Začínala na klasickej základnej umeleckej škole, kde sa učila hrať na gitaru. Namiesto ľudoviek už ako 15-ročná hrala rock, vo viacerých kapelách pôsobila Kristína Čopová ako basgitaristka. Prvú sólo skladbu vydala v septembri 2023 už ako CHRISTINA MANTIS. Vlani vydala dva klipy, vo februári debutové EP a nedávno na 17. ročníku Radio_Head Awards získala cenu v kategórii Objav roka.

Formoval ju rock'n'roll a punk, sú pre ňu typické vintage prvky a zamatové sako. V rozhovore vysvetľuje, prečo sa inšpiruje tvorbou zo 60. rokov. V textoch sa venuje ženským témam, spravodlivosti či nadvláde mužov.

Na koncertoch ju sprevádzajú bubeník Lukáš Lacko, gitarista Andrej Šefčík a basgitarista Rastislav Seňo. Spolupracuje aj s producentom a gitaristom Ľuboslavom Petruškom, ktorý v minulosti pôsobil v Chiki liki tu-a.

V súkromí je školskou psychologičkou a upozorňuje, že mládež často ostáva nevypočutá aj vlastnými rodičmi.

Po jednom z koncertov vás niekto nadšene opisoval ako PJ Harvey. Čo hovoríte na tento prímer?

Nevyvraciam to, keď ju niekomu pripomínam, či už hudobne alebo výzorovo, je to príjemné. Počula som už aj prirovnanie k Patti Smith, aj pomenovanie slovenská Patti Smith.

To sú silné ženské spevácke vzory.

Veľmi mi imponujú témami, o ktorých spievajú. Ale hudobne si ich vypočujem, je mi to blízke, ale nie až tak, aby som sa obklopovala ich hudbou alebo že by bola moja úplne najobľúbenejšia.

Vo februári vyšlo vaše debutové EP a už ste nedávno získali cenu Objav roka na Radio Head Awards.

Bola som veľmi prekvapená už len z toho, že ma dali do nominácií. Pretože minulý rok, za ktoré bolo ocenenie, som vydala dva klipy a napríklad bubeník mi hovoril, že pokiaľ nemáš vonku album alebo EP-čko, tak sa tam skôr nedostaneš. Tak som si vravela, že vydáme album a možno ďalší rok. No ale prišiel mi mail s nomináciou a potom víťazstvo. Celé to je pre mňa milým potešením. Zároveň z toho nechcem odpadávať. Chcem pokračovať svojou vlastnou cestou a robiť to, čo ma baví.

Speváčka si prevzala ocenenie objav roka. (zdroj: Radio Head Award)

Vaša hudba znie autenticky ako zo 60. rokov, tam niekde je vaša inšpirácia?

Určite. Vyrastala som s tým, obklopovali ma takou hudbou rodičia a dosť ma to inšpiruje. Jednak aj myšlienkami, ktoré sa riešili v tej dobe, ale hlavne zvukom a aj módou. Je to pre mňa veľmi blízke obdobie. Nie však to hipisácke, ale skôr viazané na New York, Detroit, celkovo Ameriku ako krajinu.

Sú pre vás aktuálne aj témy, ktoré sa vtedy riešili?

Moje texty aplikujem na súčasnú dobu a na moje prežívanie, zaujímajú ma skôr ženské témy. Samozrejme, aj v tej dobe sa otvorila téma ženy v spoločnosti. Píšem texty formou denníka, ako prežívam situácie, a možno iné ženy alebo iní ľudia sa v tom nájdu.

Ktorá je vaša nosná téma, s ktorou sa vysporiadavate v textoch?

Na začiatku to boli rodičia a vychodené chodníčky, ktorými jednak aj rodičia, ale aj spoločnosť očakávali, že nimi treba ísť a čo treba robiť. Lebo často, keď som začínala s hudbou, som dostávala komentáre, že veď to je len také hobby, veď to ťa prejde.

Ale pre mňa bola tá vášeň natoľko silná, že som do toho išla aj napriek tomu, a venovala som tomu čas aj peniaze. Hlavná téma teraz je to, čo sa deje u nás v spoločnosti na Slovensku. Dosť to súvisí aj s tým, že svetu vo väčšine vládnu muži a aj je to také veľmi systémové a výkonové. Moje témy sú sloboda, spravodlivosť, drzosť.

Sledujete domácu politiku?

Áno. Mám pocit, že aj keby ju niekto nesledoval, tak sa to aj tak už k nemu dostane. Pretože už je to na Slovensku také vyhrotené. Dostáva sa aj k ľuďom, ktorí ju nesledujú dennodenne.

S hudbou ste začínali klasicky na základnej umeleckej škole?

Začínala, ale nikdy som ju nedokončila. Bolo to pre mňa veľmi systémové a na začiatku to bolo o tom, že mám hrať nejaké ľudovky a čítať z nôt a učiť sa podľa nich. Je to asi dôležité, ale mne to dôležité neprišlo. Prišlo mi oveľa dôležitejšie koncertovať a mať kontakt už priamo s poslucháčom, divákom, fanúšikom. Chcela som byť už priamo v tom, aj skúšať s kapelou.

Samozrejme som potrebovala nabrať nejaký základ, ale nie ten z ľudovky. Potom som začala chodiť na inú „zušku" a tam bol veľmi fajn prístup, lebo som si mohla doniesť nejakú skladbu alebo vybrať si takú skladbu, ktorú som chcela hrať. Boli tam aj triedne koncerty, ktoré neboli také - hráme ľudovky - ale bolo to voľnejšie a oveľa príjemnejšie. Ale ani to som nedokončila, lebo som začala skúšať s kapelami.

Akú ste si vybrali skladbu?

Niečo od kapely Kiss, už neviem, ktorú presne. Keď som mala asi nejakých štrnásť rokov, tak sa mi to celkom pozdávalo, lebo to bolo niečo iné. Pamätám si ten koncert, mala som oblečené kožené nohavice, bielu košeľu a čiernu vestu. Vtedy ma na chodbe zastavil jeden učiteľ s tým, že je zvedavý na moje vystúpenie, keď som sa tak obliekla.

Ostalo vám premýšľanie medzi hudbou a módou?

Páči sa mi, že aj oblečením vie človek veľa vyjadriť a nájsť si v tom slobodu.

Jej pieseň sa hrá aj v americkom rádiu. (zdroj: Matúš Szalontay)

Pochádzate z umeleckej rodiny?

Aj áno, aj nie. Babka aj dedko, ktorý už zomrel, hrali na ústnu harmoniku. Z otcovej strany moja babka hrá na ústnu harmoniku a má dokonca harmonikársku kapelu, čo je celkom zaujímavé. Minule mi ukazovala nejaký článok s nimi a na fotke boli štyria muži po šesťdesiatke a ona v ružovom tričku a s ružovým veľkým kvetom vo vlasoch. Mne prišlo super, že v tom veku si ide úplne to svoje.

Koľko má rokov?

Už 87.

Kedy ste vy začali hrať s kapelami?

Asi keď som mala 15, mala som školskú kapelu. Potom som mala dievčenskú kapelu a viacero kapiel, kde som hrávala hlavne na base. Basa bol môj nástroj, aj keď na „zušku" som začala chodiť na gitaru. Ale keďže pre kapelu sme potrebovali basu, tak som prešla na basu a veľmi sa mi to zapáčilo.

V čom je basa špecifická okrem toho, že všetci, ktorí na ňu hrajú, sa tvária cool?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári