KOŠICE. Schádzame po nenápadných schodoch do podzemia. Sme v priestoroch Strednej priemyselnej školy dopravnej v Košiciach. Pred nami kráčajú rodičia s deťmi. Sú zvedavé, pýtajú sa, kde sú konečne tie vláčiky.
Odpoveď na ich otázku prichádza hneď, ako zídu dole. V jednej miestnosti je situovaný malý železničný svet na ploche približne 27 metrov štvorcových. Dominuje mu hlavná dvojkoľajná trať, v skutočnosti ovál, na ktorom je rozmiestnených päť staníc.
Z hlavnej trate odbočujú ešte dve lokálne trate, v roku 2004 sa začalo s budovaním úzkorozchodnej trate. Celkovo má koľajisko prevýšenie 30 centimetrov, prevýšenie terénu je 55 centimetrov.
Rušňové depo, lesíky, mestečká, železničné stanice, metre koľajníc, mosty, jazerá. A vlaky všade, kam sa pozriete. Miniatúrne modely vyzerajú úplne ako ich reálne predlohy. V skutočnosti sú 87-krát menšie.
Pochádzajú z rôznych časových období a majú rôzne viac či menej tradičné mená. Lokomotívy nesú rôzne prezývky ako napríklad Bobina, Skúter, Plecháč, Žehlička, Bardotka, Zamračená alebo Obrátená vaňa či Prasiatko.
Praktická pomôcka
Koľajisko patrí Železnično–modelárskemu klubu zo Strednej priemyselnej školy dopravnej v Košiciach, ktorý nepretržite funguje od roku 1975. Počas svojej 50-ročnej histórie si svojimi aktivitami získava priaznivcov pre železničnú dopravu a modelárstvo.
Prvotná myšlienka vzniku výukového koľajiska napadla v školskom roku 1973/74 študentovi školy Milanovi Horskému, ktorý spoločne s ďalšími piatimi členmi založili Klub železničných modelárov.
Po hľadaní vhodných priestorov sa nakoniec koľajisko začalo stavať v pivničných priestoroch školy, ktoré bolo potrebné najskôr upraviť.
Klubovému koľajisku sa v minulosti venovali najmä študenti školy. Prioritne malo slúžiť ako praktická pomôcka pri výučbe predmetov zameraných na železničnú dopravu.
„Nakoľko elektrické vláčiky sú pre deti príťažlivé aj v súčasnosti, ale ich nákup nie je lacná záležitosť, klub dnes okrem študentov Strednej priemyselnej školy dopravnej navštevujú aj žiaci z košických škôl, ktorí sa zaujímajú o železničné modelárstvo,“ vraví súčasný vedúci Železnično–modelárskeho klubu Martin Balkovský.
(zdroj: Korzár/Katarína Gécziová)200-ročná história
Verejnosti prezentujú modelmi 200-ročnú históriu železničnej dopravy, od ranej parnej éry v podobe Rakety konštruktéra Stephensona až po moderné jednotky a súpravy súčasných dopravcov, ktorí jazdia na našich tratiach.
Klub má v zbierke vyše 560 modelov. Nevlastnia ich súkromné osoby, ale sú majetkom školy.
Maličký železničný svet sprístupňuje klub verejnosti dva razy ročne: v decembri pred Vianocami a v júni pred koncom školského roku. Robí tak už desiatky rokov.
„Vždy to chápeme ako rozptýlenie a potešenie pred Vianocami. Má to rozprávkovú atmosféru, deťom sa to páči. Najkrajšou odmenou pre nás je ich nefalšovaná a úprimná radosť a nadšenie. Zároveň je v tom tak trochu aj sentiment. Čo si pamätám z detstva, elektrický vláčik bol voľakedy ako vianočný darček dosť rozšírený. Tiež som ich pravidelne dostával na Vianoce,“ zaspomínal si Balkovský, ktorý je sám železničiar.
Miniatúrnu železnicu sprístupňujú verejnosti dvakrát do roka. Naposledy pred Vianocami. (zdroj: Korzár/Katarína Gécziová)Zbierka sa rozšírila
Keď začal pred rokmi chodiť do klubu, po koľajisku mohli súčasne jazdiť iba štyri súpravy. Postupne tento počet narastal a dnes návštevníci napočítajú vyše dvadsať vláčikov. Ťahajú ich prevažne rušne známe zo slovenských a českých tratí, nájdu sa však aj zástupcovia nemeckých, maďarských či francúzskych železníc.
Rušne i vozne získava Balkovský všelijako. Občas niečo dostane do daru, inokedy vymení, no najčastejšie kupuje. V minulosti v jednom z rozhovorov prezradil, že jeden modelár našiel torzo rušňa z roku 1948 pri kontajneri. Odvtedy chodí ešte viac s otvorenými očami.
Pozitívny vzťah k železnici má aj jeho syn, ktorému postupne predáva svoje skúsenosti a posúva mu vlakové modely. Poukazuje aj na súčasný fenomén u detí, ktorý nastal po covide. Zostali doma, nechodili do školy, častejšie sedeli pri počítačoch.
„Preferované sú počítače, hry a 3D programy. Manuálna zručnosť je tak u detí slabšia. Vláčiky sú pritom najdokonalejšie 3D hry pre deti. Bez ohľadu na to, ako postupuje výpočtová technika, vláčiky sú stále hmatateľné, vieme ich chytiť.“
(zdroj: Korzár/Katarína Gécziová)Krajinka nonstop, vláčiky do úschovy
Balkovský vraví, že koľajisko síce vytvorili ešte jeho predchodcovia, ale v ich odkaze usilovne pokračujú. „Snažíme sa udržiavať ho funkčné a zdokonaľovať ho. Oni ho koncipovali, my ho meníme v minimálnej miere. Vytvárame fiktívne scény, námety však čerpáme zo skutočnej železnice.“
Ozrejmuje, že koľajisko vzniklo na podporu dopravných študijných predmetov. „Malo to byť výukové koľajisko, na jeho tvorbe sa podieľali výlučne študenti školy. Až v 90-tych rokoch ho sprístupnili verejnosti.
Samotné koľajisko ostáva v podzemných priestoroch neustále rozložené. Modely vláčikov sa však zakaždým po výstave odložia, aby sa ochránili pred prachom a poškodením.
V klube udržujú nielen svoju klubovú zbierku, ale snažia sa oživiť aj nefunkčné vláčiky, ktoré im prinesú cudzí ľudia, pretože ich po rokoch vytiahli zo skrine alebo zdedili a inak by skončili v odpade.
Železnično–modelársky klub pri Strednej priemyselnej škole dopravnej v Košiciach nie je jediným na Slovensku. Podobné sú v Prešove, Bojniciach, Komárne, Bratislave a v Liptovskom Mikuláši.
Balkovský zároveň vraví, že sú zrejme jediní, čo majú stacionárne koľajisko rozložené počas celého roka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
