KOŠICE. Keď mala Jana Szenczyová zo Slanského Nového Mesta jedenásť rokov, život jej uštedril prvý úder. Zdanlivo bežné zdravotné problémy prerástli do chronického zápalu obličiek.
Lekári vtedy ešte netušili, že sa dnes 58-ročná Jana raz dostane na čelné priečky celosvetového rebríčka počtu transplantácií u jedného pacienta.
Jana Szenczyová sa vlani v novembri stala prvou pacientkou na Slovensku a treťou na svete, ktorá podstúpila už šiestu transplantáciu obličky. Prvenstvo drží Holanďan, ktorý má vymenenú obličku už siedmykrát a čaká na ďalšiu transplantáciu.
Posledným darcom bol jej manžel, transplantácia však bola náročná okrem iného aj preto, že sa ich krvné skupiny nezhodovali. Aj s ním a synom Máriom sú navždy spätí nielen rodinne, ale aj pokrvne. Pretože aj jej syn jej daroval obličku.
Bojuje od detstva
Jej príbeh nie je len o medicínskom pokroku, ale najmä o sile ľudskej vôle, rodinnej súdržnosti a o láske, ktorá zachraňuje životy.
„V jedenástich rokoch som dostala menštruáciu a krvácala. Prijali ma na detskú kliniku, kde ma liečili transfúziami krvi. Urobili dvakrát biopsiu obličky, kde vyšlo najavo, že mám chronický zápal. Do 17 rokov som to ťahala bez dialýzy, brala som len lieky. Potom som už musela podstúpiť dialýzu, pretože mi obličky úplne zlyhali,“ spomína si na začiatky ochorenia.
Hovorí, že to nebolo pre mladého človeka jednoduché obdobie, ale zvládla ho. Hoci chodievala na dialýzu, nastal čas sa rozhodnúť a posunúť ďalej. „Keď som chcela žiť, musela som sa prispôsobiť. Na výber som príliš nemala, buď dialýza, alebo transplantácia,“ loví v pamäti o zásadnom rozhodnutí.
Nemocnica sa stala jej druhým domovom, často jej odoberali krv, podstupovala biopsie, absolvovala náročné procedúry. Okolnosti ju prinútili rozlúčiť sa s detstvom už v tak mladom veku a postaviť sa rovnými nohami na zem.
Pred 20 rokmi transplantovali v Košiciach prvú obličku od živého darcu Čítajte V tom čase ešte brušná dialýza, ktorú je dnes možné vykonávať v domácom prostredí, neexistovala. Musela teda chodiť neustále do nemocnice, dialýzu absolvovala v sedemhodinových intervaloch dvakrát do týždňa. Na úkon, ktorý ju udržiaval pri živote, dochádzala vždy sanitkou, ktorá po ňu chodila domov.
„Rozhodla som sa pre transplantáciu, vedela som, že budem žiť normálnym životom, pokiaľ oblička bude fungovať. Myslím si, že každý by si vybral tú druhú možnosť. Pamätám si na jedného pacienta, ktorý transplantáciu odmietol, zrejme mal strach. Musíte byť trošku aj silný, aspoň psychicky zmierený s tým, že áno, idem na to.“
V UNLP použili novú metódu, ktorá predĺži životnosť obličky po odobratí z tela darcu Čítajte Nesmie zabudnúť na lieky
Prvú obličku jej transplantovali v roku 1989 v Bratislave a tri roky fungovala bez problémov. Druhá jej vydržala najdlhšie, až jedenásť rokov. S ňou zvládla aj tehotenstvo a pôrod dieťaťa. Keď jej zlyhala, ďalšiu jej chcel darovať manžel, ale zistilo sa, že má každý z nich inú krvnú skupinu, teda v tom čase to nebolo možné.
Uvažovali teda o krížovej transplantácii s iným párom, avšak našla sa zhoda s obličkou od mŕtveho darcu. Po čase sa jej zdravotný stav opäť skomplikoval, nasledovala ďalšia transplantácia obličky od darcu. Vydržala osem rokov, no zlyhala a piatu obličku jej daroval syn Mário. Poslednú získala od manžela.
Prečo jej obličky, ktoré dostala, postupne zlyhávali, nevie. Za ideálnych podmienok totiž môže transplantovaná oblička slúžiť pacientovi až 15 rokov, v košickej nemocnici však majú aj pacienta, ktorý má obličku už 30 rokov.
