V čase zvyšujúcej sa epidémie obezity a stúpajúceho času stráveného pri obrazovkách sa javí pravidelná športová aktivita pre deti ako liek na všetko. Niektorí rodičia vidia v prvých športových úspechoch svojich detí zárodok budúcej hviezdy a deti ochotne vozia aj na trojfázové tréningy. Kedy sú intenzívne športové tréningy namieste a kedy je treba z nich ubrať kvôli zachovaniu psychického zdravia?
Detská psychiatrička z Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach TERÉZIA ROSENBERGEROVÁ pre Korzár vysvetľuje, že šport by mal byť vždy radosťou, nie tlakom.
„Sú deti, ktoré znesú akúkoľvek záťaž, zo športu sa tešia. Sú aj také, ktoré každý krik berú ako útok. V súčasnosti oveľa častejšie diagnostikujeme deti s Aspergerovou poruchou, je potrebné si uvedomiť, že tieto deti majú zmyslovú hypersenzitivitu, teda precitlivenosť na zvuky a krik a odmietajú chodiť na tréningy, kde sa kričí. Pritom tréner niekedy kričí len preto, lebo ináč by ho vo veľkej hale nebolo počuť. Veľa detí vypadáva z tréningov práve z týchto dôvodov,“ vysvetľuje psychiatrička.
V rozhovore sa dočítate:
- Aké psychické problémy najčastejšie riešia mladí športovci,
- čo frustruje deti na prvých tréningoch,
- prečo je dobré vodiť dieťa na tréningy, aj keď z nich chodí ubolené,
- či trvať na hre na hudobný nástroj u nadaných detí.
S čím majú najčastejšie problém deti, ktoré intenzívne športujú?
Je to individuálne podľa športov. Futbalistov a hokejistov veľmi často riešim pre šikanu. Majú zmnoženú agresivitu, sú náročnejší na vzťahy. Sú takí, čo sú veľmi silní a majú pocit, že môžu ubližovať okoliu. A potom je skupina detí, kde len rodič chce, aby robili takýto šport a deti nemajú na to, aby to zvládli. Pretože je to agresívnejší a ťažký šport.
Je nevyhnutné fungovať v kolektíve, dnes už deti nie sú veľmi kolektívne, ťažko sa prispôsobujú, podriaďujú, nie vždy vedia ustúpiť. A rodičia na takéto náročné kolektívne športy dávajú veľmi inteligentné, fyzicky a povahovo slabšie deti, ktoré sú skôr utiahnutejšie a úzkostnejšie. Rodičia majú pocit, alebo skôr očakávajú, že ich šport zmení, vychová z nich silné osobnosti. Takýto šport im často nesedí. Prichádzajú preto, lebo majú bolesti brucha, nevládzu, majú problémy v škole a často nie sú schopné povedať rodičom, že ten šport už robiť nechcú.
Otec tenistky Karolíny Schmiedlovej po úspešnej olympiáde: K tenisu by som ju už nepriviedol Čítajte Športujúce deti sú väčšinou na strane tých, čo šikanujú alebo tých, ktoré sú šikanované?
Aj, aj. Slabší sú šikanovaní, ale nájdu sa aj športovci, ktorí si medzi sebou dosť tvrdo vybavujú účty, je medzi nimi silná rivalita. Kto hrá viac, kto je lepší, deti súperia aj o možnosť dostať sa vyššie.
To sa týka skôr tímových športov, ktoré ste spomínali, alebo aj individuálnych?
Aj individuálnych. Mala som krasokorčuliarky s úzkostnými stavmi a bolesťami. Gymnastky s častými úrazmi, tenistky, ktoré nezvládli veľký tlak. Pretože rodičia aj deti samotné majú predstavu, že dieťa začne hrať tenis a hneď pôjde na súťaže a dostane sa vyššie. Ale realita je taká, že deti veľmi dlho sedia na lavičkách a nie vždy majú príležitosť reprezentovať a postúpiť vyššie, lebo konkurencia je naozaj silná. Hlavne dievčatá často nezvládajú súťaživé ambície rodičov a trénerov.
Povedzme si pravdu, že v športe to nie je len o výkone dieťaťa, ale často počúvame, že aj o tom, ktorý rodič ako sponzoruje klub. Už bez ohľadu na výsledky má jeho dieťa vyššie šance reprezentovať.
Môže tam sedieť aj šikovnejšie dieťa s chudobnejším rodičom, ktoré právom pociťuje krivdu a frustráciu z toho, ako to funguje.
Nespravodlivosť na základe sponzoringu si uvedomujú aj deti v nižšom veku?
Všetky deti to vždy veľmi dobre vidia a vnímajú. Potom sa stáva, že odmietajú chodiť na tréningy, aj keď im šport ide veľmi dobre a nakoniec ich rodičia pošlú ku nám.
Trénerka gymnastiky: U detí sa vytráca schopnosť rešpektovať učiteľa a trénera Čítajte Každé dieťa má zrejme obdobie, kedy sa mu nechce chodiť na tréning. Možno je unavené, vonku je skoro zima, tma, chce sa radšej hrať alebo len tak byť s priateľmi... Kde je tá hranica, kedy by mal rodič trvať na tom, aby dieťa ďalej chodilo na tréningy a kedy by si mal uvedomiť, že to tlačenie do športu už dieťa ničí?
Jednorazová alebo týždeň trvajúca nechuť je bežná a je to v poriadku. Rodič by mal vtedy vyzvať dieťa – poď, budeme to robiť spolu, oddýchneš si a potom to skúsime. Alebo budem tam sedieť a povzbudzovať ťa...
Iné je, ak nastúpia rôzne, často psychosomatické poruchy, ale aj depresívne stavy. Napríklad dieťa môže mať problémy so školským výkonom, s bolesťami hlavy alebo brucha , ale môže mať aj problémy so zaspávaním, popisuje nočné budenie, nočný des. Signalizuje takto rodičovi, že jednoducho nevládze alebo nechce ďalej robiť šport. Vtedy je čas s tým prestať alebo prejsť na niečo menej náročné.
Takže dieťa prezradia telesné signály...
Hlavne u dobrých, vychovaných detí, ktoré neodporujú autoritám. Za dušu dieťaťa to povie telo rôznymi bolesťami. Niekedy sa deťom vyslovene uľaví, keď sa zrania alebo majú nejaký úraz, ktorý ich v športe zastaví.
Na druhej strane, dnes bohužiaľ deti nie sú naučené zodpovednosti, tak ako v minulosti. Často si robia len to, čo chcú a ako dlho chcú. Rodičia im málokedy postavia hranicu, preto deti majú slabú vôľu. Niekedy nie sú ochotné pokračovať aj napriek talentu. Rodič tomu rozumie a hnevá sa. Vtedy je potrebné zmeniť celé výchovné prostredie v rodine a upraviť hranice.
Košičan absolvoval náročných 60 hodín: Boli situácie, keď som zaspával v stoji Čítajte Možno práve športom chcú rodičia docieliť pravidelný režim a prebratie zodpovednosti zo strany dieťaťa. Z tohto pohľadu by možno bolo dobré trvať na tom, aby dieťa pokračovalo v športe, aj keď sa mu nechce.
Možno by to bolo dobré. Ale treba začať celým školským systémom. Dnes dostáva rodič na Edupage upozornenia, aké má dieťa domáce úlohy. Dieťa si to nemusí značiť, ani pamätať. Čo je veľká chyba. Deti od začiatku nie sú vedené k tomu, že je to ich starosť, ich zodpovednosť.
Šport by tomu mohol dopomôcť, ale ruka v ruke so zmenami v celom vyučovacom procese.
Niektoré deti odmietajú chodiť na šport, lebo nenaplnil ich očakávania z filmov alebo rozprávok. V telocvični je to pre ne nudné a jednotvárne. Tlačiť ich v tomto prípade do toho, aby naďalej chodili na tréningy?
Stáva sa to napríklad pri karate, že si deti myslia, že sa budú biť ako to vidia v televízii. Potom sú sklamané a nahnevané, že sa učia stáť na značke, učia sa dýchať a ovládať sa. Po troch tréningoch už nechcú ísť. Je určite dobré, keď v tomto prípade rodič trvá na tom, aby tam to dieťa šlo. Veľa záleží od rodičovského prístupu, povahy dieťaťa a podmienok tréningu.
Je to na trénerovi, aby deťom vysvetlil, prečo veľakrát skúšajú dookola to isté. Aj šoférujete stále tak isto, v podstate monotónne a nikto nepovie, že nebude šoférovať, lebo je to nudné. Tiež trvá dlho, kým sa naučíte šoférovať dobre a zodpovedne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
