Od skončenia druhej svetovej vojny uplynulo už 80 rokov, rovnako ako od popravy dvanástich náhodne vybraných Košičanov, ktorí boli počas vlády Strany šípových krížov obesení na stromoch na Hlavnej ulici v Košiciach. Odborníci tvrdia, že to nie je len dávna história.
„Často sa aj dnes v spoločnosti rozdeľujeme na 'my' a 'oni' a vyčleňujeme z majority, ktorá má právo na všetko, rôzne skupiny ľudí. Je však potrebné si uvedomiť, že ak dnes podporujeme politické strany, ktoré sľubujú, ako zatočia so všetkými, ktorí nám 'vadia', ich víťazstvo vo voľbách môže vytvoriť prostredie, v ktorom nikto nie je v bezpečí. Dokonca ani ich voliči a paradoxne ani tí, ktorí takéto prostredie vytvorili,“ hovorí pedagogička Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach ALŽBETA ŚNIEŻKO, ktorá spolu so študentmi zorganizovala interaktívnu výstavu Memento hominis! Pamätaj na ľudskosť.
V areáli fakulty na Moyzesovej ulici v Košiciach okolo 12 stromov na biele plátno napísali dôležité odkazy o prítomnosti minulosti v dnešnej spoločenskej situácii. Návštevníci môžu vložiť svoj odkaz aj do časovej kapsuly, ktorá bude otvorená o 20 rokov, pri príležitosti 100. výročia skončenia druhej svetovej vojny.
Pre denník Korzár porozprávala Alžbeta Śnieżko o tom, ako pripravuje na profesijný život budúcich dejepisárov a prečo sa o niektorých aspektoch minulosti nemajú viesť názorové diskusie.
V rozhovore sa dočítate:
- Ktoré vyjadrenia politikov jej prekážajú,
- či študenti polemizujú o historických udalostiach,
- v čom je nebezpečné rozdeľovanie na my a oni,
- ako zvrátiť aktuálne smerovanie spoločnosti.
Text výstavy ste zredukovali na 12 viet, pretože bolo 12 obetí nyilasiovcov obesených na Hlavnej v Košiciach na konci druhej svetovej vojny?
Aj preto, lebo z mojich skúseností s výstavami už vieme, že veľa textu a veľa vizuálneho materiálu sťažuje dosiahnutie nášho cieľa, čím je vždy odovzdať dôležité posolstvo z našej minulosti pre našu prítomnosť. Preto sme sa tentoraz skôr sústredili na esenciu, ktorú potrebujeme z toho historického kontextu vylúhovať.
Zároveň tým komunikujeme, prečo je to potrebné pripomínať si aj dnes. Keď dnes sledujeme najvyšších politických predstaviteľov tejto krajiny, z pohľadu mňa ako dejepisárky a didaktičky dejepisu ďaleko prekračujú hranice toho, čo je možné akceptovať v demokratickej spoločnosti. Obdobie druhej svetovej vojny je aj dnes vysoko aktuálne. Komunikácia najvyšších politických predstaviteľov smerom k verejnosti čoraz častejšie obsahuje aj vyjadrenia, ktoré by už v demokracii nemali byť akceptovateľné.
Nové kosáky a kladivá v centre Košíc opäť poškodili. Má ísť o reakciu na Fica v Moskve Čítajte Napríklad aké?
Otvorená verejná podpora ľudí a politických strán, ktoré inklinujú k extrémizmu. Ktoré otvorene prejavujú svoje rasistické názory alebo používajú nacistické gestá. Považujem za neprijateľné, aby sa vysokopostavení politickí predstavitelia tejto krajiny stretávali a v online priestore verejne diskutovali s trestne stíhaným extrémistom s antisemitskými a rasistickými názormi, a taktiež je podľa mňa ďaleko za čiarou, ak sa takíto ľudia stávajú súčasťou publika v diskusných reláciách vo veľmi sledovanom slovenskom médiu.
Vláda si vybrala Bombica za svojho maskota Čítajte To sa v demokratickej krajine vo verejnom priestore nesmie vyskytovať, pretože sa tým legitimizuje ideológia, ktorá vo svojej absolútnej podstate popiera fakt, že ľudské práva sú tu pre každého. A my s takouto ideológiou už predsa máme historickú skúsenosť.
Zodpovednosť nás historikov a dejepisárov je túto historickú skúsenosť odovzdávať a tým pomáhať nasledujúcim generáciám orientovať sa v našej prítomnosti, inak by bol celý dejepis aj všetko historické poznanie zbytočné. Demokracia tu nie je preto, že sme si ju raz vybudovali a bude tu samozrejme navždy. Je tu práve preto, že si denno-denne jej hodnoty pripomíname a chránime ich.
(zdroj: Korzár/Elena Danková)Súhlasia s vami všetci vaši študenti, budúci učitelia dejepisu, alebo o niektorých historických obdobiach vediete polemiky?
Diskutujeme o všetkom, ale tiež si musíme stanoviť nejaký pevný bod vo vesmíre. Lebo na históriu sa často pozerá ako na vedu, na ktorú môže každý nazerať ako chce. „Ja mám na tieto udalosti iný názor,“ povie často niekto vo verejnom priestore o nejakej historickej udalosti. Ja stále študentom opakujem, že história je veda, rovnako ako medicína. Ak je raz dokázané, že krv do celého tela pumpuje srdce, niekto si síce môže myslieť, že to robí mozog, ale takému človeku by ste sa asi operovať nedali.
Podobne je to aj v histórii. My máme dáta a historické fakty o tom, ako sa čo stalo. Relativizácia toho, že každý môže mať na historické udalosti iný názor, nie je v historickej vede celkom prípustná. Musíme vedieť odborne pracovať s minulosťou a metodológia v historickej vede je daná. Áno, môžeme na historické udalosti nazerať z rôznych perspektív podľa toho, kto o nich vypovedá, ale to nič nemení na tom, aké sú historické fakty. Keď urobil štát zo svojich vlastných občanov obete a dal ich popraviť, to je historický fakt, o ktorom nemôže byť polemika.
Pri oslobodení Košíc bol Brežnev aj otec Gorbačova. Stovky ľudí skončili v pracovných lágroch Čítajte Stromy, ktoré boli na Hlavnej ulici v Košiciach svedkami tragédie, boli zoťaté s presvedčením, že sa zabudne aj na vykonané hrôzy. Nestalo sa tak. Čím sa vlastne previnili voči štátu títo dvanásti obesení?
Ničím. Boli označení za vlastizradcov, odporcov režimu, prípadne to bol Žid alebo Róm. Často sa aj dnes v spoločnosti rozdeľujeme na „my“ a „oni“ a vyčleňujeme z majority, ktorá má právo na všetko, rôzne skupiny ľudí. Je však potrebné si uvedomiť, že ak dnes podporujeme politické strany, ktoré sľubujú, ako zatočia so všetkými, ktorí nám „vadia“, ich víťazstvo vo voľbách môže vytvoriť prostredie, v ktorom nikto nie je v bezpečí. Dokonca ani ich voliči a paradoxne ani tí, ktorí takéto prostredie vytvorili.
Ako sa to môže obrátiť proti nemu?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
