Je docentkou na Katedre výtvarných umení a intermédií Fakulty umení na Technickej univerzite v Košiciach. SVETLANA FIALOVÁ je aktuálnou laureátkou Ceny Oskára Čepana, v diele pre výstavu sa venuje osobnej skúsenosti s akademickým prostredím.
Reflektuje v ňom nesúmerný boj a tlak, ktorému ženy čelia v patriarchálnych štruktúrach. Podobne je to na škole, kde ženy nie sú zastúpené vo vedúcich funkciách. „Sú to neviditeľné, nepriepustné siete, ktoré vytvárajú muži a bránia ženám napríklad uspieť vo voľbách.“
Kandidovala na dekanku, vedie tiež nové odbory na fakulte. Založili ich pre podnety zamestnancov, ktoré prišli potom, ako dostali neštandardné jednoročné zmluvy.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo chodí na občianske protesty,
- že aktuálny ročník Ceny Oskára Čepana je takmer zázrak,
- prečo sa rozhodla kandidovať na dekanku,
- aký je tlak na ženy v patriarchálnom kolektíve,
- ako vníma zrušenie voľných vstupov do galérií,
- k čomu viedli problémy na škole.
Boli ste na ostatnom košickom proteste?
Chodievam na všetky. Kvôli absolútnemu amatérizmu na ministerstve kultúry a ich deštrukčnému konaniu. Kvôli tomu ako rušia a ničia všetko dobré a kvalitné, čo tu fungovalo. Kvôli zmenám vo Fonde na podporu umenia, ktoré pocítia hlavne samosprávy a regióny.
Kvôli tomu, čo sa deje v Slovenskej národnej galérii, ako odvolávajú relevantných odborníkov a odborníčky a nemajú za nich náhradu. Nemajú plán, žiadne smerovanie a to, čo sa deje v kultúre, prestupuje celou spoločnosťou.
Nemajú plán ani pre zdravotníctvo ani pre školstvo, v ktorom pôsobím. A potom, čo to teraz nabralo rozmer ohrozenia demokracie alebo základných princípov fungovania na Slovensku, proruské smerovanie vlády, slová o vystúpení z EÚ, dôvodov je strašne veľa. Najviac ma desí celé smerovanie tejto krajiny, že tu politici štengrujú dva tábory a polarizujú spoločnosť.
Vláda pred nedávnymi protestami varovala účastníkov, nakoniec asi stotisíc ľudí protestovalo pokojne bez akýchkoľvek incidentov.
Všetky protesty, ktorých som sa zatiaľ zúčastnila a myslím, že som nevynechala ani jeden, boli veľmi kultivované, pokojné a jediný, kto vyvolával nejaký nepokoj, boli ľudia, ktorí prechádzali popri protestujúcich a niečo vykrikovali.
Potenciálne hrozby koaličných politikov sú už tak vyfabulované, že už nikto, kto aspoň trochu vníma realitu, im nemôže uveriť. Myslím, že už ani ich vlastní voliči.
Ste aktuálnou laureátkou Ceny Oskára Čepana, čo to pre vás znamená?
Ocenenie doterajšej tvorby a motiváciu k ďalšej práci. A to, že sa tento ročník ceny vôbec udial, vnímam pomaly ako zázrak v kontexte toho, čo sa deje v kultúre. Že na to bola energia, financie, že to nikto nestopol.
Neberiem to len osobne cez seba – ako môj individuálny úspech, výstava troch laureátok (okrem Fialovej aj Paula Malinowska a Kvet Ngyuen) vyzerá dobre aj vďaka kurátorovi a architektovi, komunikuje dôležité témy, stretla som celý tím profesionálnych zanietených ľudí.
Každý rok je to však pre Cenu Oskára Čepana veľmi náročné získať dôstojné financovanie ceny, za ideálnych podmienok by mala byť podpora prestížnej ceny dlhodobá, aby každý rok nemuseli zápasiť so zháňaním financií a mohli sa sústrediť na rozvoj ceny.
Po krádeži obrazu čelí kauze aj nový dekan fakulty umení. Umelci postup pri konkurze kritizujú Čítajte Súčasťou výstavy je aj vaše dielo Zvoliteľná kandidátka, ktorá vychádza z vašej osobnej skúsenosti z akademického prostredia a tlaku na ženy v patriarchálnom kolektíve. Čítam to správne, že tým hovoríte aj o vašej voľbe za dekanku?
Áno, inšpirovala to táto skúsenosť. Väčšinou je princíp mojej tvorby taký, že osobnú skúsenosť pretavím do univerzálnej výpovede, ktorá, dúfam, že nie je len introprospektívna. Asi týždeň pred verejným vypočutím kandidátov boli vyhlásení laureáti a laureátky ceny, zrazu sa to celé zbehlo.
Keď som potom rozmýšľala, čo bude moje dielo a čo pripravím pre výstavu, tak to bolo úplne automatické. Totiž dekanstvom a všetkým, čo sa na fakulte stalo, som žila celé mesiace a chcela som to pretaviť do diela.
Zároveň si uvedomujem limity výpovede, že téma, ktorú riešim, sa rieši už minimálne posledných 30 - 40 rokov, nie je to niečo výsostne aktuálne. Ako spoločnosť ešte stále nemáme vyriešené tieto staré témy. Ak sa vo svete hovorí o štvrtej vlne feminizmu, my žijeme stále druhú. Princípy, ktoré tu fungujú, sú staré a stále rovnaké.
Špeciálne v akademickom prostredí?
Všeobecne vo verejných funkciách, o ktoré sa ženy uchádzajú alebo v nich pôsobia.
Pomenúvate zvoliteľnú kandidátku, ale ak hovoríme o ostatných komunálnych voľbách, nemali sme tu napríklad žiadnu výraznejšiu kandidátku na primátorku či županku. To sa dá ako vysvetliť?
Asi možno tým, prečo ani prezidentka Čaputová nekandidovala v druhom volebnom období. V zastrašovaní, hejte, osobných útokoch, ktoré zažívala celé obdobie.
Keď som pracovala na tomto diele, zároveň som sledovala dianie v USA a počúvala som veľa podcastov a čítala články, zaujímalo ma, ako vo vyspelej demokracii vnímajú, že žena často nemá šancu byť zvolená. Sú to neviditeľné, nepriepustné siete, ktoré vytvárajú muži a bránia ženám napríklad uspieť vo voľbách.
V sociológii je popísaný jav v angličtine nazvaný pragmatic bias, ak niekto ide voliť a rozhoduje sa, komu dá svoj hlas, pričom tam má ženskú kandidátku, ktorej by ho možno radšej hodil, no povie si, že má menšiu šancu byť zvolená a hodí to radšej mužovi. Aj naša vnútorná vrstva nám bráni voliť ženy, lebo máme pocit, že aj tak majú menšiu šancu uspieť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
