Na počiatku bola typická detská láska. Do vysokoškoláka z Prievidze sa však Nikol fatálne zamilovala až počas strednej školy. Na jej konci však prišlo vytriezvenie a tak kopec snov a plánov preniesla do Anglicka. Musela. Ostrovom dala prednosť aj pred štúdiom na univerzite. Bez Denisa napokon dlho nevydržala a dali sa opäť dohromady.
Potom však prišla naozajstná životná skúška. Pred deviatimi rokmi Denisovi diagnostikovali sklerózu multiplex. Nastali zlé dni. Nikol sa napriek tomu rozhodla, že si Denisa vezme. Neprotestoval. A hoci mu lekári povedali, že dieťa už nikdy viac v rukách neudrží a po liečbe ostane neplodný, manželstvo bezdetným nezostalo. Asi aj preto i počas našej návštevy u Valdmanovcov krátko pred Vianocami pobehovala okolo stromčeka v obývacej izbe šikovná dvojica kreatívnych „aranžérov“.
Štvorročný Dante a šesťročná Chloe nevynechali ani jednu vetvičku, aby ju neobdarili ozdobou. Tak, ako ich veselý smiech a výskanie naplnili dom v Ďurkove neďaleko Košíc, tak naplnili aj každú minútu vzťahu, ktorý mladá umelkyňa, výtvarníčka, herečka a spisovateľka NIKOL LABE VALDMAN (33) nazýva vyšším stupňom lásky. Navyše v dome, ktorý si vysnívala. Postavila ho spolu s otcom a s pomocou svokrovcov.
Dom je zariadený útulne, no trochu netradične. V spálni nenájdete postele, iba štyri podušky vedľa seba. Po stenách sú kresby mladých „umelcov“, ktoré zjavne vyexportovali zo svojej izby, keď im tam bolo tesno. Na poschodí je aj učebňa, lebo deti sú vzdelávané doma. Na jednej zo stien majú veľkými písmenami napísané svoje mená, a tak aj Dante už dokáže prečítať takmer všetky písmená abecedy. Schodiskom sa občas mihnú mačky, majú ich tri a vlastnú izbu má aj 75 kilogramový domáci miláčik, nemecká doga Burton.
Vrcholom prehliadky je ateliér, kde Nikol tvorí surrealistické maľby plné stromov, koreňov, lámp, uličiek a predovšetkým slobody. Sú tak odrazom ticha a pokoja, ktorý hľadá. Dom však melanchólii obrazov v ateliéri doslova kypí životom. Akurát invalidný vozíček v rohu izby a Denisova trochu kostrbatá reč svedčia o telesnom utrpení. Dynamická energia ukrytá v slovách aj činoch však protirečí osudu, a tak si ťažko skúšaná mladá rodinka aj naďalej žije svoj rozprávkový sen a lásku pritom skloňuje na storako.
Nikol, odkrývate iba tretiu dekádu života, no zdá sa, že ste toho zažili viac, ako mnohí vaši rovesníci...
Nikol: Asi ma život miluje, keď mi dáva toľko šťastia.
Myslíte tým aj invalidný vozík v obývačke?
Nikol: Prečo nie? Veď je nový. Museli sme ho však kúpiť súrne, a teda za vlastné. Manžel sa totiž nachádza zatiaľ v najhoršom štádiu svojej choroby a už ledva vládze prejsť pár metrov po chodbe sám. Niekoľkokrát spadol a rozbil si hlavu. Je doudieraný, a tak je vozíček pre neho oporou aj úľavou. S chorobou je vyrovnaný a chce s ňou bojovať. Denisa milujem, preto budem bojovať s ním, spolu s našimi deťmi.
Láska je krásny cit a má mnoho podôb, no nie každá z nich sa asi hodí ako romantický darček pod stromček.
Nikol: Pre mňa je láska podstatou života. Je to energia, ktorá napĺňa človeka ako miazga strom. Lásku potrebujeme preto, aby sme vôbec mohli žiť.
Ako to myslíte?
Nikol: Človek musí najprv milovať sám seba, iba tak bude mať dosť síl, aby dokázal milovať iných. Láska má mnoho podôb, no najväčšou chybou je, že je preceňovaná, že je akoby niečím špeciálna, a preto vraj nedostupná. Častokrát si ju preto v živote zbytočne odopierame, a pritom je to také jednoduché.
Naozaj je to také jednoduché?
Nikol: Tento cit má byť prirodzenou súčasťou života. Doprajme si pokoj, až tak načerpáme potrebnú energiu pre život. Musíme byť šťastní a naplnení.
To znie ako poučka z prehľadu svetových náboženstiev.
Nikol: Verím v nekonečnosť Vesmíru, vo veľkosť lásky a niečoho či niekoho, kto nás presahuje. Je to pokoj, šťastie, naplnenie...
Aké je vaše občianske meno? Predstavili ste sa mi ako Nikol Labe, no v statuse na sociálnej sieti si uvádzate aj Nikol Labesita Valdman.
Nikol: Moje občianske meno je Nikol Valdman, a Nikol Labe umelecké, čiže používam najčastejšie spojenie týchto mien. Zaslobodna som bola Dorčáková.
Vydatá ste 9 rokov, no manžela ste údajne spoznali v trinástich. To je už kus života.
Nikol: Spoznali sme sa na letnej dovolenke v Egypte. Malo to byť také typické rodinné povyrazenie si za hranicu všedných dní, no on sa zjavil už na letisku. Po dvoch dňoch sme tvorili pár.
Po rokoch aj po náročných životných skúškach sa majú Nikol aj Denis stále veľmi radi. (zdroj: Ľubomír Lehotský)To ste sa poriadne poponáhľali...
Už po pár hodinách pri bazéne sme si chceli dať prvú pusu, no vbehol do toho hotelový pes, a tak sme sa presunuli do bazénu, kde sme začali tancovať rumbu. Na konci dovolenky nastal problém – rozlúčka. Nechcela som si pripustiť, že sa vidíme naposledy. Vedela som, kde býva, a tak som zlomila môjho ocka, ktorý ma pri najbližšej služobnej ceste do Bratislavy vyhodil v Prievidzi, kde som ráno zaklopala na dvere Denisových rodičov. O pár mesiacov uplynie od tohto momentu 20 rokov.
Rozhovoru počas návštevy u Valdmanovcov sa v niektorých fázach zúčastňuje aj Denis (38) a tak využívam možnosť overiť si niektoré fakty.
Denis: Hoci sme si písali, ani vo sne mi nenapadlo, že sa tam zjaví. Mám pocit, že ešte ani v tej chvíli som si neuvedomoval, že je to nezastaviteľná žena.
Páčila sa vám?
Denis: To áno, mal som vtedy pätnásť.
Kedy ste uverili, že z detskej lásky môže byť možno aj manželstvo?
Nikol: Ešte v Egypte. Už po pár dňoch som si bola istá. A potvrdila som si to pod „balvanom želaní“ v púšti. (Smiech).
Denis (krúti nesúhlasne hlavou): Dlho som neveril. Pamätám si, že ženiť sa som určite tak skoro neplánoval, no v jednom momente som si povedal: „Jupííí! Tá je pekná, tá by stála za to, tú chcem!“ Prešlo pár rokov a vidíte, stalo sa to realitou.
Nechajme Denisa trochu vydýchnuť a vy nám prezraďte, čo povedali rodičia na to, že sa žiačka základnej školy rúti do vzťahu s vysokoškolákom?
Nikol: Musím povedať, že mi verili. A umocňovala ich v tom asi aj moja tvrdohlavosť.
Po základnej škole prišla stredná. Ako sa vyvíjal váš vzťah potom?
Nikol: Môj manžel bol v tej dobe na vysokej v Košiciach a ja som z rodného Prešova prišla študovať tiež do Košíc. Bol teda koniec zdĺhavého cestovania medzi Šarišom a Hornou Nitrou. Zrazu sme boli spolu oveľa intenzívnejšie, čo samozrejme do vzťahu prinieslo mnohé komplikácie.
Po troch rokoch sme si museli dať prestávku. Ockovi som vysvetlila, že na výšku nepôjdem a odcestujem do Anglicka. Nemal veľa možností, no pochopil to a podporil ma. Tak som po strednej odišla žiť do Londýna, kde sa mi zapáčilo a ďalší svoj život plánovala práve na ostrovoch.
Ako sa žije so ženou, ktorá doslova lieta po dome, v hlave jej beží niekoľko vecí naraz, a pritom neviete, kedy hrá, kedy je to naozaj, kedy upratuje a kedy tvorí fikciu či premýšľa nad novým obrazom?
Denis: Neviem povedať nič iné, len že je to skvelé. Je to sprítomnenie sna. Milujem jej diela, rád sa pozerám na to, ako hrá a som medzi prvými čitateľmi toho, čo napíše.
Ste aj jej dvorným kritikom? Ako reaguje Nikol na vaše postrehy?
Denis: Keď sú príliš kritické, iba mávne rukou a ďalej sa nimi nezaoberá (smiech). Keď toho nie je veľa, je ochotná o tom diskutovať.
Aká je Nikol mamkou, gazdinou a manažérkou zároveň?
Denis: Výbornou.
Nikol: To nie je pravda! On ma iba veľmi miluje, a preto je ku mne nekritický.
Ako sa vysporiadava chlap, manžel, otec rodiny s tým, že zrazu nedokáže zabezpečiť v rodine všetko tak, ako ešte pred pár rokmi?
Denis: Som občas nervózny, frustrovaný, hnevá ma to, ale na konci všetkého musím vedieť, že idem ďalej, že sa vyliečim a budem sa starať aj naďalej o moju rodinu.
Denis verí vo svoje vyliečenie. (zdroj: Ľubomír Lehotský)A čo vaša choroba, dá sa s ňou vôbec vyrovnať?
Denis: Chystám sa vyliečiť, to je moje vyrovnanie!
Ako sa chystáte vyliečiť?
Denis: Manželka to vie najlepšie, ona sa aj venuje medicínskemu médiu Anthonyho Williamsa. Verím jej, že mi pomôže. Skrátka sa to dá, sú na to metódy. Ich podstata spočíva najmä v zmene stravy a inom životnom štýle.
Nikol: A najmä v zmene myslenia, Denis! Už nesmieš byť nenahraditeľný v práci. Musíš dokázať vypnúť a až potom sa ti to môže podariť.
Čo vás motivuje v živote?
Denis: To všetko, čo vidíte okolo mňa - to, čo tu pobehuje: moje deti a moja manželka.
Sedíme v obývačke, kde žiari vianočný stromček. Zmenil sa rokmi váš pohľad na neho?
Denis: Keď som bol chlapec, nemal som Vianoce rád, pretože doma vždy vládla nervozita a stres. Bolo to otravné, no teraz sa na Vianoce teším a užívam si to. Mám rodinu, v ktorej sviatky trávime inak: bez hádok, bez stresu.
Nikol: Milujem Vianoce, je to najúžasnejšia časť roka. Kedysi som ich brala ako snahu o dokonalosť, všetko muselo byť úhľadné a dokonalé. Dnes uprednostňujem to, že necháme ozdobiť stromček aj naším malým deťom. Tie ho síce neozdobia tak dokonale, ako by sme to urobili my, popritom ešte aj rozbijú tri-štyri gule, ale na druhej strane, ktoré Vianoce si budú deti pamätať viac? Tie, keď stromček ozdobila mama, alebo keď ozdobili stromček ony? Nebudem predsa na ne kričať: „Toto nerob, toto nerozbi!“ Práve naopak, nechávam ich plynúť, nechávam ich žiť, aj keď niečo občas vyparatia. Hranice objavujú postupne.
(zdroj: Ľubomír Lehotský)Povedali ste, že snívate celý rok...
Nikol: Áno, ale snívam o Vianociach a ich čare. V tomto som stále dieťa. Pre mňa je to snívanie o dokonalosti rodiny.
Okrem rodinných povinností hráte aj v Divadle nad vecou, kde ste iba nedávno, v rámci Festivalu amatérskych divadiel, odpremiérovali hru Zákon lásky. Zahrali ste si v nej hlavnú postavu, ktorou je pani hradu. Tá bojuje o muža, ktorého akosi nemôže mať a použije pri tomto boji aj rôzne falošné postupy. Do akej miery sa stotožňujete s touto postavou?
Nikol: Autor divadelnej hry sa domnieva, že ku skutočnej láske musíme pridať aj naše činy, nech sú akékoľvek. Môžu byť časom oslavované alebo zatracované. Myslím si, že o lásku netreba vždy bojovať, no najmä sa jej netreba nikdy vzdať.
Divadlu sa venujete už trinásť rokov. Pred predstavením ste mi prezradili, že trému nemáte, no miesto nej máte ADHD. Nemáte o tom problém hovoriť?
Nikol: Prečo by som mala? Veď to na mne aj tak každý vidí. Táto porucha pozornosti skôr obmedzuje mojich blízkych. Uvedomujem si, že pre okolie musím byť občas až neznesiteľná. Najmä v situácii, keď sa mám sústrediť na jednu vec a mne hlavou beží ďalších tisícpäťsto.
Na javisku to nebolo vidieť.
Nikol: Divadlo mi neprekáža, práve naopak. Tam mám veľký záber, čo ma správne vyťažuje a v tej chvíli nemám problém s udržaním pozornosti. Väčší problém je s dochvíľnosťou či sústredeným počúvaním niekoho, kto na mňa hovorí.
(zdroj: Ľubomír Lehotský)Nazrime na chvíľu ešte do vášho ateliéru. Vidíme tu mnoho surrealistických obrazov, ktoré nežiaria pestrofarebnosťou. Naopak, sú až monochromaticky ladené v upokojujúcich tónoch. Je to zámer, alebo váš štýl?
Nikol: Nemám rada výrazné farby, skôr jemnú melanchóliu. Moje obrazy sú vlastne hľadaním pokoja. Všimnite si, na žiadnom z nich nie je človek. Je to forma vyjadrenia istej samoty, v ktorej hľadám pokoj. Aj preto maľujem, je to moja terapia.
Vaše obrazy sú plné uličiek, pouličných lámp, domov a hlavne stromov a levitujúcich koreňov, ktoré rastú akoby nad zemou. Táto nezakorenenosť je tiež vašou ďalšou charakteristikou?
Nikol: Stromy a ich voľné korene, to je tá sloboda, pokoj a samota, ktorá ma napĺňa a po ktorej volám. Ja nebočím od ľudí, ale potrebujem sa v samote dobíjať a napĺňať. Milujem stromy, kmene - podstatu. Preto nemaľujem listy, neriešim to menej podstatné. A na každom obraze rozsvietim mesiac – obrovskú Lunu, ktorá vyjadruje, akí sme maličkí.
Považujete sa za amatérku, hoci výtvarné vzdelanie ste nadobudli na strednej Škole úžitkového výtvarníctva v odbore reštaurátor-konzervátor.
Maľujem pre radosť. Takto hľadám pokoj a silu. Hoci obrazy občas predávam na online galériách a takto si občas prilepšíme, nerobím to pre peniaze.
Z čoho vlastne žijete?
Z Denisovho invalidného dôchodku, ktorý aktuálne poberá vo výške 60%. Verím, že sa to čo chvíľa zmení, no úrady majú svoje tempo. Ja poberám ešte základný rodičovský príspevok a nejaká odrobinka sa občas pošťastí aj z mojich umeleckých aktivít. Pred časom nám finančne pomáhali ešte aj Denisovi rodičia.
Všimol som si, že máte spoločnú spálňu s deťmi, no posteľ som nikde v dome nevidel.
Spíme na zemi na tenkých matracoch, pretože je to veľmi prospešné na chrbtové svalstvo. Napokon, veľa ľudí po svete spí práve na zemi. A v minulosti ich bolo ešte viac. Skúsili sme to, aj keď začiatky boli náročné. Dnes je náročné, keď občas prespíme napríklad na hotelovej posteli, pretože ráno ma poriadne bolia kríže aj chrbát.
Deti sa učia doma. (zdroj: Ľubomír Lehotský)V dome ste vyčlenili deťom dve izby: jednu ako klasickú detskú izbu s hernými prvkami a druhú ako učebňu. Prečo ste sa rozhodli deti vzdelávať doma a nedáte ich do klasickej školy?
Nikol: Chcela som dať deťom možnosť byť čo najdlhšie citovo silnejšími a mať oporu v rodičoch dovtedy, kým to budú potrebovať, kým si to nezariadia inak.
A budú vedieť, kedy to majú urobiť?
Nikol: Určite. Stane sa tak, keď získajú potrebné sebavedomie a budú sa už vedieť postaviť na vlastné nohy. Samozrejme, že k nám budú mať dvere otvorené stále.
Nezanedbáte takýmto vyučovaním potrebnú socializáciu?
Nikol: A mali ste pocit, keď ste sa s nimi zhovárali, že nie sú socializované?
To nie, práve naopak, Pôsobili na mňa vyspelejšie, ako väčšina detí v ich veku. Najmä Chloe znela veľmi dôveryhodne, keď za mnou prišla a povedala mi: „Ľubo, už viem, že nám darčeky nenosí Santa, ale rodičia.“ Keď som sa jej opýtal, prečo je rada, že to vie, tak mi povedala, že aspoň v budúcnosti nebude sklamaná, ak jej niekto cudzí povie pravdu.“
Nikol: No vidíte. Ja ich neizolujem od kolektívov, práve naopak. Navyše, vodím ich do kolektívov rôzneho veku, a nebránim sa ani tomu, keď prichádzajú medzi dospelých.
Ako vlastne ako rodina spoločne fungujete? Kto sa stará o deti?
O deti sa starám výlučne ja. Manžel hlavne oddychuje a cvičí. Keď idem preč, všetko mu nachystám, jedlo, oblečenie aj program pre deti. Tie dve-tri hodiny s nimi nejako zvládne. Má vozíček, tak sa vie prepraviť na toaletu alebo k deťom. Aj ony prídu občas za ním do izby, kde im niečo číta, alebo od neho vydrankajú tablet či televízor.
Máte čas aj na cestovanie, výlety, divadlo či kino?
S Denisom už sami nechodíme nikam poriadne dlho. Keď sa dá a Denis má lepšie dni, chodievame spolu ako rodina. Kým ešte Denis vládal, tak sme s deťmi šli najmä do kina, do divadla alebo za priateľmi. Najviac sa však tešíme, že už máme vozík, pomocou ktorého budeme chodievať na dlhé prechádzky.
Čo by ste chceli v umení dosiahnuť?
Nikol: Rada by som sa dostala k filmu. Už som mala možnosť zahrať si jednu maličkú rolu, ale rada by som viac. Nechcem však kariéru uprednostniť pred deťmi a rodinou. Hoci nie som typickou matkou, táto posledná veta znela veľmi konzervatívne, ale je to tak. Keby som bola sebecká, už by som asi hrala niekde vonku alebo sa naplno venovala kariére.
Aké filmy máte rada?
Nikol: Milujem filmy amerického filmového režiséra Timothy Walter Tima Burtona, najmä pre ich dark - temnú až gotickú atmosféru a nadprirodzenosť.
Nikol to všetko, čo si dnes žijete, to ste si vysnívali, alebo to prišlo do cesty samo od seba?
Nikol: Niečo som si vysnívala, najmä manžela, a náš biely dom, ale mnohé veci mi do cesty osud postavil sám. Nemám mu to za zlé, ale snažím sa s tým vysporiadať, aj prostredníctvom umenia.
Vystriedali ste viacero povolaní, ktoré bolo najzvláštnejšie?
Asi krupiérka. Žiaľ, s týmto povolaním je to na Slovensku celkom iné, ako v Londýne. Kedže nám vedenie kasína prikázalo komunikovať s hosťami, stali sme sa ľahkou korisťou pre mnohých zúfalcov. Hráči sa mi vyhrážali, chceli mi ublížiť, hovorili, že vedia, kde parkujem... Mali perverzné poznámky, dvíhali mi dokonca sukňu... V zahraničí by si takto so zamestnancom kasína hosť nedovolil komunikovať. Tam povie krupiér maximálne pár viet ako: Koniec stávok, výherné číslo a pod. Povedala som si, že mám svoju cenu a toto k svojmu životu nepotrebujem.
Napriek tomu, že pôsobíte nekonvenčne, často hovoríte o tradičnej rodine...
Nikol: Mať manžela a deti nie je predsa nemoderné!
To určite nie, ale ako mám potom rozumieť vašej snahe premiestniť korene rodiny zo Slovenska niekam inam? To už je dnes takmer trend a Slovensko vymiera.
Vysnívala som si USA. Anglicko bolo iba medzizastávka, myslím si, že by sa nám tam žilo lepšie, ale zatiaľ zostaneme tu. Moju poslednú knihu som si preložila do angličtiny a teraz hľadám agenta alebo vydavateľa, ktorý by ju chcel vydať. Ak sa nájde, možno to bude signál na odchod.
Lúčenie s podarenou rodinkou bolo zaujímavé a prebehlo na niekoľkokrát. Ako prvý mi podal ruku Dante, no zo svojej izby na poschodí sa neunúval. Chloe mi dovolila pohladiť ju po vláskoch, no čítala si ďalej nejakú knihu. Rozlúčil som sa s Denisom i Nikol.
Pri dverách však na mňa obrovskú labu natiahol ešte Burton. Zavrtel hlavou, sliny sa rozleteli po predsieni, no tváril sa spokojne. Tak som mu pravicu predsa len podal, pozdravil a nasadol do auta. Zrazu sa dvere rozleteli a Nikol dobehla s výčitkou, že Chloe plače, že som sa s ňou nerozlúčil. Cúvol som a vystúpil za auta. Šesťročná Chloe sa mi ovinula okolo krku, na líce i pery mi vtlačila nežný bozk a s úplnou samozrejmosťou spoza slzičiek povedala: „Som rada, že si u nás bol, ešte by som ťa chcela niekedy vidieť.“
Ďalší člen rodiny je pes Burton. (zdroj: Ľubomír Lehotský)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
