Ocenenie Osobnosť Košického kraja si nedávno odniesla aj Košičanka JANA KOLESÁROVÁ (49). Vyštudovaná herečka po 20 rokoch v Amerike pendluje medzi Slovenskom, Prahou a USA. Mohli ste ju vidieť napríklad v seriáloch Polda, Kriminálka Kraj, Lovec či vo filme Lóve2.
„Každá rola je určená pre iný vek, nemá zmysel proti tomu bojovať, pretože je to normálny, prirodzený vývoj. Postavu, ktorá má 50 rokov, predsa nebude hrať dvadsiatnička. Hlavne nech je to dobrá rola a nech v tom vidím zmysel,“ povedala v rozhovore pre Korzár na margo kultu mladosti. Prezradila aj to, čo ju najviac teší a kedy má ešte trému.
V rozhovore sa dočítate:
- Na akých projektoch teraz pracuje,
- čo ju najviac teší,
- ktoré úlohy boli pre ňu najvýznamnejšie,
- kde by si ešte chcela zahrať.
Stretávame sa pri príležitosti vášho ocenenia Košickým samosprávnym krajom v Národnom divadle v srdci Košíc. Hrali ste niekedy v tomto divadle?
Nie. Ale moment, už si spomínam, že sme tu hosťovali s Radošinským naivným divadlom, keď som bola tretiačka na Vysokej škole múzických umení. Ktovie, či si v Národnom divadle Košice ešte niekedy zahrám, ale bolo by to milé.
Na čom teraz pracujete?
Teraz som uzavrela tri väčšie projekty – Lovec, Krimi Kraj 2 a Dotyk života. To všetko šlo v prúde skoro dva roky. Bytostne som pocítila, že si musím dať trochu pauzu, pozastaviť sa a stíšiť sa, takže som bola teraz štyri mesiace doma v Kalifornii. Teraz som späť a pripravujem nové veci, ktoré sa momentálne ešte len rodia.
Herečka Jana Kolesárová medzi ďalšími ocenenými - sestrou Bernadettou a speváčkou Tinou. (zdroj: KSK)Domov je pre vás Kalifornia?
Jednoznačne. Cítim sa doma aj v Prahe, kde mám prechodný domov, a Slovensko navštevujem pracovne a rodinne.
Takže aj obec Ťahanovce, odkiaľ máte korene?
Rada tam chodím, aj keď babička už nežije. Ale je to vždy príjemné navštíviť rodinu. Babička však bola ten koreň, ktorý nás spájal aj s domom a celým prostredím.
V Kalifornii máte syna, ktorý bude o rok na vysokej škole. Ešte vás potrebuje?
Potrebuje je príliš silné slovo, ale každopádne si to užíva, keď tam som. Celý ten servis okolo varenia a každodenného príjemného kontaktu.
Čo vás v poslednom období najviac teší?
Práve úspechy môjho syna. Pri nich sa dokážem naozaj oddialiť od svojho sveta a mám veľkú radosť, keď sa mu darí v tom, čo robí.
Aké úspechy má?
Je veľký bejzbalista, má naštartované na dobrú kariéru. V podstate to s ním dosť prežívam. Trénuje aj malú ligu, čiže si zarába tým, že pripravuje malé deti.
Herečka nemá iba jeden domov. (zdroj: TV JOJ/Stanka Topolska)Takže vôbec nešiel umeleckým smerom ako vy?
Nie. Keď bol malý, ocital sa so mnou na rôznych natáčaniach, videl to, zažil, ale neoslovilo ho to.
Počuť ešte po toľkých rokoch na vašom prízvuku v Amerike, že nie ste odtiaľ?
Počuť to v mojom prípade. Závisí, v akom veku do krajiny prídete. Hovoriť stopercentným americkým prízvukom nie je vôbec také ľahké, ako sa zdá.
Ktorú vašu rolu si najviac ceníte?
Fakt si cením všetky z nich, lebo ma posunuli k tej ďalšej a malo to svoj význam. V divadle by to však asi bola Jelena z predstavenia Scény z domu Bessemenovcov, ktoré režíroval Roman Polák. To bol môj prvý veľký divadelný kus po Višňovom sade. To bola krásna skúsenosť. A potom rola Estelle z predstavenia No exit, ktoré sme robili v Los Angeles. Z tých seriálových postáv by to bola asi Linda zo seriálu Až po uši.
Herečka Jana Kolesárová: Nebrať seba a všetko naokolo tak vážne je veľmi liečivé Čítajte To sú dosť rôznorodé úlohy. Čo vám pomáha vcítiť sa do roly, ktorá vám nie je prirodzená?
O to viac fantázie a pozorovania musím zapojiť. Aj keď je pravda, že človek čerpá do veľkej miery aj zo seba, lebo inak to ani nejde. Vždy je to výzva. A čím väčší kontrast, tým lepšie, tým väčšia sranda. Človek si môže dovoliť vysunúť sa z istej komfortnej zóny, ísť mimo civilizmu a zahrať si to všetkým ináč – gestom, hlasom, výrazom...
Hrali ste aj s Leonardom DiCapriom, o ktorom ste povedali, že bol stále v tej svojej role počas natáčania, aj keď práve nebol na kamere. Skúšali ste to tiež?
Áno, keď je to charakter, ktorý si vyžaduje plnú sústredenosť. Napríklad v projekte Lovec, kde som hrala lovkyňu démonov. Ak je to rola rozsahovo väčšia a náročnejšia, chce to aj vyššie mentálno-fyzické napojenie. Potom je dôležité si správne odpočinúť a dopriať nejakú formu relaxu, aby sa z toho človek nezbláznil.
Je pre vás väčšou výzvou hrať zdravotnú sestru alebo kriminalistku?
Neviem, ťažko povedať, pôrodná asistentka pre mňa bola nový typ postavy. A veľmi sa mi páčilo, že som mala možnosť načrieť do inej ženskej polohy, takej teplejšej, jemnejšej, krehkejšej než tej tvrdej vyšetrovateľky. Každý človek má v sebe širšie spektrum toho, aký je. Dovolím si povedať, že to je túžba každého herca mať možnosť hrať kontrastné postavy.
Máte aj nejakú svoju vysnívanú postavu, ktorú by ste si chceli zahrať?
Možno v dobovom filme alebo v rozprávke. Niečo, čo je mimo tejto doby.
Niektoré herečky sa po päťdesiatke zvyknú sťažovať na to, že sa akoby zrazu stali neviditeľnými a menej obsadzovanými. Neobávate sa toho?
Ani nie. Každá rola je určená pre iný vek, nemá zmysel proti tomu bojovať, pretože je to normálny, prirodzený vývoj. Postavu, ktorá má päťdesiat rokov, predsa nebude hrať dvadsiatnička. Hlavne nech je to dobrá rola a nech v tom vidím zmysel.
Norisová, Hilmerová, Pecháček: Slovenky vyšetrujú zločiny na českom vidieku Čítajte Ako sa vyrovnáte s neúspechom a s kritikou svojej práce?
Sú chvíle, keď sa ma to občas dotkne, porozmýšľam, ako to ten kritik myslel. Ale, samozrejme, na internete je toľko nezmyslov, že to musím brať s rezervou a nezaoberať sa tým. Ak by to bolo od ľudí, na ktorých mi záleží alebo ktorí sú mi blízki, asi by to malo na mňa väčší dopad. Ale bulvár a facebookové a instagramové komenty ma skutočne vôbec nezaujímajú.
Ste aktívna na sociálnych sieťach?
Pozvoľna, musím povedať. Zväčša len kvôli propagácii projektov. Začala som dosť neskoro a tento svet mi nie je až taký blízky a nie som v ňom suverénna.
Máte ešte niekedy trému?
Mám, hlavne pred vecami, s ktorými nemám veľa skúseností, ako je moderovanie a odovzdávanie cien, pri ktorých je väčšia miera improvizácie. Mám pred tým rešpekt a obdivujem ľudí, ktorí to s ľahkosťou dokážu robiť. Je dôležité poznať svoje limity.
Naše poslanie je aj o odvahe. Musíte ísť do vecí, ktorých sa obávate, vraví sestra Bernadetta Čítajte Teraz ste dostali ocenenie Košického samosprávneho kraja. Ktoré ocenenie vašej hereckej práce to pre vás je? Máte ich spočítané?
Nemám, pretože som nejaké významné ceny zatiaľ nedostala. V Amerike sme získali ocenenie divadelného predstavenia No exit od Sartra, ktoré sme robili v Los Angeles. V Košiciach je toto prvé ocenenie a ja som vďačná mestu, že ma zaradilo medzi také úžasné a talentované osobnosti.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
