Najlepšia učiteľka roka je z Košíc. ALENA RAPČAN ŠTROMPOVÁ zo Základnej školy Ľudovíta Fullu v Košiciach získala pred niekoľkými dňami ocenenie Učiteľská osobnosť Slovenska. Odborná porota ocenila jej prácu v rozvoji mediálnej gramotnosti, kritického myslenia a inkluzívneho prostredia, ktoré vytvára pre svojich žiakov.
Je učiteľkou slovenského jazyka a mediálnej výchovy, vyskúšala si aj prácu v médiach. V rozhovore pre Korzár hovorí aj o tom, ako deti vnímajú sociálne siete a prečo na nich trávia hodiny denne.
Najväčšie riziko vidí v ich návykovosti. Žiaci musia často spracovať všetko, čo na internete vidia, samy. Rodič by si mal s dieťaťom vybudovať čo najväčšiu možnú dôveru. Okrem vyučovania pôsobí ako supervízorka, vedie pedagogické kluby a Rodičovskú akadémiu.
Rada ste chodili do školy?
Áno. Jednak bol môj ocko školníkom, takže som vyrastala v škole a stále vravím, že som neskutočne zvedavý človek. Takže mňa aj bavilo sa učiť, zisťovať informácie a cítila som sa v nej dobre.
Preto ste sa stali učiteľkou?
Vyštudovala som jednoodborovú slovenčinu a moje záujmy boli skôr literárne. Recenzovala som knižky, viac som inklinovala k slovesnému umeniu. Ako som postupne dozrievala, uvedomila som si, že školstvo ma stále trochu priťahuje. Keď som sa stala lektorkou mediálnej výchovy, tak čím ďalej, tým viac som začala vstupovať do školstva. Atmosféra v škole ma úplne objala a pohltila, až som si povedala, že tu chcem pracovať. Prišla som na túto školu a už som odtiaľto neodišla.
Tu učíte 15 rokov?
Začala som takmer hneď po škole. Najprv som robila v centre voľného času a externe som prispievala do novín, potom som sa dostala sem.
V akom médiu ste pracovali?
Vo Večerníku bola študentská príloha Bifľoš, tam som písala. Konkrurenčný Korzár mal zas prílohu Ťahák.
Kto by dobrovoľne prispieval do Bifľoša?
Nazvali to tak, ja som to už neriešila (úsmev). Ale bola to super skúsenosť, pretože ako stredoškolská študentka som chodila na podujatia. To ma učilo dodržiavať termíny, komunikovať s ľuďmi a brať zodpovednosť za to, čo napíšem a čo vyslovím. Keď som si urobila kurz mediálnej výchovy, tak som ešte viac pocítila chuť odovzdávať tieto skúsenosti mladým ľuďom. Cieľom nie je vychovávať novinárov, redaktorov, publicistov, ale rozvíjať prácu so slovom, komunikačné zručnosti a odvahu komunikovať.
Ako vyzerajú hodiny mediálnej výchovy?
V prvom rade veľmi prakticky. Lebo tým, že deti tvoria mediálny obsah, zažívajú presne to, čo ja kedysi dávno. To znamená, že nemôžu šíriť polopravdu alebo nejakú svoju domnienku, keď to pôjde von, či už v časopise, v televízii, v rádiu.
Jednak tým môžeme niekomu ublížiť, ale zároveň si chránime prestíž. Takže nakrúcajú, tvoria reportáže, ankety, ale robia aj na ročníkových projektoch. Napríklad siedmaci teraz vytvárali newsletter, podcasty, majú vlastnú stránku, takže sa tam snúbi aj digitálna gramotnosť, počítačová grafika, mediálna výchova. Máme to takto poprepájané.
Poznajú žiaci druhého stupňa aj médiá?
Začíname práve tým, aké sú médiá, že existujú audiovizuálne, printové, potom hovoríme o sociálnych sieťach a online médiách. Prichádzame k tomu, že existuje bulvár a mienkotvorné médiá. Pýtame sa ich, či poznajú lokálne médiá, čo čítajú a počujú ich rodičia. No a aj nás prekvapujú.
Možno by sme čakali, že vnímajú iba sociálne siete alebo online médiá, ale oni stále povedia - áno, naši rodičia čítajú noviny. A ony si ich tiež sem-tam prelistujú. Vnímajú, že rodičia majú nejaké noviny doma, že pozerajú spravodajstvo alebo že majú predplatné niektoré z periodík.
Vedú vaše hodiny aj k tomu, aby vedeli rozpoznať dezinformácie alebo dezinformačné média?
Určite áno, ale to je už záležitosť skôr siedmeho ročníka. V šiestom učíme skôr základy, na ktorých potom neskôr budujeme. Hovoríme aj o tom, ako sa správajú na sociálnych sieťach, čo to pre nich znamená, koľko času tam trávia.
Neskôr už sú dostatočne zrelí, veď sami čelia niektorým domnienkam, niekedy sami otvoria celospoločenské témy a bavíme sa o dezinformáciách. Bola napríklad krásna hodina, keď mali spísať zoznam všetkých tvrdení, ktoré počuli a o ktorých možno pochybujú alebo ich pokladajú za konšpirácie. No a zoznam tých tvrdení bol bohatý, takže sme ich začali triediť.
Počas odozdávania prestížneho ocenenia. (zdroj: TASR)Napríklad?
Napríklad aj to, že nežijeme tu v prítomnej realite, ale v nejakej virtuálnej realite. Alebo že Michael Jackson nie je mŕtvy, ale niekde prežíva. Našou úlohou nie je ich presvedčiť, ale otvárať cesty, kde si môžu overovať práve tieto tvrdenia a názory. Samozrejme je to proces, ktorý nekončí zvonením na konci hodiny. Možno začne začiatkom vyučovacej hodiny, ale niekedy je celoročný.
Spomenuli ste sociálne siete. Tie sú pre žiakov druhého stupňa dôležité?
FOMO
Je skratka anglického "Fear of missing out", teda strach z premeškania.
Je to pocit úzkosti alebo stresu z toho, že sa nám niečo zaujímavé alebo dôležité unikne.
Môže to byť strach z toho, že sa nedozvieme dôležité informácie, zmeškáme akciu, ktorú by sme chceli navštíviť, alebo sa nebudeme mať o čom rozprávať s priateľmi.
Určite áno, aj keď sme teraz prijali nariadenie o regulácii používania mobilov na základnej škole, tak celkom vidno, že deti sú aj trošku nervózne, keď sa nemôžu pozerať, keď nemajú mobil pri sebe. Boja sa, že im možno niečo uniká, klasické FOMO.
Pre nich je to veľmi dôležité, lebo žijú svoj online život na sociálnych sieťach, majú aj niekoľko účtov. Tvoria si tam svoju identitu, ktorá môže byť oveľa lichotivejšie ako v reáli, teda hľadajú svoje hodnoty aj týmto spôsobom.
Austrália zakázala používanie sociálnych sietí deťom do 16 rokov. Má to chrániť duševné zdravie detí a obmedziť negatívny vplyv sociálnych médií. Ako sa pozeráte na tieto odporúčania, odkedy by malo mať dieťa účet na Instagrame alebo Facebooku?
Realita je taká, že majú účty aj mladší. Veľakrát to rodičia nevedia alebo nedohľadajú, lebo deti nie sú pod reálnymi menami. Určite to na ne veľmi vplýva, pretože tam čelia rôznym hodnoteniam, ktoré často nie sú lichotivé a ony sa cez tieto účty dostávajú k obsahu, o ktorom sa doma nerozprávajú. A spracovanie toho, čo v online svete prijímajú a vidia alebo s čím sa stretávajú, ostáva na nich samotných.
Práve v tejto chvíli by bola potrebná ošetrujúca, láskavá a rešpektujúca komunikácia s rodičmi. Ale keď to rodič nevie, pretože jeho dieťa sa realizuje na sociálnych sieťach možno potajme, tak je to preňho veľmi ubližujúce, ale aj nebezpečné.
Učím deti a nie učivo, vzťah s nimi je pre mňa prioritou, zdôrazňuje učiteľka roka Čítajte Ako sa s tým má vysporiadať dieťa samo? Neuzatvára sa od rodičov a nestáva sa nedostupnejším, keď rodič vidí, že je stále na mobile, kde si vytvára vlastný svet, no nehovorí o tom, čo tam zažíva?
Ideálne by bolo, keby neboli deti až tak pripútané k sociálnym sieťam. A máme aj na škole deti, ktoré nemajú napríklad sociálne siete vôbec, ani po tom netúžia a komunikujú to otvorene medzi rovesníkmi. Je to fajn, sú takým svetlým príkladom pre ostatných spolužiakov. My im to zakázať asi nevieme a ani úplne obmedziť, ale čo my môžeme robiť ako rodičia alebo učitelia je upriamovať ich na reálny svet, na radosti, možnosti a tú každodennosť reálneho sveta.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
