KOŠICE. Keď po roku 1918 pričlenili Podkarpatskú Rus k Československej republike, v pripojenej časti sa rozbehol nebývalý stavebný rozmach. Podieľali sa na tom viacerí českí architekti z Prahy, Brna a tiež Slováci z Bratislavy a z Košíc.
V mestách sa z podnetu vlády budovali najmä úradné budovy ako ministerstvá, školy a tiež obytné domy. V Užhorode či v Mukačeve vznikali nové hotely, byty, obchody a veľký počet rodinných domov či víl.
Kto sa dnes prejde po nábreží rieky Uh v Užhorode, narazí napríklad na most Tomáša Garrigua Masaryka, neďaleko je jeho pomník a blízko neho pamätník Milana Rastislava Štefánika.
Miestni dodnes spomínajú na Čechov a Slovákov, ktorí pomáhali v rozvoji ich obcí a miest. Kto tam chodieva, často počúva aj to, že sa stále cítia byť viac súčasťou územia Česka a Slovenska.
Plodný doma i v zahraničí
Veľkú úlohu v architektonickom ráze medzivojnovej Podkarpatskej Rusi zohral azda najpozoruhodnejší košický architekt 20. storočia, Ľudovít Oelschläger. Ten sa narodil v Košiciach v roku 1896 a podpísal sa pod vzhľad viacerých objektov v mestách súčasnej západnej Ukrajiny.
Najmä v rodných Košiciach bol mimoriadne plodným autorom a zanechal po sebe vo verejnom priestore nezmazateľné stopy.
Je autorom 27 košických stavieb vrátane ortodoxnej synagógy, budovy hasičov na Požiarnickej ulici, kina Slovan (Historická radnica) či mestského kúpaliska neskôr známeho ako Čehačko.
Podpísal sa aj pod zotavovňu na Bankove, radnice v Tornali a v Michalovciach, kino Scala v Prešove, prístavbu Sanatória Dr. Guhra v Tatranskej Polianke a taverny Grandhotela v Starom Smokovci.
Jeho tvorbe na Ukrajine je venovaná odborná publikácia Architekt Ľudovít Oelschläger - Dielo na Ukrajine od autorov Adriany Priatkovej a Liny Degiatryovej. Kniha nedávno získala prvú Cenu prof. Martina Kusého v jubilejnom šesťdesiatom ročníku architektonického ocenenia Cena Dušana Jurkoviča.
Ako je zrejmé, Oelschläger bol plodným autorom doma i v zahraničí. Svoju kariéru začínal v Budapešti ako riaditeľ architektonickej kancelárie, pokračoval v Mukačeve a neskôr pôsobil v Košiciach.
Svoju autorskú pečať vštepil v Mukačeve na Zakarpatskej Ukrajine napríklad dvojpodlažnej budove obchodnej akadémie. Tá je v maďarskej publikácii Kompas maďarskej politiky a samosprávy medzi 1919 a 1939 zaradená medzi Oelschlägerove najvýznamnejšie projekty.
Stavali ju v rokoch 1923 - 1925. Oelschläger jej koncept vytvoril spolu s maďarským architektom Zoltánom Gézom Boskóm.
Budova pre vyše 400 žiakov slúžila svojmu pôvodnému účelu do roku 1938. Jeden čas ju využívali ako Dom oficierov Sovietskej armády. Neskôr ju prevzalo mesto, nehnuteľnosť aktuálne potrebuje obnovu.
Obchodná akadémia Mukačevo. (zdroj: Reprofoto Kniha Architekt Oelschläger – Őry)Nadčasová škola
Oelschläger si otvoril kancelárie v Mukačeve i v Užhorode. Urobil tak zrejme kvôli tomu, že mal na Zakarpatí rozbehnuté viaceré pracovné aktivity.
Ako ozrejmuje iná kniha venovaná významnému architektovi, ktorú taktiež napísala Adriana Priatková pod názvom Architekt Oelschläger – Őry, významné zákazky získal najmä až po roku 1924, teda v čase, keď už žil a pôsobil v Košiciach.
Oelschläger a Boskó uspeli v tomto roku v medzinárodnej architektonickej súťaži na výstavbu neologickej synagógy v Košiciach. Ako sa píše v knihe, architekti zrejme paralelne realizovali aj židovskú školu v Užhorode.
Škola mala na tú dobu moderný ráz, tvorili ju priestranné moderné a bohato dimenzované hygienické zariadenia. Napríklad všetky dvere učební sa otvárali smerom von na chodbu, čo spĺňalo nové bezpečnostné kritériá. Rovnako tak bezpečnosť plnilo dvojramenné schodisko, ktoré spájalo chodbu priamo s ulicou.
„Budova bývalej židovskej školy a spoločenského domu, ako mimoriadne zaujímavý reprezentant užhorodskej moderny, je dielo nadčasové. Bez väčších zásahov do jej dispozície, pri zachovaní pôvodných materiálov a dobových konštrukčných detailov v interiéri aj exteriéri, funguje dodnes ako vzdelávací priestor,“ popisuje publikácia.
Obchodná akadémia Mukačevo. (zdroj: Reprofoto Kniha Architekt Oelschläger – Őry)Podoba s Košicami
V čase, keď sa ukrajinské mesto Vynohradiv volalo Sevluša, vytvoril košický architekt koncept monumentálnej budovy bývalého spoločenského domu. Nachádza sa v radovej zástavbe najvýznamnejších domov hlavnej ulice.
Architektúra spoločenského domu nápadne pripomína budovu obchodnej a priemyselnej komory v Košiciach, ktorá je aktuálne vo veľkej rekonštrukcii. Po jej dokončení tam vzniknú byty.
Presne sa dodnes nevie, či výstavbu na Ukrajine zrealizoval Oelschläger súčasne s košickým projektom, alebo ešte skôr.
„Budova spoločenského domu v Sevluši mala menej priaznivý osud z hľadiska neskoršieho využitia objektu a následnej údržby ako židovská škola v Užhorode. Napriek súčasnej opotrebovanosti budovy, hlavne v jej dvornej časti, môžeme skonštatovať, že toto kvalitné polyfunkčné dielo bolo a iste je aj dnes pre malé mestečko veľkým prínosom,“ opisuje kniha Architekt Oelschläger – Őry.
Po vojne nastala na Podkarpatskej Rusi potreba veľkej sociálnej pomoci. Československo muselo v pričlenenej časti zabezpečiť dostatok jedla a základných životných potrieb, aby zabránilo hladomoru a epidémiám. Keď prvotné nebezpečenstvo pominulo, rozhodol sa štát postarať sa o vojnové siroty.
Zamestnanci Československého Červeného kríža nachádzali najmä v horských oblastiach deti bez rodičov. Sústredili ich do štátneho detského domova v Mukačeve. Okrem neho vznikol aj židovský sirotinec, pretože v Zakarpatsku žil vysoký podiel židovského obyvateľstva.
Sirotinec postavili za 400-tisíc korún československých v roku 1926. V dvojpodlažnej budove žilo 25 dievčat, mali tam zriadené aj krajčírske dielne a pletiareň.
Spoločenský dom Vinohradovo na dobovej fotografii. (zdroj: Reprofoto Kniha Architekt Oelschläger – Őry)Scala, Scala a ešte raz Scala
Architektova tvorba pre Košice a ukrajinské mestá sa prelínala aj v ďalších jeho prácach. Tak napríklad v metropole východu projektoval hotel Slovan, súčasnú sieň Historickej radnice a tiež prvorepublikový kabaret Scala, ktorý fungoval na Čajkovského ulici.
Pre Mukačevo, ktoré sa rozvíjalo rýchlym tempom, pretože sa malo stať novým sídlom zemskej správy, zase navrhol kino Scala. Ako uvádza kniha Architekt Oelschläger – Őry, obyvatelia Mukačeva netrpezlivo očakávali nový technický, kultúrny a spoločenský fenoném – kino.
„Kiná, ktoré boli začiatkom 20. storočia vo svete veľkým biznisom, zaznamenali v priebehu tohto i ďalšieho desaťročia prudký rozmach. V prípade nemého filmu neexistovala žiadna jazyková bariéra a myšlienky sa prostredníctvom tohto média, ktoré sa stalo ďalšou tvárou (rádio – rozhlasové vysielanie) globálnej komunikácie, prenášali rýchlo do iných zemí.“
Ako sa v knihe ďalej píše, kiná priťahovali veľké publikum, čoho dôsledkom bolo, že prinášali veľké sumy peňazí, a to nielen pre tvorcov filmu, ale aj ich distribútorov.
Kino Scala v Mukačeve. Názov Scala niesli aj architektove diela v Košiciach (kabaret) a v Prešove (taktiež kino). (zdroj: Reprofoto Kniha Architekt Oelschläger – Őry)„Je preto prirodzené, že mladého, ambiciózneho, sotva tridsaťročného architekta, ktorý už v 20. rokoch 20. storočia paralelne podnikal aj v oblasti prevádzkovania kín a viaceré z nich podľa svojich projektov aj postavil, táto ďalšia možnosť investície oslovila.“
Architekt postavil v Mukačeve moderné, perfektne fungujúce kino. Skutočnosť, že bol nielen jeho autorom, ale ho aj vlastnil, potvrdila jeho jediná dcéra Zuzana Őry. Kino Scala neskôr postavil aj v Prešove.
Architekt bol známy praktickým podnikateľským duchom, moderný fenomém kina mu nebol cudzí. Podľa publikácie bolo v súpise majetku rodiny Oelschläger aj košické kino Central, neskôr Úsmev, na Kasárenskom námestí.
Prevádzku kín a to všetkých, ktoré kedy postavil "riešil vždy účelne, ako polyfunkčný priestor. Kino si muselo na seba zarobiť. Neodmysliteľnou súčasťou jeho projektov (napríklad aj nerealizovaného levočského kina a hotela Tatra, tiež kultúrneho domu a kina v Sabinove) boli zvyčajne reštauračné priestory, kaviareň a bar."
Štúdium v Budapešti
Oelschläger sa narodil v Košiciach v roku 1896. Jeho otec vlastnil železiarstvo. Rodina s tromi synmi bola v tých časoch veľmi uznávanou. Aktívne sa zúčastňovali spoločenského života.
Pre nedostatok študijných možností odišiel Ľudovít študovať do Budapešti. Štúdium pre vojnu trvalo dlhých sedem rokov. Následne sa uplatnil ako architekt v Berlíne, Mníchove a Stuttgarte.
Po viacerých pracovných skúsenostiach sa usadil v rodných Košiciach, kancelárie mal však vo viacerých mestách vrátane Podkarpatskej Rusi. Počas svojej asi 20-ročnej praxe vytvoril viaceré košické ikonické budovy, ktoré sa časom stali "rodinným striebrom Košičanov," dopĺňa publikácia.
Podľa dostupných informácií zomrel v maďarskom Miskolci.
Hasičská stanica Košice. (zdroj: Reprofoto Kniha Architekt Oelschläger – Őry)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