„Ani naši lekári na to nevedia dať odpoveď. Asi tak to malo byť, neviem. Verím, že už ďalšiu transplantáciu potrebovať nebudem. Každopádne je to rozhodnutie o tom, či chce človek žiť.“
Po prvej transplantácii sa Jane vrátil život do starých koľají. Fungovala ako pred dialýzou, akurát musela užívať pravidelne lieky.
Hovorí, že človek s novou obličkou, pokiaľ funguje, žije normálny život, ako bežní, zdraví ľudia. Síce s obmedzeniami, s pravidelným užívaním imunosupresív a častými kontrolami v nemocnici, ale to sa zvládnuť dá. „Je potrebné brať pravidelne lieky a, hlavne, nezabúdať na ne.“
Momentálne žije už sedem rokov s manželom a synom v Nemecku v meste Treuchtlingen v okrese Weißenburg-Gunzenhausen v Bavorsku.
Je na dôchodku a stará sa o rodinu. Napriek zdravotným komplikáciám vyzerá jej bežný deň úplne normálne. Stará sa o rodinu, chod domácnosti, zájdu na výlet, dovolenku.
Primár Beňa: Bez darcov niet transplantácií Čítajte Kontroly absolvuje na Slovensku
Okolie o jej problémoch netuší. „V Nemecku moje ochorenie okolie nepozná, na Slovensku však áno. Najväčšiu podporu pociťujem od manžela a syna. Som im vďačná za všetko, čo pre mňa robia a urobili. Každý normálny človek má dobré, ale aj horšie chvíle. Vtedy potrebuje niekoho, kto ho podrží a takých ľudí ja okolo seba mám,“ vraví Jana.
Na kontroly chodieva v Nemecku, ale aj na Slovensku. V zahraničí je to raz mesačne, na Slovensku každé dva – tri mesiace. Pravidelne tak dochádza na Slovensko a pochvaľuje si to. Vysvetľuje, že je lepšie priebežne vedieť, ako sa zdravotný stav vyvíja, ako sa tomu vyhýbať a prísť, až keď už horí za pätami.
Rozdiel medzi slovenským a nemeckým zdravotníctvom nevníma. Dostáva rovnakú starostlivosť, lieky jej však v zahraničí nemenia, riadia sa odporúčaniami slovenských lekárov.
„Lekári v Košiciach ma už poznajú v podstate do šrúbky. Aj tam som síce na dialýzu chodila dva roky, ale všetky zásadné zákroky absolvujem v Košiciach. S košickými zdravotníkmi máme od začiatku priateľský vzťah. Sú to najdôležitejší ľudia v mojom živote, samozrejme po lekárskej stránke,“ poznamenala Jana.
Košičan žije s treťou darovanou obličkou Čítajte V tele má štyri obličky
Momentálne má v tele štyri obličky, jednu vlastnú, dve transplantované, ktoré sú nefunkčné a jednu funkčnú novotransplantovanú. Vysvetľuje, že síce o nich, čo sa týka počtu vie, ale to je všetko. Nezáleží vraj na tom, hlavne, že je aspoň tá posledná, od manžela, funkčná.
„Obličky nebolia. Aj preto by som rada odkázala ľuďom, nech chodievajú na pravidelné vyšetrenia, pretože je lepšie prísť na problém včas. Ak už dôjde k transplantácii, musia absolvovať veľmi náročný výkon. Na druhej strane by som rada všetkým odkázala, aby sa nebáli darovať obličky. Keď vedia zachrániť život, tak to stojí za to. S jednou obličkou sa dá žiť,“ povedala nám Jana.
Za výnimočným úspechom svetovej rarity stojí podľa Jany tím Transplantačného oddelenia Univerzitnej nemocnice L. Pasteura, primár Igor Gaľa, jeho zástupkyňa Tatiana Baltesová, chirurg Štefan Hulík či prednostka I. chirurgickej kliniky Jana Kaťuchová.
„Bez ich odbornosti a ľudského prístupu by som tu dnes pravdepodobne nebola. Samozrejme, obrovskú úlohu pri mojej liečbe zohráva celý zdravotnícky personál tohto oddelenia,“ dodáva Jana s úsmevom na perách.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
