„My, rodičia, často robíme chybu, že sa do diskusie o počítačoch či mobiloch s dieťaťom bojíme vstúpiť, aby neprišla negatívna, prípadne až agresívna reakcia. Avšak reakcia nebude menej agresívna, keď s diskusiou a nastavením hraníc používania začneme v neskoršom veku. Dieťa bude mať s vekom stále len viac sily, viac možností a viac argumentov. Preto s dialógom potrebujeme začať teraz,“ hovorí psychologička.
V rozhovore sa dočítate:
- Kedy je dieťa závislé od obrazovky,
- ako určiť povolený čas na mobile,
- dokedy by dieťa nemalo poznať žiadne obrazovky,
- čo robiť, ak dieťa dohody nerešpektuje,
- ako dlho pred spaním je odporúčané vypnúť všetky mobily.
Čo si odborníci myslia o používaní mobilných telefónov v detskom veku? Dá sa určiť, koľko času pred obrazovkou by maximálne malo stráviť dieťa podľa veku?
Primárne sa odborná verejnosť zhoduje v tom, že deťom do dvoch rokov vôbec mobil ani iná obrazovka, vynímajúc, povedzme, krátky hovor s príbuznými cez skype, nepatrí. Do šiestich rokov by bolo v poriadku zhruba hodinové používanie, do deviatich hodinu a pol, neskôr dve, ale veľmi záleží od obsahu a formy trávenia času pri mobile alebo počítači.
Ak sa postupne deťom v staršom školskom veku a tínedžerom v tomto type trávenia času pridávajú aj vzdelávacie, formatívne obsahy a príprava do školy, môžeme o počte hodín pri mobile alebo počítači diskutovať. Trávenie času pri obrazovke môže byť veľmi podnetné, ale naozaj by sme mali myslieť na vek dieťaťa a obsah takéhoto trávenia času.
Zákaz využívania mobilov v školách má podporu Čítajte Čo všetko môže byť negatívnym dôsledkom, ak dieťa trávi príliš veľa času s mobilom v ruke?
V klinickej praxi najmä poruchy pozornosti a poruchy správania. Tým, že dieťa často sleduje krátke videá, reels, tik-toky, krátke youtube videá alebo gifká, sa jeho mozog učí sústrediť sa len na veľmi krátky časový úsek. Mozog dieťaťa sa prirodzene vyvíja tak, že sa postupne zvyšuje aj schopnosť sústrediť sa počas dlhšieho časového úseku a zlepšuje sa aj kvalita pozornosti. Kým ročné dieťatko zvláda možno 5-minútový obsah, v ranom školskom veku je to už aspoň 45 minút, ktoré trvá bežná vyučovacia hodina.Môže to byť aj viac, tieto deti už napríklad bežne zvládnu dlhšiu, vyše hodinovú rozprávku či divadelné predstavenie.
Avšak deti zvyknuté na kratučké obsahy pri obrazovkách akoby umelo skracujú svoju schopnosť sústrediť sa, mozog začína fungovať sekvenovane po minútach a ak sa s ďalším obsahom nedostaví ďalší dopamín, kvalita ich pozornosti klesá na minimum alebo až na nulu. Deje sa tak to, že deti, ktoré reálne nemajú klinickú poruchu pozornosti, vykazujú jej symptomatiku.
Čo by sme si mohli povedať o prípadných poruchách správania alebo iných dôsledkoch trávenia času pri mobiloch a počítačoch?
Deti, ktoré nadmerne trávia čas pri mobiloch a počítačoch môžu byť podráždenejšie, nepokojné, nervózne. Ak čas trávený pri obrazovkách náhle skrátime, môže dôjsť k výrazne negatívnym až agresívnym reakciám.
Tiež je dôležitý obsah a forma trávenia času detí pri počítačoch a mobiloch. Ako psychologička napríklad nerada vidím koníček v hrách, ktoré prezentujú násilie, rešpektujem však, že pre niektoré deti ide o ventil nahromadenej frustrácie alebo iných negatívnych pocitov z bežného dňa či týždňa a nemá to na nich výrazný negatívny vplyv. Z psychohygieny a ventilov nahromadených emócií sa to však môže preklopiť do postupného zníženia empatie a súcitu voči druhým, aj keď to sami deti nevnímajú.
Ilustračné foto. (zdroj: Friend)Ďalším rizikovým faktorom pre následné prežívanie a správanie detí môže byť nevhodný obsah, ktorému sú pri obrazovkách vystavené, a o ktorých rodičia často nemajú ani potuchy. Môže to byť nevhodný obsah pre ich vek alebo jednoducho obsah, ktorému ešte nerozumejú, prípadne obsah, ktorý má priamy alebo podprahovoformatívny charakter. V tomto kontexte sa môžeme rozprávať o nevhodných obsahoch v zmysle rodových a rasových stereotypov, prezentovaní a bagatelizovaní násilia, nevhodných sexuálnych obsahoch, o prezentovaní užívania alkoholu či drog, násilia alebo tiež o hrozbách ako kyberšikana, kybergrooming či vydieranie. Ak s deťmi o týchto rizikách a hrozbách nehovoríme, môžu byť nečakanou situáciou zaskočené či paralyzované a cítiť sa nesmierne zraniteľne a ohrozene.
Rodičia musia byť empatickejší, ak chcú blízky vzťah so svojimi dospelými deťmi Čítajte Neviem, či sa dá celkom vyhnúť násiliu a agresivite v programoch pre deti. Už aj kreslení šmolkovia sú pre niektoré malé deti strašidelní, násilie je aj v Máši a medveďovi či v rozprávke Tom a Jerry...
To je síce pravda, ale obsah týchto rozprávok je skôr poučný v zmysle boja dobra so zlom alebo obrátený k zábave. V každom sledovanom obsahu je dôležitý faktor rodiča, ktorý pozoruje, čo je pre dieťa v rozprávke v poriadku a čo nie, a komentuje dej, prípadne vysvetľuje jednotlivé situácie, na ktoré sa dieťa pozerá. Stáva sa, že napríklad deti z autistického spektra môžu vnímať videný obsah doslova a pokúsiť sa videné situácie samy vyskúšať, ale vtedy jednoducho tieto obsahy vysvetlíme a ďalšie problematické rozprávky eliminujeme.
Najbezpečnejší kanál pre deti je sluchový, čiže čítať deťom rozprávku alebo im ju pustiť ako audio z CD či platne, je úplne v poriadku. Keď dieťa nemá k textu vizuálny podnet, vezme si z rozprávky iba toľko, koľko v tú chvíľu vládze poňať. Všetko, čo mu nevyhovuje alebo je diskomfortné, ide v tú chvíľu bokom. Aj slovenské či zľudovené rozprávky sú plné bojov či zabíjania drakov, vlk zožerie starú mamu alebo deti hodia strigu do pece. No primárne sú to čítané rozprávky. Ak sú spojené s vizuálnym kanálom, a prípadne aj zobrazujú nejaký druh násilia, neznamená to, že sú apriori nevhodné, každé dieťa má inde svoju hranicu citlivosti pre takýto obsah a je dôležité poznať svoje vlastné dieťa. Ak sa dieťa rozplače, pretože vlk zožral starú mamu v Červenej čiapočke, určite je dobré obsah vysvetliť, ale pravdepodobne túto rozprávku v danom veku nebudete čítať znovu.
Niektoré deti si samy povedia, že sa im rozprávka páči, ale nejakú časť nemajú rady a chcú ju preskočiť. V rozprávkach väčšinou vyhráva dobro nad zlom. Nakoniec príde Tatko Šmolko s nejakým ponaučením alebo je vlk potrestaný, Máša s medveďom sa pohádajú, ale udobria - je tam stále nejaký výchovný, morálny rozmer.
Škodí deťom aj pasívne sledovanie alebo počúvanie televízie, keď ju majú rodičia celý deň doma zapnutú ako kulisu popri bežných činnostiach?
Je to veľmi individuálne. Nielen pre deti, ale vôbec pre väčšinu ľudí, ktorí sú neurotypickí, je to zbytočný, rušivý podnet. Mohli by sme to porovnať s celodenne zapnutým vysávačom alebo mixérom.
Akurát televíziu, na rozdiel od vysávača, podvedome neustále vnímate aj v zmysle obsahu a vaša pozornosť tak prelietava medzi činnosťou, ktorú robíte, a obsahom, ktorý by mohol byť potenciálne zaujímavý, avšak vašu aktuálnu činnosť preruší.
Pre niektoré deti a tínedžerov s ADHD je takýto podnet upokojujúci, pretože zamestná časť mozgu, ktorý v tomto prípade potrebuje viac stimulov, a ostatné časti mozgu sa akoby dokážu lepšie sústrediť. Pre iných ľudí s ADHD je to rovnako rušivé ako pre bežných ľudí a počet stimulov redukujú na minimum, pretože sú pre nich rozptyľujúce. Z klinickej praxe by som aj tak skôr preferovala hudbu, ktorá vás neustále nevytrháva z kontextu oproti televíznemu kanálu, ktorý vás celý čas „pokúša“ odkloniť svoju pozornosť od toho, čo prioritne potrebujete urobiť.
Preskakovanie videí nudu zhoršuje. Ľudia nemajú čas porozumieť obsahu, tvrdí expertka Čítajte Môže byť mobil pre deti až drogou?
Hranie hier a neustály prísun dopamínu pri sledovaní niektorých obsahov hier, videí atď. útočí na náš odmeňovací systém v mozgu rovnako, ako keby sme konzumovali alkohol či drogu. Pri nekontrolovanom konzume môže vzniknúť závislosť. Rovnako po odobratí podnetu, (skúste dieťaťu vziať mobil alebo vypnúť wifi), nastáva výrazne negatívna reakcia, hnev, úzkosť, nervozita. Uvažuje sa o tom, že v klasifikácii chorôb bude figurovať samostatná kategória závislosti od internetu.
Kedy už hovoríme o závislosti?
Keď nedokážem pustiť mobil z očí ani na päť minút, neustále po ňom siaham, keď nemôžem byť pri mobile, som z toho nervózna, podráždená. Neustále sledovanie notifikácií. Aj keď viem, že tie notifikácie sú nepodstatné, siaham neustále po telefóne a kontrolujem ich.Pôvodný zámer odpísať na mail sa rozšíril – odpísala som, ale hneď potom som si pozrela ostatné četovacie platformy a odrazu sa pristihnem, že hrám pol hodiny nejakú hru alebo bezcieľne skrolujem na sociálnych sieťach. Navyšujem čas, ktorý som strávila pri telefóne. Kvôli mobilu zanedbávam povinnosti, vlastné záujmy, neriešim školu, prácu, nerozprávam sa s kamarátmi alebo netrávim čas vonku. Problém je, keď dieťa s mobilom vstáva, raňajkuje, zaspáva, chodí s ním do kúpeľne, aj na toaletu, je pri ňom počas každej prestávky v škole či v ktoromkoľvek inom čase. Veľa detí sa medzi sebou nerozpráva, ani keď sú v skupine a čakajú napr., kým ich vydvihnú rodičia zo školy. Trávia s mobilom čas na spoločnom obede aj na ihriskách, kde sa majú hrať. To je cez čiaru.
Je to sčasti chyba rodičov, ktorí na obrazovkách trávia príliš veľa času? Aj keď je to napríklad oprávnene, pracovne?
Bolo by super, keby sme v prvom rade my rodičia limitovali čas, ktorý trávime pri obrazovkách, pretože sme primárnym vzorom pre svoje deti. V ambulancii sa stretávam s deťmi, ktoré naozaj používajú mobil neustále. Niekedy to tak robia aj ich rodičia. Ak rodičia používajú mobily a počítače kvôli svojmu povolaniu, je dobré o tom hovoriť a deťom vysvetliť, kedy je mobil či počítač pracovný nástroj, a kedy je to len nástroj pre oddych.
V ranom veku často rodičia používajú mobil či tablet na upokojenie dieťaťa. Prípadne ako pomôcku, aby sa dieťa na chvíľu „zastavilo“ a prišlo sa napr. najesť. Aj týmto však vznikajú návyky, ktoré sa postupom času veľmi ťažko menia na niečo konštruktívnejšie. Keď sa deti nenaučia, že čas pri obrazovke je buď určený na oddych, napr. pre pozeranie rozprávky či hru, ktorá má úvod, jadro a záver a tam použitie obrazovky končí, alebo pre prácu, prípravu do školy, projekt, vzdelávanie a tiež to tam končí, používajú obrazovky neustále a bez hraníc, čo má negatívny dopad na ich psychiku, pozornosť aj správanie.
Aj sociálne siete môžu za vznik depresie. U detí stúpol počet pokusov o samovraždu (rozhovor) Čítajte Čo spôsobuje závislosť od mobilu alebo počítača?
Zmeny psychiky, prežívania aj správania. Nepokoj, frustráciu, nadávky a agresivitu, keď dieťaťu obmedzíte alebo úplne eliminujete čas pri mobile či počítači. Vyzerá to presne tak, ako keď závislému zoberieme kokaín či fľašu alkoholu. Ak závislému odopriem slasť z látky, ktorú v danú chvíľu psychologicky alebo fyzicky „potrebuje“, dopamín už neprichádza a odmeňovací systém v mozgu zo vzniknutej prázdnoty „kričí“, reakcia človeka je rovnaká, bez ohľadu na to, akú látku mu vezmeme.
So závislosťou si nevedia poradiť ani dospelí ľudia, preto neočakávam, že si s ňou poradí dieťa. Preto potrebuje našu pomoc, aj za cenu nervozity, odmietania, negatívnych reakcií či agresivity.
(zdroj: Unsplash/ Emily Wade)Ak máme doma napríklad 16-ročného závislého tínedžera, aký postup zvoliť? Úplne vypnúť wifi doma alebo mu zobrať mobil?
Vždy sa najprv snažím nájsť nejaký kompromis v používaní mobilov a počítačov, patrí tam však samozrejme aj tablet, playstation, x-box alebo nintendo. S dieťaťom aj rodičom si sadneme a spíšeme si režim bežného týždňa, aby sme videli, kedy má koľko vyučovacích hodín, koľko času mu trvá príprava na predmety na ďalší deň, koľko a akých krúžkov navštevuje, aké má doma povinnosti a aké aktivity chce stihnúť rodina a dieťa s rovesníkmi. Tomu potom prispôsobujeme čas trávený pri obrazovkách. Deti sú niekedy veľmi prekvapené, koľko času takto naozaj trávia a koľko iných aktivít by sa namiesto toho dalo stihnúť.
Až keď sa im nedarí dodržiavať dohodnutý režim, pristupujeme k obmedzovaniu wifi alebo fyzickému odoberaniu zariadení s obrazovkami. Mám aj také deti, ktoré vedia obísť wifi v škole aj doma a vedia obísť aj rodičovský zámok. Je však dobré mať napríklad aplikáciu, keď rodič vidí čas, ktorý dieťa strávilo na mobile a vidí aj všetky užívateľské účty dieťaťa. Rodič tak má informáciu, koľko času tam dieťa strávilo a aké obsahy pozeralo.
Ak je používanie obrazoviek u dieťaťa závislosť, obmedzujeme tento čas veľmi výrazne, prípadne má dieťa dovolené len určité aplikácie – školskú četovaciu skupinu, edupage atď., ostatné sú v mobile vymazané.
Ak nebude mať stredoškolák prístup na internet, ako si urobí úlohy a projekty do školy?
Všetky štatistiky ukazujú, že vzdelávacia zložka času stráveného pri počítači či mobile je minimom voči iným aktivitám, ktoré dieťa alebo tínedžer pri obrazovkách strávi. Keď viem, že má dieťa odovzdať projekt z dejepisu a vidím, že hľadá niečo o Alexandrovi Veľkom, je to v poriadku. Zároveň však rodič, ktorý dieťaťu pomáha vie, že keď robili predošlý projekt a potrebovali na to pol hodiny, bude to približne adekvátny čas aj pre dieťa. Ak napriek tomu strávi dieťa pri počítači 5 hodín a výstupom je 10 viet o Alexandrovi Veľkom, pravdepodobne nestrávilo celý ten čas pri projekte.
Základom je zaujímať sa o to, čo dieťa reálne pri počítači robí. Treba rozlišovať, pri akom obsahu trávi dieťa čas. V ambulantnej starostlivosti mám deti, ktoré sa napríklad vo voľnom čase učia programovať, sledujú vzdelávacie videá, učia sa jazyky alebo sa prihlásia na online webináre zahraničných lektorov o tom, ako sa stať do dvadsiatky úspešným podnikateľom. To je v poriadku. Deti rozhodne netrávia čas pri obrazovkách iba banalitami. To, čo hovorím je, že my ako rodičia by sme mohli mať prehľad o spôsobe trávenia času našich detí a nerezignovať na výchovný rozmer aj v tejto oblasti.
Mohli by do prospešných činností pri počítači patriť aj strategické hry?
Áno. Deti si pri nich môžu cibriť logiku, rôzne spôsoby rýchleho rozhodovania, riešia rôzne morálne či geopolitické dilemy, vidia v hre dôsledky svojich strategických rozhodnutí. Problémom môže byť opäť vhodnosť obsahu a dĺžka stráveného času pri počítači. V online hrách sú deti často v tíme s rôznymi ľuďmi, (aj z rôznych časových pásiem) a tlak zotrvať v hre dokonca, aj keď je pol jednej v noci, je vyšší, ako keď hrá dieťa nejakú hru samé za seba.
Čo hovoríte na to, že od nového školského roka sú na prvom stupni základných škôl zakázané mobily v triede?
Úplne súhlasím a podporujem tento návrh. Ráno sa mobily odovzdajú pani učiteľke alebo pánovi učiteľovi a poobede sa vrátia deťom. Deti sa tak môžu sústrediť na školu a vyučovací proces beží bez zbytočných vyrušení. Rovnako sa deti cez prestávky môžu venovať kamarátstvam v skupine, nie mobilom, ktoré nikdy nezastúpia sociálne situácie a komunikáciu tvárou v tvár. Jednou z doterajších prekážok, prečo sa toto pravidlo nezaviedlo skôr, sú niekedy samotní rodičia. Niektorí sú schopní s tlakom 220 protestovať, ako si môže niekto dovoliť ich dieťaťu zobrať cez deň telefón, keď ho oni kúpili a stál veľa peňazí, prípadne to dokonca vnímajú ako útok na ich majetok alebo slobodu dieťaťa.
Z odborného hľadiska, keď viem, nakoľko sú mobily v škole rušivé a koľko zbytočných debát o nich musia učitelia a učiteľky s deťmi v škole absolvovať, sa celoplošné pravidlo o nepoužívaní mobilných telefónov počas vyučovania javí ako veľmi konštruktívne. Keby rodičia kúpili dieťaťu saxofón a chcelo by naň hrať počas vyučovania, tiež by nezáležalo na tom, že bol drahý alebo, že je niekoho osobným majetkom. Jednoducho by saxofón ostal počas vyučovania kdesi v kabinete a nikto by o tom nevyjednával.
Ako si správne nastaviť pravidlá s deťmi, čo sa týka používania mobilu a internetu?
S deťmi v ambulancii si naozaj nastavujeme režim tak, že si spíšeme všetky aktivity cez deň, od rána do večera – škola, krúžky, presun tam a späť, domáce úlohy, pomoc v domácnosti, čas s kamarátmi vonku. Hľadáme v tom voľný čas, kedy môže dieťa byť na mobile alebo na počítači a naplniť si denný limit, ktorý má stanovený spolu s rodičmi. Alebo má napríklad niektoré dni v škole ťažšie, tak pred nimi má len krátky čas na mobile na vybavenie edupage a písania si so spolužiakmi. Potom má ľahší deň, takže poobede pred tým si zaznačíme aj trojhodinové okno, kedy môže hrať minecraft s kamarátmi. Ale nie každý deň. Ináč si to dieťa nemá ako ustrážiť, lebo nemusí a ani nemá kompetencie na to, aby si samo určilo hranice.
My, rodičia, často robíme tú chybu, že sa do diskusie o počítačoch či mobiloch s dieťaťom bojíme vstúpiť, aby neprišla negatívna, prípadne až agresívna reakcia. Avšak reakcia nebude menej agresívna, keď s diskusiou a nastavením hraníc používania začneme v neskoršom veku. Dieťa bude mať s vekom stále len viac sily, viac možností a viac argumentov. Preto s dialógom potrebujeme začať teraz.
Niektoré deti vyrastajú v prostredí, kde sa neustále niekto stará o ich program a zábavu, nemajú ani chvíľku pre obyčajnú nudu, z ktorej má vzniknúť niečo kreatívne a možno aj vôbec otázka, čím si dieťa konštruktívne vyplní čas. Počítač a mobil sú „výbornou“ záplatou, nedozvieme sa však, čo iné by dieťa vlastne bavilo robiť.
Neustále vám niečo uniká a ľudia sa bavia bez vás. Ako mať z toho radosť? Čítajte V poslednom čase sa veľa hovorí aj o FOMO syndróme. Z anglického fear of missing out. Stretávate sa s ním často?
Áno. Človek má pocit, že mu niečo ujde, keď nebude neustále pripojený. Niektorí ľudia z toho môžu mať až paniku. Ale existuje široké spektrum syndrómu FOMO. Môže ísť o sledovanie notifikácií skupín, v ktorých je dieťa – skupina z výtvarnej, z tanečnej, z triedy. Deti sú nastavené tak, že skončila škola, píšeme si. Ja sa s nimi skúšam dohodnúť, aby všetkým odpovediam na všetky skupiny venovali len napríklad jednu určenú hodinu poobede. Nie viac.
Dospelí s týmto syndrómom to môžu mať podobne ako deti, neustále sledujú, čo sa deje, kedy, s kým a ako. FOMO syndróm však môže vzniknúť aj z pozitívneho úmyslu. Napríklad sa deje nejaká výnimočná situácia –voľby, vojna, konflikt, ktorý sa ich týka. Majú pocit, že majú veci viac pod kontrolou, ak k danej situácii sledujú všetky informácie. Napríklad o ruskej invázii na Ukrajine. Ale to sa nedá, sledovať neustále všetky správy a o všetkom byť informovaní 24 hodín 7 dní v týždni.
Napriek tomu u niektorých môže vzniknúť pocit, že ak nebudú vedieť o všetkom, čo sa v danej oblasti deje, prídu o nejakú dôležitú informáciu a dostanú sa tak do ohrozenia. Z toho môže vzniknúť až úzkosť alebo panické ataky. V psychoterapii na tom môžeme pracovať a pomôcť ľuďom zvládnuť nápor existujúcich, ale aj chýbajúcich informácií.
Zrejme je aj rozdiel, či je dieťa na mobile cez deň alebo večer tesne pred spaním.
Neurológovia odporúčajú odpojiť sa od obrazoviek minimálne hodinu pred spaním – a platí to pre deti, tínedžerov, dospelých aj seniorov. Nezáleží na tom, či si pred spaním len tak scrollujeme v posteli, alebo si čítame správy či pozeráme videá, naša nervová sústava ešte zhruba hodinu po vypnutí obrazovky funguje na 110 percent. Ak chceme mať pokojný spánok a chceme„oznámiť“ svojej nervovej sústave, že na dnes končíme, treba skončiť v predstihu. Existujú aj super spáči, ktorí zvládnu zaspať minútu po vypnutí mobilu, ale pre väčšinu populácie to neplatí. Radšej si pred spaním môžeme prečítať knihu, vylúštiť krížovku alebo rozprávať sa s dieťaťom, či partnerom/partnerkou.
Vypnite telefón a buďte šťastní, vraví trend JOMO. Je to naozaj také ľahké? Čítajte Dá sa vôbec ešte zvrátiť tento trend neustáleho sledovania obrazoviek u detí?
Zvrátiť technologický pokrok, prítomnosť sociálnych sietí či hier v životoch našich detí je nereálne, ale ani si nemyslím, že je to nevyhnutné alebo žiaduce. Obsah a rozsah trávenia času pri obrazovkách je hlavným výkričníkom a hranicou medzi niečím, čo môže byť nápomocné a podnetné, ale na druhej strane rizikové alebo negatívne, či dokonca ohrozujúce.
Nápomocné môže byť posunutie času, kedy sa deti prvýkrát dostanú k mobilu. Dialóg o tom, na čo nám mobil či počítač slúži a kedy a ako ich zdravo používať. Rozprávať sa s deťmi o obsahu. Komentovať ho. Vedieť, pri čom naše deti reálne trávia čas a hovoriť s nimi o tom, prípadne sa zapojiť. Aj dospelý môže sledovať s dieťaťom jeho obľúbeného youtubera alebo hrať spolu s ním počítačovú hru. Máme tak lepší prehľad o tom, čo dieťa robí, spoločná aktivita nás s ním môže zblížiť a spôsob videnia sveta dieťaťa môže byť aj pre nás dospelých obohacujúce. Zároveň to vytvára konštruktívny tlak na nás dospelých a na našu vlastnú mediálnu gramotnosť či návyky, ktoré vedome alebo aj neúmyselne posúvame našim deťom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
