KOŠICE. Druhá svetová vojna, Benešove dekréty, útek do Južnej Ameriky, znárodnenie a reštitúcie. Príbeh jednej z najvýraznejších košických dominánt by mohol poslúžiť ako námet na film.
Jej meno nesie zastávka hromadnej dopravy, denne ju míňajú tisícky Košičanov i návštevníkov, ale väčšina vnútri nebola. Posledných 25 rokov je totiž zatvorená.
„Jakabov palác patrí Košičanom! Najvyšší súd rozhodol v náš prospech,“ uviedol pred niekoľkými dňami košický primátor na Facebooku.
Najvyšší súd zvrátil starý spor, Jakabov palác sa môže vrátiť do rúk Košíc Čítajte „Neustúpili sme právnym tlakom údajných dedičov a som rád, že nám koncom februára dal za pravdu svojím rozhodnutím aj Najvyšší súd Slovenskej republiky,“ pokračoval Jaroslav Polaček (nezávislý).
Senát Najvyššieho súdu pod vedením Maria Dubaňa pomerom hlasov 3:0 celý spor opätovne vrátil na rozhodovanie Krajskému súdu v Košiciach.
S dovolaním mesto uspelo
Kým primátor tvrdí, že Jakabov palác patrí Košičanom, advokátska kancelária Aleny Zadákovej, ktorá zastupuje dedičov bývalého vlastníka, zdôrazňuje, že týmto rozhodnutím ostalo v platnosti rozhodnutie okresného súdu z roku 2019: „Jakabov palác patrí do dedičstva po zomrelom Karolovi Szakmárym, ktorý bol otcom a starým otcom mojich klientov.“
Opiera sa pritom o rozsudok Okresného súdu Košice v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo záveru roka 2021.
Košice následne podali dovolanie na Najvyšší súd dúfajúc, že ten doterajšie rozhodnutia súdov zruší. Dovolanie mesta bolo úspešné, kauza sa teda vracia na košický krajský súd.
Palác potrebuje opravy. (zdroj: Korzár/Jana Ogurčáková)Prečo sa však mesto o palác súdi? Jeho poslední dvaja vlastníci o neho prišli v komplikovaných spoločensko-historických súvislostiach.
Jakabov palác bol dostavaný v roku 1903 v novogotickom slohu, laicky povedané, vyzerá omnoho starší ako je.
Meno nesie po projektantovi a prvom majiteľovi Arpádovi Jakabovi, ktorý ho navrhol podľa stredovekých objektov. Pri jeho výstavbe použil stavebný materiál, ktorý zostal po rekonštrukcii Dómu svätej Alžbety.
Najprv kúpa, potom výmena
Jeho rodina tu bývala do roku 1908, keď budovu s pozemkami kúpil architekt židovskej národnosti Hugo Barkányi.
Počas prenasledovania Židov v decembri 1941 Barkányiovci uzavreli zámennú zmluvu s v tom čase vplyvným a bohatým maďarským podnikateľom Karolom Szakmárym. Za Jakabov palác dostali dom na Hlavnej ulici.
Osudov oboch rodín sa však výrazne dotkla druhá svetová vojna. Rodina Barkányiovcov sa spolu s ostatnými Židmi ocitla v košickej tehelni, odkiaľ smerovali vlaky do koncentračných táborov.
Príbeh Kataríny Póšovej, rodenej Barkányovej
Jej život odzrkadľuje väčšinu udalostí od 30. rokov minulého storočia až po dnešok. Vládu Maďarov, fašistické prenasledovanie, väznenie v koncentračných táboroch, povojnové obdobie, socializmus. Príbeh prekladateľky, tlmočníčky, filmovej novinárky a rodáčky z Košíc, ktorá pôsobila vyše polstoročie v Prahe, približuje vypredaná kniha „Jsem, protože musím..."
Svoje detstvo strávila v Jakabovom paláci. „Kým som sa dostala z jedálne do detskej izby, bola som už znovu hladná," s humorom opisovala priestrannosť stavby.
Keď nemecká okupácia dorazila do Košíc, idylickému detstvu Kataríny bol koniec. Bývanie v Jakabovom paláci v dobe protižidovských nálad niektorým ľuďom „klalo" oči. Preto sa presťahovali do trojizbového bytu v dome, nachádzajúcom sa v jeho tesnej blízkosti. Neskôr im zhabali Fordku a spolu s ďalšími židovskými rodinami museli ísť do tehelne, kde sa Židia sústredili pred tranportmi do koncentračných táborov.
Katarína si ako 14-ročná začala písať v decembri 1944 v pracovnom koncentračnom tábore Glowen vo Wittenbergu denník, ktorý sa stal osou knihy a je písaný formou dopisov otcovi, ktorého videla naposledy na rampe v Osvienčime v júni 1944.
Ani noví majitelia Szakmáryovci si luxus v paláci dlho neužili. V roku 1945 utiekli z Košíc do Budapešti a odtiaľ do Južnej Ameriky.
Obe rodiny si po vojne robili na národnú kultúrnu pamiatku nárok.
Katarína Póšová, rodená Barkányová – dcéra židovských vlastníkov nehnuteľnosti - v reštitučných konaniach neuspela.
„Jej žaloby boli zamietané, jej rodičia boli podľa dobových informácií vyplatení, či a v akom rozsahu, neviem. Pani Póšová sa domáhala svojich práv cez povojnové reštitučné zákony, ale v konaniach neuspela,“ hovorí Vladimíra Janigová z právneho oddelenia košického magistrátu.
Bola výmena medzi židovskou a bohatou maďarskou rodinou dobrovoľná? „Podľa pani Póšovej nie. Tvrdila, že zámena sa uskutočnila počas druhej svetovej vojny a jej rodičia boli pre židovskú národnosť perzekvovaní.“
Košice prišli o jednu z najvýraznejších kultúrnych pamiatok. Majitelia sú z Brazílie Čítajte V roku 1945 prepadol štátu
Po skončení druhej svetovej vojny nehnuteľnosť pripadla štátu. „Tento majetok bol konfiškovaný podľa Benešových dekrétov a v roku 1945 sa stal štátnym,“ približuje Janigová.
Časť verejnosti sa v diskusiách pre zoštátnenie zastáva nárokov bývalých súkromných vlastníkov. Mesto sa posledných 25 rokov o vlastníctvo sporí. Tvrdí, že komplikované vlastnícke pomery pred zoštátnením neskúmalo.
Prečo mesto považuje žiadosti bývalých vlastníkov rodiny Szakmáryovcov za neodôvodnené?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
