KOŠICE. Na verejnom cintoríne v Košiciach pochovali viaceré známe osobnosti politického, kultúrneho a spoločenského života.
Nájdeme tam hroby bývalých mešťanostov a primátorov ako Vladimíra Mutňanského, Štefana Kaifera, Jána Trebuľu či Jána Velesa. Pochovaní sú tam sochári Vojtech Löffler a Ján Mathé, ako aj akademický maliar Július Jakoby.
Cintorín spravuje mestský podnik Správa mestskej zelene. Zoznam pochovaných významných osobností nájdete tu. Obsahuje 893 mien, roky narodenia, číslo parcely a umiestnenie v nej.
Životy niektorých významných osobností si priblížime. Jednou z nich je Anton Prídavok, rodák z Kežmarku. Jeho mladosť je spätá so Sabinovom, ale jeho profesijný život sa úzko viaže ku Košiciam i k Prešovu.

Prínos Antona Prídavka je rozsiahly v mnohých smeroch. Možno o ňom hovoriť ako o pedagógovi, literátovi, prekladateľovi, kultúrno-osvetovom a divadelnom činovníkovi, novinárovi, publicistovi, významnom rozhlasovom pracovníkovi, literárnom historikovi a kritikovi, horlivom slovenskom národovcovi.
Patril k prvým priekopníkom, ktorí položili základy rozhlasového života na východnom Slovensku. Anton pôsobil vo viacerých mestách i obciach východného Slovenska. Hovorí sa, že osobitný vzťah si vybudoval ku Košiciam, kde žil a tvoril v rokoch 1923 až 1938.

Po vojne žil štyri dni
Ešte pomerne mladý nastúpil v roku 1929 ako redaktor do košickej pobočky pražského Rádiožurnálu – spoločnosti s monopolným právom na rozhlasové vysielanie v celom Československu.
S pravidelným rozhlasovým vysielaním z domčeka na Poštovej ulici 12 v Košiciach sa začalo 17. apríla 1927.
Ako redaktor literárno-dramatického oddelenia Rádiožurnálu v Košiciach zostavoval literárne programy, písal črty, umelecké reportáže, literárne pásma, dramatické scénky, rozprávky a hry pre mládež.

Nezmazateľná je jeho stopa v období druhej svetovej vojny. Ako vedúci prešovského štúdia Rádiožurnálu tajne poskytol techniku pre potreby povstaleckého vysielača v Banskej Bystrici. Cez túto rozhlasovú aparatúru bolo vyhlásené Slovenské národné povstanie.
Anton bol tiež aktívnym účastníkom Povstania. Pre tento jeho počin ho niekto udal gestapu, ktoré si ho poriadne podalo. Na následky mučenia ako 41-ročný zomrel, len štyri dni po skončení vojny, v ružomberskej nemocnici.
Antonovo telo exhumovali a previezli do Košíc na verejný cintorín na Rastislavovej ulici.

Mozaiková lady i otec maratónu
Miestom posledného odpočinku je košický cintorín aj pre takzvanú Mozaikovú lady Hertu Ondrušovú-Victorinovú. Jej diela nájdeme na 11 miestach v Košiciach.
Kubistka Herta Ondrušová-Victorinová spolu s manželom, košickým rodákom Karolom Ondrušom vyzdobila Košice výnimočnými mozaikovými dielami, ktoré dodnes skrášľujú fasády či interiéry mesta.
Umelkyňa vytvorila pri Poliklinike Sever napríklad kubistickú opaľujúcu sa slečnu, na Luníku II mozaiku o lese či v Kunsthale visia jej zreštaurované mozaiky.

Na veľkom cintoríne je pochovaný i ďalší umelec, krajinkár a spoluzakladateľ košickej moderny Ľudovít Csordák.
Nájsť tam môžete i hrob Vojtecha Braun-Bukovského, zakladateľa Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach.
Ako športový nadšenec a novinár sa zúčastnil olympijských hier v roku 1924 v Paríži. Počas svojho pobytu vo Francúzsku písal o priebehu olympiády do denníka Kassai Napló, ktorý vychádzal v Košiciach.
Na olympiáde ho najviac oslovil maratónsky beh. Po návrate do Košíc sa začal zaoberať myšlienkou zorganizovania prvého maratónskeho behu aj v rodnom meste.
Postupne získal súhlas a podporu východoslovensko-podkarpatského okrsku Československej atletickej únie, potom podporu náčelníka košickej polície a samotného mesta a len 107 dní po parížskom maratóne odštartovali 28. októbra 1924 v Turni nad Bodvou historicky prvý košický maratón.

Psotka, Strýko a Kukorelli
Na cintoríne spočíva aj horolezec,rodák z Košíc, Jozef Psotka, ktorý prišiel o život pri výstupe na Mount Everest. Bol jednou z najvýraznejších osobností slovenského výškového horolezectva.
Bol tiež dobrovoľný člen Horskej záchrannej služby a horám sa v podstate upísal naplno. Založil lyžiarsky klub, v ktorom viedol aj synov, bol predseda horolezeckého oddielu Slávia a organizoval lezecké sústredenia.

Miloval beh a udržiaval sa vo forme. Tréningovo dokázal prebehnúť hrebeň Nízkych Tatier za dva dni, ale často behával aj v Karpatoch. Lyžoval a bol vzor v udržiavaní v telesnej kondícii.
Hrob tam má aj partizánsky veliteľ Ľudovít Kukorelli, študent Miško Hamrák, ktorého ako 16-ročného zastrelili v auguste 1968 okupačné vojská, či Marcel Strýko, jedna z osobností Nežnej revolúcie.
Hroby a kaplnky tam tiež majú významné košické rodiny ako Malétér, jedna z najbohatších rodín v Košiciach, ktorá vlastnila lekáreň, Bauernebl, produkovala pivo, a Freundenfeld, ktorá vyrábala a vyvážala salámy a šunky do celej Európy.

Netypické osobnosti
Korzár v minulosti písal o tom, že zoznam významných osobností pochovaných na košickom verejnom cintoríne patrí zrejme k najkurióznejším na Slovensku. A to nielen počtom zosnulých, ale i tým, čo za svojho života robili.
Okrem šľachticov, generálov, hercov či športovcov sú za osobnosti mesta označení aj čižmári, mäsiari, krčmári, stolári, kominári či dokonca účastníci boľševickej revolúcie v Rusku.
Porovnali sme tiež vtedy počty osobností v Košiciach a v Bratislave. Kým metropola východu ich mala na cintoríne 889, hlavné mesto ich malo na svojich cintorínoch (Ružinov, Martinský, Slávičie údolie, krematórium) dokopy 358.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári