KOŠICE. Deväť rokov prežil v krutých podmienkach gulagu na Sibíri rodák z Čičaroviec v Michalovskom okrese Adrián Iľkovič. Na neľudskom konci Sovietskeho zväzu sa ocitol v čase vojny. Ako 17-ročný študent gymnázia mal odísť na nútené práce do Nemecka.

Pokúšal sa tomu vyhnúť prácou pri povozoch. V januári 1945 ho sovietski vojaci odvliekli na Sibír, odkiaľ sa vrátil až pred Vianocami v roku 1953. Jeho mama Jozefína sa synovho návratu už nedožila, zomrela tri roky predtým.

Ďalší život Adriána Iľkoviča po návrate z gulagu je spätý s Košicami a taktiež košickým Medzinárodným maratónom mieru. Počas neželaného pobytu v gulagu sa totiž dostal do kontaktu s Japoncami, od ktorých sa priučil ich rodnému jazyku. Svoje znalosti zúročil práve počas desiatok ročníkov košického maratónu, počas ktorých sprevádzal japonských bežcov.

Po návrate z gulagu sa mu podarilo študovať na Karlovej univerzite v Prahe aj japonské písmo. Iľkoviča od roku 1954 zamestnali v Stavoprojekte, pomohol a podporil ho jeho švagor architekt Ján Gabríny, ktorý naprojektoval viac ako 5 100 bytových jednotiek vrátane jaslí, škôl, škôlok, nákupných stredísk či reštaurácií.

Gabríny bol tiež autorom košického amfiteátera a piedestálu sochy maratónskeho bežca, samotná socha je dielom Arpáda Račka.

Iľkovič pod neustálym dohľadom Štátnej bezpečnosti pracoval na technickom oddelení až do svojho dôchodku.

Maratónci boli podľa jeho príbuznej Kristíny Mihokovej jeho srdcovou záležitosťou, Japoncom tlmočil na maratóne v rokoch 1954 až 1999.

Iľkovič a japonská návšteva. (zdroj: Archív A.I.)

Autobiografia

Iľkovičov život v gulagu a aj jeho kontakt s Japoncami odkrýva pripravovaná autobiografická publikácia „Vyslobodenie z pekla, skutočné spomienky na stratené roky v gulagu". Jej autorom je samotný Iľkovič.

Na svoje prvé kontakty s Japoncami spomína v knihe nasledovne.

„V septembri 1945 prišli do tábora Japonci. Všetci boli nízkej postavy vo vojenskej uniforme a s malými vojenskými čapicami. Dostali samostatný barak, v ktorom urobili generálny poriadok. Do miestnosti dovolili vstúpiť len z dreva vyrobenými papučami. Podlaha bola vyčistená polámanými sklenenými úlomkami, vyzerala ako úplne nová. Jedine u nich bol taký poriadok. Stravovali sme sa spoločne.“

Mladý Adrián si raz pískal japonskú národnú pieseň a jeden Japonec sa ho pýtal, odkiaľ pozná túto melódiu. Slovák si aspoň myslel, že sa ho cudzinec pýtal na to.

„Hneď sme sa skamarátili a pri každej príležitosti sme šli spolu na stravu. Rozprávať sme sa nevedeli - rozprával len po japonsky, takže som ničomu nerozumel. Rozhodol som sa, že sa začnem učiť po japonsky. Spočiatku som sa učil iba jednoduché slová, ktoré sa dajú ukázať: oko, hlava, ruka a podobne. Postupne som si rozširoval slovnú zásobu.“

Japonec sa volal Jošioka. Podľa Iľkovičovho opisu mal asi 19 rokov, ale vyzeral na pätnásť.

„Perfektne ovládal karate, o čom som sa viac ráz presvedčil. Mal rýchlu reakciu, bol ako ortuť, veľmi pohotový. Nikto sa neodvážil k nemu priblížiť, lebo ihneď použil ruky a nohy. Veľa sme sa nestretávali, lebo ho preradili do iného tábora, ale neskôr sme sa ešte stretli.“

Učil sa po nociach

Adriána v gulagu zamestnali ako nočného dozorcu. Toto vymenovanie mu prišlo podľa jeho slov vhod.

„V noci som sa mohol učiť japončinu. Pre mňa nebolo problémom za noc sa naučiť päťdesiat japonských slov. Vytvoril som si študijný systém. Starú látku som rozdelil na sedem častí a každý deň od pondelka do nedele som si opakoval jednu časť. Čiže za rok som si každú časť zopakoval 52-krát. Keď mi už učenie išlo dobre, celú látku som si rozdelil na 30 častí. A tak bola na každý deň určená jedna časť na opakovanie, čo ročne znamenalo opakovanie 12-krát.“

Adrián po čase opäť stretol svojho japonského známeho Jošioku. Keď ho Slovák pozdravil po japonsky, Japonec ostal prekvapený, odkiaľ to vie.

„Vravel som mu, že od čias, čo sme sa rozišli, sa učím ich reč. Nechcel tomu veriť, tvrdil, že mi neuverí nik. Myslel, že som už predtým vedel po japonsky, len som sa robil, že neviem. Nevedel som ho presvedčiť,“ zaspomínal si Iľkovič vo svojich pamätiach.

Spomínal na Košice

Keďže už ovládal ich jazyk, mohli sa viac porozpráva o krajinách, z ktorých pochádzali.

„Hovoril som, že v Košiciach pred železničnou stanicou je veľký park, cez ktorý sa vchádza do mesta. Po prechode cez most vidieť siluetu veľkého chrámu, odtiaľ na sever je divadlo a všetky obchody od kostola som rad za radom opisoval. Aj oni ma oboznamovali so svojimi mestami.“

Iľkovičovi sa podarilo vrátiť sa v 50. rokoch z gulagu do Košíc. Pred Medzinárodným maratónom mieru sa dopočul, že do mesta prišli i japonskí maratónci.

(zdroj: Archív A.I.)

„Po zamestnaní som zašiel do hotela Slovan (dnešný Hilton pozn .red.), kde boli ubytovaní. Vo vestibule hotela som sa stretol s japonským bežcom, ktorého volali Hirošima. Ihneď vyrozumel vedúceho výpravy o našom náhodnom stretnutí, lebo nenašli žiadneho tlmočníka a ani angličtina vedúceho nebola pre našich tlmočníkov zrozumiteľná kvôli jeho japonskému prízvuku.“

Prišiel som práve vhod, spomínal si Adrián Iľkovič. Na rozhovor totiž čakalo veľa novinárov.

„Nebol som síce úradným tlmočníkom, iba zo zvedavosti som sa pridal k Japoncom, ale vedenie maratónu ma okamžite postavilo do úlohy tlmočníka, lebo som bol pre nich dobrým pomocníkom. Japonci prišli do Košíc o týždeň skôr kvôli aklimatizácii, a tak po práci som ich každý deň navštívil. Cez deň trénovali beh, takže nebolo potrebné, aby som bol s nimi. Ale večer ma už čakalo veľa ľudí s otázkami pre Japoncov, na ktoré oni ochotne odpovedali.“

Hovoril o sne z gulagu

Po roku, keď sa opäť blížil maratón, vedenie vopred robilo prípravy. Po veľkých ťažkostiach Iľkoviča našli a požiadali, aby opäť tlmočil Japoncom. Tlmočníci okrem stravy nedostali žiadny honorár.

Japonskí bežci opäť pricestovali o týždeň skôr, Adriána z práce vypýtali a jeho vedúci ho uvoľnili.

„Keď som sa s Japoncami prechádzal po meste, zastavil som pred Dómom sv. Alžbety a porozprával som im môj sen spred dvadsiatich rokov, ktorý sa mi prisnil na Sibíri. Teraz to už bola skutočnosť, že Japoncov vodím po meste a ukazujem im kostol a iné kultúrne pamiatky. Voľakedy, keď sa mi to snívalo, som po japonsky nevedel ani slovo a až potom som sa začal venovať japončine. Veľmi sa tomu snu divili, ale jeden poznamenal, že podľa jedného indického vedca už prežité príhody alebo ešte neuskutočnené príhody sa vopred zrkadlia.“

Počas oficiálnych maratónskych stretnutí však musel Iľkovič vzhľadom na politickú situáciu dohliadať na to, čo a ako povie a čo vlastne preloží.

„Nik nevedel, o čom bude vedúci japonskej výpravy hovoriť, možno si zvolí nejakú háklivú politickú tému a preto ma 'dozorcovia' poprosili, aby som netlmočil nejakú zakázanú tému. Upokojil som ich s tým, že vedúci výpravy ma dopredu poprosil, aby sme spolu pripravili jeho príhovor, lebo on nie je dobrým rečníkom. Ubezpečil som ich, že reč bude výlučne o športe, čo ich upokojilo,“ uzatvoril svoje spomienky na košický maratón a Japoncov Adrián Iľkovič.

Bývalý väzeň gulagu sa dožil aj slobodných čias, zomrel v Košiciach 8. septembra 2000.

Adrián Iľkovič sa dožil slobody, zomrel v roku 2000. (zdroj: Archív A.I.)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári