Celý život zasvätila mravenčej práci s ľuďmi na okraji spoločnosti. Najprv v Ústave sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnuté deti a mládež, neskôr ako rehoľná sestra Kongregácie sestier Najsvätejšieho Spasiteľa v komunitných centrách pre Rómov v Sečovciach, v Stropkove a Trebišove.
ANNA MALÍKOVÁ (73) je sestrou Bernadettou, na ktorú s láskou spomínajú všetci, s ktorými pracovala. Nešla im pritom v prvom rade hovoriť o Bohu.
„Naše poslanie je založené aj na odvahe. Musíte ísť do vecí, ktorých sa obávate. Musíte byť úprimní a dokázať, že tých ľudí máte radi. Deti si treba pritúliť. Nevytýkať im veci, veď to je súčasť ich kultúry. Nemeniť ich na svoj obraz,“ porozprávala pre Korzár svoje skúsenosti s Rómami výnimočná rehoľná sestra.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo sa stala rehoľnou sestrou,
- akú výchovu dostala od rodičov,
- či ovláda rómsky jazyk,
- k čomu priviedla Rómov,
- či sa jej darí byť stále veselá.
Cena Košického samosprávneho kraja pre vás nie je prvým ocenením. Nedávno ste dostali aj cenu mesta Trebišov za dlhodobý významný prínos pri poskytovaní charitatívnej pomoci ľuďom v núdzi a sociálne znevýhodneným...
Ale ja to nemám rada, nie som na to zvyknutá. No musím to brať tak, ako to prichádza. Mojím režisérom je Pán Boh, on to riadi. A zas, netreba sa schovávať ani hanbiť za to, čo človek robí. Uvedomujem si, že roky pribúdajú a sily ubúdajú. Možno aj preto som dostala toto ocenenie.
Najprv ste pracovali v Ústave sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnuté deti a mládež ako vychovávateľka a ošetrovateľka a až potom ste sa stali rehoľnou sestrou?
Áno, bolo to v roku 1977. V ústave som pracovala šesť rokov po boku rehoľných sestier Kongregácie sestier Najsvätejšieho Spasiteľa. Predtým som nikdy nevidela postihnutého človeka zblízka. Až tam. A keď som videla tú lásku, ktorú mali rehoľné sestry k týmto ľuďom, tak preskočila iskra. To sa nedá ani opísať.
Pritom som nikdy nemala záujem ísť do kláštora. Dokonca som do tej svojej prvej práce ani nechcela ísť. Šla som tam len kvôli rodičom. Mama mi doslova povedala, že autobus je už tu. A keď tam vydržia rehoľné sestry, vydržíš aj ty, iného východiska niet.
Na vysokú školu som nemohla ísť, lebo už študoval brat a nebolo viac financií. Takže som nastúpila do práce, ktorá bola najbližšie, čo bolo v Giraltovciach.
Cenu Košického samosprávneho kraja dostanú kardiochirurg, arcibiskup aj operný spevák Čítajte Aké bolo vaše detstvo?
Som zo skromnejších pomerov. Nebolo nás veľa, boli sme len traja súrodenci, ale rodičia veľmi ťažko pracovali ako roľníci. U nás bol veľmi radostný život. Odmalička som mala vštepené aj to rozdávanie, aj lásku k fyzickej práci, chodila som na pole, s kravami... Nebolo veľa času učiť sa. Viera v Boha a vedenie rodičov k práci išlo ruka v ruke. Je až neskutočné, ako sme to všetko stíhali. Ten čas je teraz taký kratší.
Práveže je taký istý.
Je, ale my sme ho mali využitý tak, že sme toho veľa stihli. Práca a modlitba boli od seba neodlučiteľné. Nikdy nám nebolo treba hovoriť, čo treba urobiť, stačilo sa pozrieť. Voči svojim rodičom som mala úctu a nikdy som im nepovedala nie. S tým postojom som rástla. Pán Boh to zariadil tak, že ma vzal z domu.
Veľkú časť života ste strávili prácou s rómskou mládežou. Čo vás na tejto práci prekvapilo?
Nikdy by som nebola povedala, že taký život, aký vedú oni, ešte existuje. Až keď som to videla na vlastné oči v Stropkove v osadách. To ma tak oslovilo, že som v tej osade potom bola skoro každý deň.
Čo vás na ich živote tak oslovilo?
Celkovo ten prístup. Aj my rehoľníci sme obyčajní ľudia, ale oni nás mali v úcte. Síce ich chatrče vyzerali zvonku hrozne, ale ja som sa vnútri cítila veľmi dobre. Ich treba prijať takých, akí sú. Čo mi pripomenulo moje detstvo.
Sestra Helena: Školili nás, čo robiť pri výsluchoch eštebákov. Realita bola úplne iná Čítajte S akým posolstvom alebo zámerom ste k nim šli v prvom rade?
Pomôcť, v čom viem. Prišla som do obydlia, videla som, ako kúria drevom, tak som im poradila, ako zavrieť dvierka, ako nakladať s ohňom. Ako nakladať uhorky, zeleninu, to vôbec nevedeli. Nepoznali to. Až potom po praktickej pomoci sme ich vychovávali k viere. Napríklad na príprave na sviatosť manželstva.
Ako ste sa počas prvých stretnutí s Rómami rozprávali, aby vám dôverovali?
Stačilo rehoľné rúcho a boli vďační, že som medzi nich prišla a vkročila do ich obydlí. Som obyčajné dievča z dediny a až ma privádzalo k slzám, ako dobre ma brali. Mala som od nich veľmi dobrú spätnú väzbu. Ku kňazom a rehoľným sestrám majú veľkú úctu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
