Je inventárom všetkých tlačoviek v meste, už desaťročia fotografuje dianie v Košiciach a na východe, od politiky, cez kultúru po šport. Fotografovať začal FRANTIŠEK IVÁN (1962) v detstve, dnes má za sebou 44 rokov práce, 10-tisíc reportáží a dvadsať rokov pôsobenia v Tlačovej agentúre Slovenskej republiky.
Získal niekoľko novinárskych cien, napríklad aj Czech Press Photo za fotku bábätka, ktorým v košickej pôrodnici púšťali cez slúchadlá klasickú hudbu či Slovak Press Photo za snímku výbuchu bytovky v Prešove.
Aktuálne má vo Východoslovenskom múzeu prvú výstavu, kde ukazuje prierez svojej tvorby. V rozhovore pre Korzár spomína, ako niekedy fotografie vyvolávali v tmavej komore a sušili ich fénom, aby stihli uzávierku.
Zažil aj situáciu, ako bývalý premier Vladimír Mečiar poškodil fotoaparát, keď nechcel, aby ho fotili. Opakom bol Rudolf Schuster, ktorý sa vedel fotografom nastaviť, ako to potrebovali. Po atentáte na premiéra Roberta Fica sú podľa neho fotografi ostražitejší a pripravenejší.
Aká je vaša najlepšie fotografia?
Najlepšia, alebo ktorú si najviac vážim? Lebo to je rozdiel.
Skúsme najprv, ktorú si najviac vážite.
To sú asi fotografie kráľov, bola pre mňa udalosť dostať sa tak blízku ku kráľom, najprv to bol nórsky kráľ v roku 2007. Potom anglická kráľovná v roku 2008, keď bola na východe aj v Tatrách. Mám zaujímavú fotografiu, kde kráľovná na zimnom štadióne v Poprade hádže buly pred zápasom. A potom bola v Košiciach aj holandská kráľovná.
Anglická kráľovná na popradskom štadióne.Ktorá fotografia z vašej kariéry mala možno väčší dosah alebo spoločensky zarezonovala?
To je veľmi ťažké povedať, pretože som fotil veľa žánrov. Sú technicky aj dokumentačne zvládnuté, ale skôr si vážim fotografie, ktoré vznikli voľnou tvorbou, kde môžem vyjadriť fotografiou moje pocity a mám pritom voľnú ruku. V poslednej dobe sa mi podaril záber, ktorý vyzerá ako čiarový kód, ale sú to len zasnežené stromy v lese. Takéto fotografie sú mi vzácne.
Za 44 rokov, ktoré pôsobíte ako fotograf, bola aj nejaká fotografia, ktorá vás mrzí, že nevznikla?
Bolo veľa takých fotografií, keď nás niekde nepustili, bol zákaz od ochrankárov alebo sa z nejakých dôvodov nedala spraviť reportáž a strašne ma to mrzelo.
Napadá vám niečo konkrétne?
Boli veci, keď sme sa snažili odfotiť niekoho, ale bol zakrytý ochrankármi alebo skupinou ľudí, veľakrát sa to stalo napríklad na letiskách, keď odchádzali alebo prichádzali vládni činitelia. Máme určené miesto a nedá sa z neho pohnúť. Darmo poviem, že som tlačová agentúra, nikoho to nezaujíma, musí sa dodržať protokol. Naposledy sa to stalo, keď košickí hokejisti vyhrali titul.
Teraz nedávno v Steel Aréne?
Áno a nepustili nás na ľad odfotiť tú radosť, keď už strelili víťazný gól a skákali na ploche. My sme stáli v uličke, kde sa vchádza na striedačku a tam bol ochrankár, ktorý sa pýtal, či máme pásku. Hovoril som mu, že nemáme, ale sme tlačová agentúra a musím to nafotiť. Nepustil ma, nezaujímalo ho to, tak som sa snažil cez neho nafotiť, ako skáču hokejisti do klbka. Potom som to písal vedúcemu, že s tým treba urobiť nejaký poriadok. Pustili nás na ľad až potom, keď sa odovzdával pohár.
Čiže vám ušla tá spontánna radosť?
Presne, pustili tam asi len klubových fotografov, ktorí uverejnia fotky na klubovej stránke a to je všetko. Ale všetky médiá a weby preberajú fotografie z agentúr. Podľa mňa to je neznalosť manažérov HC Košice alebo nejaké nedorozumenie.
Vojaci v Michalovciach, 2008. (zdroj: TASR)Kedy ste začali fotografovať?
Keď som mal asi sedem rokov. Otec nás fotil s bratom na Flexaret, na tú dobu 60. rokov to bola vzácna technika. Fascinovalo ma, že otec dal v záhrade na šamerlík tortu, pozeral sa do foťáku, ja som sa tam postavil a cvakol ma. Keď sme už boli s bratom väčší, tak sme ho poprosili, že aj my chceme fotiť, tak nám kúpil fotoaparát Cortina.
Po pár rokoch sme dostali Smenu. Takže som začal fotografovať ešte na základnej škole. A to ma aj priviedlo k tomu, že som potom išiel na fotografiu na Strednú umeleckú priemyselnú školu, kde som zmaturoval v roku 1981. Odvtedy som profesionálny fotograf.
Do akého média ste išli po škole?
Nebolo to médium, boli to komunálne služby. To si už mladšia generácia nepamätá, no za socializmu keď si niekto chcel objednať fotografa, nebolo to ako v dnešnej dobe, že je milión ponúk, nikto nevlastnil profesionálnu techniku. Služba sa volala Fotoreportáž a fotili sme tam sobáše, uvítačky, pohreby, rôzne konferencie. Čiže keď niekto chcel niečo odfotografovať, tak zavolal komunálne služby a objednal si fotografa.
Kedy ste začali fotiť pre noviny?
Bolo to v roku 1994 pre Košický východ, pretože Veronika Janušková odchádzala do Korza a uvoľnilo sa miesto. Tam sa začala moja novinárska fotografia, neskôr som išiel do Košického večerníka, keď bol Igor Gallo šéfredaktor a pobudol som tam nejakých 10 rokov, kým Večerník nekúpil Korzár. My sme boli prebytoční, takže nás vyhodili.
Potom sa mi naskytla príležitosť v Českej tlačovej kancelárii, to bola úplná zmena a vyššia úroveň. Zrazu som začal veľa cestovať po celom východe. Fotil som všetko, od kultúry, politikov, šport, všetko, čo od nás chceli Česi. Potom nastal ďalší zlom v mojej kariére v roku 2005, keď Svätopluk Písecký odchádzal do dôchodku ako dlhoročný fotograf tlačovej agentúry a odporučil ma ako náhradu za seba. Odvtedy pracujem v TASR.
V čom bola iná vaša práca, keď sa fotilo na film? Ako prebiehal proces ich vyvolávania a stíhali ste pre procesy v tmavej komore denné uzávierky?
Veľmi vďačím svojmu prvému profesorovi na strednej škole Zdenovi Smieškovi, je to uznávaný fotograf. Bol som doma samouk, no on nám predstavil všetky finty pri laborovaní, má veľkú zásluhu na mojom profesionálnom vývoji. Vyvolávanie fotiek bolo zaujímavé, pretože my starí fotografi vieme, ako vzniká fotografia a celý ten proces.
Dnešní fotografi majú digitál, počítač, niektorí možno ani nechápu technológiu výroby fotografie. Princípom je „reagovanie striebra na svetlo”, bol to proces krásny, ale omnoho pomalší oproti dnešnej dobe. Napríklad vo Večerníku sme ráno nafotili akciu, do tlače išla na obed a my sme rýchlo museli laborovať, aby fotka stihla ísť do tlačiarne. To znamená vyvolať negatív, rýchlo ho vysušiť fénom a urobiť fotografiu, rýchlo ju vysušiť a utekať do tlačiarne na Festivalové námestie.
Premiér Dzurinda sadí borovicu v Tatrách po kalamite, 2005. (zdroj: TASR)Nebolo to stresujúce?
Výhoda bola, že laboratórium muselo byť blízko. Väčšinou sme to stíhali, mali sme i výhodu oproti Korzáru, že sme stíhali aj raňajšie akcie. Na obed už boli vydané vo Večerníku, ale Korzár to mal na druhý deň.
Ako nakladáte so všetkými fotkami a negatívmi, ktoré predpokladám, že máte za desiatky rokov fotografovania?
Časť sa stratila, pretože keď sme boli vo Večerníku, archív zmizol a každému je to ľúto. Keď nás vyhodili, nemohli sme si zobrať ani filmy ani fotografie. Všetko tam ostávalo a keď skončil Večerník, pýtali sme sa na to, veľa fotografií aj negatívov sa stratilo. Záhadne nikto nevedel, kde to je. Zvyšok mám doma, v papierovej forme, mám nejaké negatívy, ale tie už treba skenovať, aby vznikli digitálne fotografie, takže je to zložitejšie.
Róbert Berenhaut za fotku Dubčeka s Brežnevom dostal šesťdesiat korún Čítajte Profesijne ste sa stretávali s Róbertom Berenhautom, ktorý je fotografickou ikonou v Košiciach?
Samozrejme a je to naozaj ikona Košíc, veľa mi pomohol najmä v športe, pretože on je športový fotograf, čiže strašne veľa som sa od neho naučil o fotení športu. Ten som kedysi nefotografoval, pretože obrazne povedané, ma to nebavilo. Ale musel som sa to naučiť, raz nás pošlú na majstrovstvá Slovenska či sveta, hokej či basketbal, musíme vedieť všetko fotiť. Nie je to ako redaktori, keď niekto píše iba šport. Robíme aj šport, aj premiéra na výjazdovom rokovaní vlády.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
