Osobitným poslaním v rámci duchovných povolaní je služba nemocničného kaplána. Kňaz, ktorý zmierňuje utrpenie chorým a zraneným, sa dennodenne stretáva s pacientmi na lôžkových oddeleniach, aby im priniesol uzmierenie sa s Bohom či len obyčajnú ľudskú blízkosť.
„Najviac povzbudzujúce pre mňa bolo, keď som na detskej onkológii stretol štvorročné dievčatko bez vláskov, ktoré sa za každú cenu chcelo hrať. Dala si bábiku do kočíka a chodila s ňou po chodbe, mama šla za ňou so stojanom s hadičkami. Pre mňa to bolo neuveriteľné, ako to deti berú. Sú síce choré, ale naďalej sa hrajú a tešia. Pri dospelých je to iné,“ hovorí MATÚŠ HATOK (37), rímskokatolícky kňaz pochádzajúci z Petrovian pri Prešove, ktorý slúži v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura na Triede SNP v Košiciach.
So zoznamom oddelení, pacientov a číslom ich izieb začína každý deň nanovo počúvať a povzbudzovať tých, ktorí to najviac potrebujú. Pre denník Korzár prezradil aj to, čo si ťažko chorí najviac želajú a v čom je práca nemocničného kaplána radostná.
V rozhovore sa dočítate:
- Čo môže ponúknuť kňaz pacientom v nemocnici,
- či sa ho dotkne, ak ho pacienti odmietnu,
- prečo sa niekedy cíti ako anjel smrti,
- ktoré stretnutie s pacientom mu najviac utkvelo v pamäti.
Ako ste sa dostali k práci nemocničného kaplána?
Do nemocnice som sa pýtal sám ešte pred štyrmi rokmi, pretože som počas pandémie vypomáhal na covidovom oddelení v nemocnici v Prešove. Práca s chorými ľuďmi ma zaujala a chcel som v nej pokračovať aj po skončení pandémie.
V čom je práca s pacientmi iná oproti pôsobeniu vo farnosti?
Ľudia v nemocnici potrebujú kňaza viac. Majú viac času rozmýšľať o duchovných veciach, neponáhľajú sa tak. Pracujúci ľudia mi povedia, že sa ledva stihnú niekedy pomodliť popri všetkých povinnostiach. Na lôžkových oddeleniach na to čas majú, preto viac uvažujú nad duchovnými vecami.

Sú otvorenejší voči rozhovoru s kňazom?
Ako kedy. Niektorých bolesť a trápenie dovedie k rozmýšľaniu o duchovných veciach, iných to ešte viac uzatvorí pred Bohom a pred kňazmi. Chorí sa niekedy hnevajú na Boha za to, že majú zdravotné problémy. Myslia si, že ich Boh nemá rád, keď na nich dopustil takéto trápenie.
Ktoré nemocnice v Košiciach máte vo svojom rajóne?
Univerzitnú nemocnicu Louisa Pasteura na Triede SNP, Detskú fakultnú nemocnicu a Východoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb, ktoré sú tesne vedľa seba. Mám pravidelný čas, keď obieham oddelenia so zoznamom pacientov, ktorí sa prihlásili na duchovnú službu a prichádzam aj mimo toho, keď je niečo súrne. Cez týždeň som pri pacientoch od jedenástej do štvrtej–piatej poobede a cez víkendy som pri nich od rána od deviatej dokedy treba. V utorky mám voľno a v stredu sme dvaja kňazi, takže to mám také voľnejšie.

Čo to znamená, keď sa pacient prihlási na duchovnú službu?
Väčšinou chcú prijať sviatosť zmierenia a eucharistie, alebo sa len chcú stretnúť a porozprávať s kňazom. Môžu si kňaza zavolať sami, alebo to za nich urobia príbuzní.
Ktoré sviatosti môžete vysluhovať v nemocničnej izbe?
Teoreticky všetky. Najčastejšie sú to sviatosť pomazania chorých, spoveď a eucharistia. Ale už som aj krstil malé deti v nemocnici a vysluhoval som aj sviatosť birmovania pre 15-ročného pacienta, ktorý bol v kritickom stave.
Máte aj potom neskôr informácie o pacientoch, či sa im polepšilo alebo nie?
Občas sa to dozviem, ale ja nie som ich príbuzný, takže mi nemajú dôvod hovoriť to. No k viacerým pacientom sa vraciam opakovane, rozprávame sa, takže zhruba vidím, ako pokračuje liečba.
Čo najčastejšie chcú od kňaza pacienti?
Takmer vždy chcú sviatosť zmierenia a eucharistiu. Niekedy sú to také bežné ľudské služby – kúpiť im vodu v bufete či pomôcť s niečím. A občas sa chcú len porozprávať o prežívaní bolesti, o trápení. Niekedy chcú vedieť dôvod, prečo sa to deje práve im.

Čo im na to hovoríte?
Že odpoveď budeme hľadať spoločne, pretože univerzálna odpoveď na to neexistuje. Ani vo Svätom Písme nie je jednotná odpoveď na to, prečo človek trpí. Človek tú odpoveď musí nájsť sám, kňaz mu pri tom môže len dopomôcť.
Existuje odpoveď na to, prečo človek trpí, u každého pacienta?
Nie u každého. Niekedy na príčinu jednoducho neprídete. Slovenské porekadlo hovorí, že koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje. Aj Biblia nás učí, že utrpenie môže byť skúškou pre človeka, ale nie je to tak u každého. V prípade Ježiša Krista to nebola skúška od jeho Otca. U Jóba napríklad áno, ale v Písme máme aj rôzne iné postavy. Medzi ľuďmi sa najčastejšie hovorí – neviem, čo zlé som urobil, že ma Pán Boh tak potrestal. Ale to nie je o tom. To by musel byť zlý aj Kristus, keď tak trpel.

Stáva sa, že vás príbuzní zavolajú k nejakému pacientovi, ktorý o tom nevie a keď vás uvidí, tak vás odmietne?
Áno, bežne, aj včera sa to stalo. Rozumiem, že príbuzní chcú pre pacienta to najlepšie nielen po medicínskej, ale aj po duchovnej stránke. Pacient na to však nemusí byť pripravený a môže sa zľaknúť – asi je to so mnou vážne, asi umieram, keď je tu kňaz. Nevidia dôvod, prečo by som ich mal navštíviť. Niekedy si pripadám ako „anjel smrti“, tak sa ma zľaknú. A pritom my nechodíme len k pacientom, ktorí sú v ohrození života. Máme aj pacientov, ktorí prijímali sviatosti na pravidelnej báze a keď sú v nemocnici, chcú v tom pokračovať.
A potom sú príbuzní, ktorí nechcú zavolať kňaza k pacientovi, lebo si myslia, že by to bolo preňho akoby rozsudkom smrti. Potom sa rozhodnú zavolať, keď už pacient fakt zomiera. Ja som doma v pyžame a ozvú sa, či môžem prísť hneď. Prídem aj o druhej v noci, ale niekedy je už neskoro. Pri zosnulom pacientovi sa potom spoločne pomodlíme.
Tak už ten názov – posledné pomazanie, znie dosť definitívne...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári