Dobové články sme ponechali s pôvodným pravopisom.
Tajomný kufor
Tichom nočnej ulice kráča skupina policajných úradníkov a zamestnancov. Zapadlý hotel za Legionárskym námestím (dnes Námestie osloboditeľov) je ich cieľom. Dlho tlačia zvonec, kým konečne pánska, ťažkým, kolísavým krokom vo svojich papučiach príde otvoriť vráta. Niet tu nikto, hlási hneď. Ale policajná razia nedá sa hneď takto odbyť. Len nám pekne tie prázdne izby ukážte. A už sa stráca skupina v temnote priechodu a dve elektrické lampičky osvetľujú terén.
Najprv predkladá pánska knihu cudzincov. Mocné zaláterenie aktuára Pačaja vháňa jej husiu kožu na celé telo. „To je poriadok, zase to nemáte riadne zanášané. Dáme vám pokutu, uvidíte.” „Čože, len prišli a odišli?” „Ukážte nám tú izbu!”
Malá izbička, hotela tretieho radu sa otvára, železná posteľ s úbohým pokrovcom a zažltnutou bielizňou, stôl, vešiak, rozbité umývadlo a dosť. Pod stolom leží kufor. Na stole dve prázdne krabice od topánok, veľké vrece od klobúka a tkanica, ktorým tento tovar bol previazaný. Chvat je na všetkom patrný.
Pod stolom dva páry topánok. Pekne zošmatlaných a deravých. Krátko na to prišli dvaja ľudia, priniesli si nové šaty, nové topánky, pekné kravaty, preobliekli sa, umyli sa a šli vraj do Prešova. Nie je na tom síce nič tragického.
Tajomný kufor, do ktorého sú zatvorené staré šaty, je však zatvorený a polícia nemôže len tak vec prehliadnuť. Všetko je zariadené a akonáhle si prídu vtáčkovia pre kufor budú dotázaní po svojom nacionále, lebo ak si najmú hotel, majú sa ako poriadni ľudia podpísať a prihlásiť. Dúfajme, že tajomstvo kufru bude celkom nevinné.
Z denníka Slovenský východ, 22. apríl 1925
Zrušenie kníhkupectva Kassai Napló
Po ťažkých poradách sa uzniesla správna rada vydavateľského a tlačového družstva „Glóbus” zrušiť svoje kníhkupectvo na Mlynskej ulici a predať ho do súkromného vlastníctva. Obchod bol už odovzdaný novým majiteľom.
Z denníka Slovenský východ, 22. apríl 1925
Martin Rázus v Košiciach
Včera odpoludnia došiel do Košíc slovenský básnik a vodca Slovenskej národnej strany Martin Rázus. Večer mal v obecenstvom preplnenej (do 1500 účastníkov) veľkej sieni tunajšieho Schalkházu skoro dve hodiny trvajúcu politickú reč.
Hovoril o neutešených hospodárskych, priemyselných, kultúrnych, vysťahovaleckých pomeroch, o existenčných problémoch najmä mladej, dorastajúcej generácie slovenskej inteligencie, o ožehavých otázkach školských a náboženských, poťažne cirkevno-politických, hovoril, že vláda dosial nenaučila sa Slovákom rozumieť a prišiel ku konklúzii, že jediným východiskom zo zamotaného komplexu rôznych problémov je postupné a spravodlivé vybudovanie slovenskej autonómie, nie autonómie, ktorá by ohrozovala nám i Čechom tak prepotrebnú česko-slovenskú vzájomnosť, ale autonómie, ktorá by ju prehĺbila.
Nálada bola počas celej schôdze slávnostná, bol zachovaný najprísnejší poriadok a obecenstvo zaspievalo pred schôdzou „Hej Slováci!”, po schôdzi však solemnú pieseň Kuzmányho ,,Kto za pravdu horí.“ Podrobný referát o Rázusovej reči prinesieme zajtra.
Z denníka Slovenský východ, 23. apríl 1925
Z tajov nočných brlohov košických
Jedna skupina policajtov v deň razie dochádza na perifériu mesta. Tam v kôlni krčmy leží niekoľko cigánov a cigánok, nejaký tulák a poloslepá babka. Samí známi.
Ležia tu za hrozných okolností na vechti slámy, ale nie sú to živly nebezpečné. Za mostom smerom ku Košickej Novej Vši cigánska prostitútka si pospevuje. Zmlkne však, akonáhle uzrie prichádzať stráž. Loví len tu na pustej periférii. Nemôže sa vo svojich handrách odvážiť do vnútra mesta, čaká na parobkov, idúcich do dedín, na opusteného opilca, ktorý sa potáca k domovu. Ruina života, bieda života, hnus...
Patrola ide obzerať ešte rôzne zákutia, dvaja vedúci inšpektori vracajú sa k mestu s udaním, kde bude schôdzka. Zastavujú v ulici Modliarskej. Tam v jednom dome je päťdesiat’ brlohov, ktoré sa volajú „byty.”
Ľudia všetkých genrov, samí životní trosečníci. Prostitútky, kelnerky, so svojimi ochrancami bývajú tu na krivokatých chodbách, do ktorých leziete po schodoch, kde ide o život. Na dvore malá kôlňa, ako väčšia kistňa, tam jeden pracovitejší rozvil si stan, má tam „dielňu”, spravuje rôzne veci, živí sa špatne, ale živí sa predsa poctivo. Díva sa z vysoka na ostatný dav, preto sa tu izoloval od špiny v špine.
Na policajnom riaditeľstve zhromaždili sa zatým zo všetkých častí mesta schytaní podozrelci, ktorí postupom preukazujú svoju bezvadnosť, alebo sú dávaní do separácie. „A vás už hľadáme dávno”, povedá aktuár Pačaj k jednému mladému mužovi. „Máte si v Gelnici odsedieť ešte pol roka.”
Plačky uisťuje nájdený, že teraz žije riadne, že sa oženil a že už si to odsedí príležitostne. Je len zistená jeho adresa, má stále bydlisko a tak zatým vyviazol, kým si ho súd zavolá. V tom postava starého muža vsunula sa do dverí kancelárie. „Ach jej, architekt,” zaznie unisono z úst strážcov bezpečnosti. Dnes starý z toho nebude nič. Nemáme pre vás miesta. Starík podivne kýva hlavou a smutný odchádza. Nechcú ho dnes nechať vyspať.
Je to alkoholu prepadlý človek. Býval váženým občanom, architektom v Košiciach, a keď mu zomrela mladá žena, schádzal, schádzal, až sa ocitnul na týchto miestach. Boli pokusy o jeho záchranu. Všetko márne. Bieda sa rodí, ale neumiera. Ale občas sa ozve iskra v srdci tohto muža. Keď divadelná sezóna maďarská dáva nejakú operu, tu starík zháňa grajciar ku grajciaru, požičia si i obstojný kabát a ide na galériu, počuť si známe dielo. A druhý deň trčí zase v bahne zapomenutia.
Z denníka Slovenský východ, 23. apríl 1925
Proti poplašným chýrom o zastavení výroby v tabakovej továrni v Košiciach
Výroba nebude obmedzená, naopak pomýšľa sa na jej rozšírenie. Zákrok županov. Deputácia robotníkov a ich obava.
Poľutovaniahodné požiarne nešťastie, ktorému za obeť padla časť prostredného traktu tabakovej továrne, dalo podnet niektorým nekalým, hlavne štátu nepriateľským živlom, aby rozširovali chýry, že štátna správa zamýšľa výrobu v košickej tabakovej továrni obmedzovať a postupne zastaviť. Týmito chýrmi bolo robotníctvo veľmi rozrušené a preto odobrala sa deputácia robotníkov k županovi dr. Jánovi Rumanovi, aby ho požiadala o zákrok na príslušných miestach.
Župan vypočul deputáciu a uistil robotníctvo, že tieto poplašné chýry sa nezakladajú na pravde, že si o veci vyžiada príslušné informácie a nechá ju vyšetriť. Nato na rozkaz županov zvolal vládny radca, policajný riaditeľ Slavíček poradu, ku ktorej prizval riaditeľa tabakovej továrne Pečeného, od ktorého si vyžiadal príslušné správy. Zároveň nadviazal styky s príslušnými miestami.
Bolo konštatované, že výroba je v plnom prúde, že všetkých 804 robotníkov je zamestnaných, že budú zničené objekty znovu vybudované a že ústredné riaditeľstvo tabakovej réžie nepomýšľa na obmedzenie výroby. Naopak, už dochádzajú stroje na výrobu cigariet a výroba bude rozmnožená vzhľadom k všeobecnému úbytku spotreby dútnikov.
Medzi robotníctvo sú vrhané tieto znepokojujúce správy len v zlom úmysle a každý rozširovateľ týchto správ bude stíhaný trestne. Štátna správa sa naopak stará o to, aby v tunajšej továrni boli vybudované blahodarné sociálne zariadenia, jako kúpeľne pre robotníctvo, opatrovňa pre dietky zamestnaných matiek, továrná kuchyňa pre vidieckych robotníkov a podobne. To všetko je projektom, na ktorého uskutočnení sa pracuje.
Príslušné úradné kruhy sa tiež postarajú, aby na ústredných miestach bolo jasno o dôležitosti neobmedzenej výroby a zamestnanosti všetkého robotníctva. Robotníctvo sa môže bez obavy spoliehať na to, že k redukcii výroby nedôjde. Ústredné riaditeľstvo tabakovej réžie vyslalo tiež hneď dvoch vyšších stavebných úradníkov, aby sa na mieste presvedčili o potrebných adaptáciách požiarom poškodených objektov, takže štátna správa neváhala ani okamih spečlivosťou o osud robotníctva.
Z denníka Slovenský východ, 24. apríl 1925
Košická tabaková fabrika. (zdroj: knižničný fond VKJB)Články pochádzajú z knižničného fondu regionálneho oddelenia Verejnej knižnice Jána Bocatia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
