Košičania Tomáš Davidov a Matej Šulc spracovali dokument z poslednej civilnej evakuácie z Bachmutu - východoukrajinského mesta, ktoré bolo svedkom najtuhších bojov od ruskej invázie. Spolupracujú s RTVS, vo svojich reportážach sa zameriavajú na konflikty a krízy.
Hlavnou postavou ich dokumentu je Ukrajinec Vladik, Donbasan z mesta Slavjansk, ktorý sa po prepuknutí vojny pripojil k dobrovoľnej humanitárnej pomoci. Z najnebezpečnejších oblastí frontu vyviedol stovky ľudí. Hlavný autor dokumentu TOMÁŠ DAVIDOV hovorí, že to tak bolo aj počas neslávne známych bojov o mesto Bachmut, z ktorého takmer na dennej báze Vladik vyvážal nových ľudí utekajúcich pred postupujúcim frontom.
Keď 28. februára 2023 Košičania točili Vladikovu ďalšiu evakuáciu, nevedeli, že bude posledná. Rusi na druhý deň civilné evakuácie zakázali. Vladikov charakter, príbeh a svojský humor podľa nich odzrkadľuje skutočného ducha východnej Ukrajiny a jej ľudí. Film dlhý 14 minút je rovnako aj trailerom k možnému budúcemu dlhšiemu projektu o Bachmute.
V krátkom dokumente sledujete Ukrajinca Vladika, ktorý evakuuje ľudí z Bachmutu. Prečo ste sfilmovali túto tému?
S Vladikom sa poznáme skoro od začiatku vojny. Zoznámila nás s ním kolegyňa z Česka. Už vtedy evakuoval ľudí z rôznych oblastí Ukrajiny. Stali sa z nás veľmi dobrí kamaráti. Evakuáciu z Bachmutu sme si vybrali preto, lebo mesto sa stalo najvýznamnejším bojiskom celej vojny. Uvažujeme aj o tom, že urobíme o Vladikovi dlhší film, toto sme vybrali ako základ k niečomu väčšiemu. Máme zábery z prvých evakuácií a ešte by sme išli natočiť ďalšie.
Kto je Ukrajinec Vladik, hlavná postava vášho dokumentu?
Na jednej strane je to typický Donbasan zo Slavjanska, na druhej strane veľká osobnosť. Je to inteligentný a vzdelaný človek aj napriek tomu, že nemá školu. Pred vypuknutím vojny pracoval s kovošrotom. Jeho manželka s dcérami odišli, on ostal v Slavjansku a začal robiť humanitárnu pomoc. Je tam stále a naďalej pomáha s evakuáciou ľudí.
Ako tieto evakuácie prebiehali?
Ľudia zväčša dopredu zavolajú a poprosia o odvoz. Stáva sa, že si to po príchode ráno rozmyslia a v meste ostanú. Zároveň je viacero organizácií, ktoré na tom spolupracujú. Bachmut bol trochu špecifický v tom, že boje tam prebiehali veľmi dlho a vznikali tam takzvané punkty nezlomnosti. Išlo o humanitárne centrá, kde ľudia chodili naozaj dlhodobo.

Jedna z koordinátoriek humanitárnej pomoci hovorí vo filme so ženami, ktoré si chceli odchod z domova premyslieť ešte niekoľko dní. Hovorí im, že neskôr môže byť odchod ťažší. Na druhý deň nato Rusi zakázali civilnú evakuáciu. Ako ste to vnímali?
Čím bližšie bol pri Bachmute front, tým viac ľudí odišlo. Mesto sme navštevovali často. Bolo to najhlučnejšie miesto frontu, aké sme zažili. Výstrely sme počuli takmer nonstop, každých 15 alebo 20 sekúnd.
Ku koncu tam ostalo zhruba desať percent ľudí, zväčša starší obyvatelia. V deň natáčania sme vedeli, že situácia je horšia, lebo Rusi vtedy obsadili strategický kopec nad poslednou cestou. Koordinátorka, s ktorou obyvateľky hovorili, už musela tušiť, že situácia bude zlá.

V jednej časti filmu prišiel Vladik po Sergeja, ktorý žil v garáži. Viete, ako dlho sa tam zdržiaval?
To neviem presne, no očividne tam žil aj prespával, pretože sme odtiaľ brali lieky aj iné veci. No išli sme po neho presne do tejto garáže, zadal ju ako miesto vyzdvihnutia.
Väčšina ľudí si pri evakuácii zobrala len jednu alebo dve tašky. Prežili celý život v Bachmute a museli si ho zbaliť do tejto jednej tašky?
Áno, v podstate si brali len najhodnotnejšie veci. Evakuácia prebiehala so sanitkou. V deň natáčania evakuovali asi deväť ľudí. Nebolo by možné, aby si čo i len jedna rodina zbalila všetky veci. Často aj odmietali brať nejaké veci, ak neboli hodnotné alebo nešlo o lieky.

Odchádzali s tým, že sa domov už nikdy nevrátia?
Niektorí idú do krajín, kde majú rodiny alebo ostávajú v záchytných centrách. V Bachmute som však zažil aj to, že žena, ktorú evakuovali, sa vrátila späť. Vravela, že nemala dosť miesta v škole, kde ju umiestnili.
Každý sa však chce vrátiť do svojho domova. Osobne si myslím, že keď sa ľudia evakuujú tretí mesiac vojny a po ďalších troch mesiacoch vidia, že situácia je rovnaká, tak sa niektorí rozhodnú vrátiť.
V závere ste sa pýtali aj Vladika, či by odišiel. On paradoxne povedal, že nie. V čom spočívalo podľa vás jeho odhodlanie?
Je to jeho lokálpatriotizmus. Vraví, že nakoniec by možno aj odišiel, ale asi by pri tom mával Rusom. Znamená to, že by boli už tak blízko. Je hrdý, je Ukrajinec a nechce odísť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári