V mladosti sa pridal k Slovenským brancom, potom pracoval s deťmi na Luníku IX. Založil rómsku kapelu a dostal rakovinu. O chorobe ale aj o svojom príbehu hovorí s nákazlivou veselosťou a zmyslom pre humor. ANDREJ KLOBUŠNÍK učí dejepis a angličtinu v malej obci pri Košiciach a zdôrazňuje, že mnoho detí nikdy nezažije pocit úspechu. Menia sa však dobrým slovom a motiváciou.
Na pódiu vystupuje so slam poetry, no aj ako moderátor košických občianskych protestov. Začali ich organizovať, keď sa im zdala reakcia opozície slabá. Ľudí na námestiach ubúda, žiť v permanentnom stave hnevu na politiku sa nedá, vysvetľuje.
Mladý historik z Košíc hovorí aj o tom, prečo je učenie dejepisu na Slovensku zle nastavené. „Kým sa dôjde k podstatným veciam, ktoré formujú identitu tejto spoločnosti, tak sa to iba odflákne a povie sa, že je to citlivé. Dvadsiate storočie sa iba tak preletí s dôvetkom, že politika nepatrí do školy. Tínedžeri potom môžu spadnúť do konšpirácií a inklinovať k extrému."
Ako branec priniesol k sovietskemu pamätníku na košickom Námestí osloboditeľov veniec, neskôr z neho strhával kosáky a kladivá. „Táto dobyvačná zástava, ktorú nám zapichli do centra mesta, tu nemá čo robiť,“ hovorí v rozhovore aktivista.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo sa pridal k Slovenským brancom,
- v čom sú Brat za brata nebezpečnejší,
- na akom národnom mýte by sme mohli stavať,
- aké práce robil počas covidu s vyštudovanou históriou,
- kedy mu do života prišla rakovina,
- ako sa venuje deťom zo slabšieho prostredia,
- čo ho priviedlo s kamarátmi k organizovaniu protestov.
Ako sa zo Slovenského branca stane spoluorganizátor protivládnych protestov?
Nebolo to až tak formatívne v mojom živote, aj keď ľudí to často zaujme vzhľadom na to, čo robím teraz a v akých kruhoch sa pohybujem. Mal som takéto dospievanie, ale v čase, keď som bol u Slovenských brancov a keď som mal názory týmto smerom ladené, no ani teraz spätne by som ich neoznačil za extrémistické alebo fašistické.
Branci mali v rôznych častiach Slovenska rôzne štruktúry. Zakladatelia v Trnave boli naozaj ladení extrémne proruským a extrémne militantným smerom, bolo to hraničné. Ale v Košiciach to bola skôr partia kamarátov a ja som do toho išiel s tým, že ideme robiť nejaké dobré veci. Bol som presvedčený, že vieme nejakým spôsobom pomôcť. A potom sa to začalo točiť smerom, ktorý sa mi prestal páčiť a bol som jeden z prvých, ktorí odišli.
Ako dlho ste tam boli?
Stretol som zakladateľa Petra Švrčeka na detskom tábore, mal som vtedy štrnásť, on šestnásť. A kým to vzniklo v Košiciach, mal som pätnásť rokov a keď som mal sedemnásť, už som vedel, že odtiaľ musím odísť. Čiže súčasťou organizácie som bol asi rok a pol.
Hral tam rolu aj vek, v ktorom je človek citlivý?
Určite tam hral rolu vek, stále som mal tendenciu spochybňovať autority. Bola tam aj potreba veľmi sa vyhraniť a dať najavo, kde stojím. Asi aj chuť byť trochu extrém, ale nebolo to u mňa ideologicky ladené.
Niekde ste povedali, že keby vás vtedy zavolali do komunistickej mládežníckej organizácie, že by ste išli, lebo ste chceli niekde patriť.
Hej, to je klasika, chlapci to v tomto veku robia. Záleží na tom, akým spôsobom sú kam nasmerovaní a môže to potom dopadnúť dobre aj veľmi zle.
Každopádne išlo o polovojenskú organizáciu, ktorá už skončila a ktorú preverovala Generálna prokurátora na podnet niekdajšieho ministra obrany. Videli ste dovnútra brancov?
Veľmi nie, skončil som pomerne skoro, keď to ešte nebolo veľmi dobre zorganizované. Ja som tam bol v rokoch 2012 - 2013, v tom čase to bolo ešte úplne iné.
Bola to organizácia, ktorá sa trénovala na to, keby prišlo druhé Slovenské národné povstanie?
Áno, trénovala sa a hlavná filozofia bola, že slovenská armáda nie je schopná brániť Slovensko a že NATO je náš nepriateľ a že potrebujeme vytvoriť alternatívu. Išlo to smerom, ktorý v tom čase ešte nebol taký populárny ako teraz.

Voči komu sa chceli ubrániť, s kým rátali, že by nás mohol napadnúť?
No a to bol ten problém. Bolo to, že Rusko je náš veľký brat a nepriateľ je na Západe, čiže tam sa to začínalo.
Ako sa dívate s touto skúsenosťou na organizáciu Brat za brata, ktorá zakladá bunky a vyvíja rôzne aktivity?
Sú oveľa nebezpečnejší. Branci boli pomerne neschopní a nemali také pozadie ako Brat za brata, že to je vyslovene piata kolóna. A tým, že spoločnosť vyzerá úplne inak, ako vyzerala pred trinástimi rokmi, tak majú obrovskú podporu aj u ľudí. Ich merch vidíte všade, na autách, na motorkách.
Vnímam to oveľa nebezpečnejšie a dlho som toho názoru, že s veľkou časťou ľudí, ktorí spadajú kvázi na druhú stranu barikády, sa dá diskutovať. Ich názory nie sú extrémne alebo nebezpečné a v mnohých prípadoch sa dá aj zhodnúť a dokonca sa dajú aj presvedčiť.
A potom je tam už hrubá čiara, keď sa to preklápa do naozajstného extrému, kde už nemá zmysel diskusia. A to už sú práve ľudia, ktorí za tým stoja.

Brat za brata kritizuje košických poslancov, ktorí chcú presťahovať pamätník na Námestí osloboditeľov, hovorili o hroboch ich rodín.
Ja a pamätník. Keď som ešte bol Slovenský branec, tak na prvého mája sme tam boli položiť vence. Niekoľko rokov nato, v roku 2017, som bol jeden z tých, ktorí postrhávali kosáky a kladivá. Bol som dokonca kvôli tomu na súde.
Nemalo to taký mediálny výtlak ako ďalší páni, ale o to som vtedy ani nestál, bol som ešte prvák na vysokej škole. Spravili na mňa tlak a veľké bububu, tak som radšej zaplatil pokutu a nechal to tak. Zatiaľ čo Kalmus a Lorenz to zobrali principiálne a stáli si za tým. Ja som si za tým vtedy nestál.

Koľko ste zaplatili?
Tridsať eur. To boli ešte papundeklové kosáky a kladivá. A tento názor mám stále, len to treba spraviť legislatívne, a nie manuálne. Myslím si, že sovietsky pamätník, táto dobyvačná zástava, ktorú nám zapichli do stredu mesta, tu nemá čo robiť a veľmi to škodí celej spoločnosti, že sme sa s tým nevyrovnali a nič s tým nerobíme.
Keď sa pozrieme na Pobaltie a Ukrajinu, ako zatočili s komunistickými ruskými monumentmi, tak to je miesto, kde by sme mali hľadať inšpiráciu. Keď bola najväčšia migračná vlna Ukrajincov, ktorí utekali pred vojnou, doučoval som ich slovenčinu. Veľa z nich bolo zhrozených, čo má druhé najväčšie mesto tohto štátu v centre, to je hanba.
Ako ste sa dostali zo Slovenských brancov?
To bol proces, prestalo sa mi páčiť, kam to smeruje. Začali tam chodiť ľudia, ktorí mali rasistické reči, pre mňa za hranou toho, čo som bol ochotný tolerovať, a zároveň sa moje názory začali meniť, lebo som sa vzdelával. Mal som nové informácie, vedel som veci lepšie posúdiť. A dosť som názorovo otočil. Mal som kvázi nacionalistické presvedčenie, ktoré som stratil.
Dosť veľkú úlohu v tom zohrala škola a hlavne môj vtedajší triedny učiteľ, ktorý ma učil aj dejepis, ktorý sa so mnou o tom rozprával. Ideálne to podchytil tak, ako by sa to malo robiť, neponižovať človeka, ale skúsiť vysvetľovať faktami. S mnohými to je možné. A preto som to potom nechal.
Odsudzovali vás za to?
Áno, že som tam bol a keď som odišiel, tak potom aj branci. Ja som úplne preklopil, bol som veriaci, chcel som byť dokonca farár. Moja názorová výbava išla do protipólu.
Ak hovoríte, že ste boli nacionalista, tak k akej politickej strane by ste dnes inklinovali?
Chápem, prečo je Republika atraktívna hlavne pre mladých. My tu nadávame na dôchodcov, no polovica ľudí na protestoch sú dôchodcovia. Smer volia tridsiatnici a Republiku volia osemnásťroční.
Čím to je, nemajú dobrých dejepisárov?
Jednak, celý dejepis je na Slovensku veľmi zle nastavený. Učí sa tu chronologicky od doby kamennej a kým sa dôjde k podstatným veciam, ktoré formujú identitu tejto spoločnosti, tak sa to iba odflákne a povie sa, že je to citlivé. Nemalo by to byť citlivé, 20. storočie sa iba tak preletí s dôvetkom, že politika nepatrí do školy.
Tínedžeri potom v období, kedy by sa to mali učiť a sú možno aj zvedaví, tak si to zisťujú z internetu. Nemajú ešte schopnosť informácie vytriediť a spadajú do kadejakých konšpiračných bludov. No a potom to už ide a vidno to v celej spoločnosti.
Vy ste sa aj preto rozhodli študovať dejepis?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári