Populárna hudba sa spojila so symfonickým telesom. Koncert Rytmusa s 50-členným orchestrom Národného divadla v Steel Aréne v Košiciach sprevádzali vysoké očakávania. Na konci vystúpenia Patrik Vrbovský podal ruku a uklonil sa dirigentovi Orchestra Národného divadla Košice, umeleckému vedúcemu a dirigentovi sláčikového orchestra Musica Iuvenalis IGOROVI DOHOVIČOVI.
Porozprával tiež o tom, ako jeho pracovný výkon ovplyvňuje, ak má zlý deň. „Vtedy musím všetko osobné nechať za dverami a sústrediť sa iba na prácu. Ako každý profesionál. Aj športovec musí pracovať s tým, aby odbúral všetko ostatné a sústredil sa počas súťaže iba na výkon."
V rozhovore sa dočítate:
- Ktoré Rytmusove skladby sa Dohovičovi najviac páčili,
- aký zvuk má pre symfonický orchester Steel Aréna,
- prečo sa ho osobne dotýka ruská invázia na Ukrajinu,
- v čom spočíva gro dirigentskej práce,
- na čo sa najviac teší v novej sezóne.
Rytmus vás osobne, ale aj Orchester Národného divadla Košice nepredstavil len na začiatku a na konci. Aj niekoľkokrát v priebehu podujatia medzi skladbami vás uvádzal a ďakoval vám. Vyzeral až prekvapený alebo dojatý tým, akí ste profesionáli. Ako sa vám s ním spolupracovalo?
Prišiel som s ním do kontaktu prvýkrát a mal som z neho veľmi príjemný pocit. Je to profesionál, celá spolupráca bola bezproblémová. Myslím, že aj výsledok stál za to.
Na konci vám podal ruku a sklonil sa pred vami...
Preňho to bolo asi niečo nové a originálne, tak isto ako pre nás. Úpravu skladieb pre nástroje urobil jeho tím, určite tam bol z jeho strany aj rešpekt postaviť sa pred veľký orchester a odohrať to spolu. Počas skúšok sme vychytali veci, ktoré by mohli narušiť priebeh, takže sme na koncert nastupovali už s nadhľadom a ľahkosťou. Nemali sme stres, či to vyjde alebo nevyjde.
Ako dlho ste nacvičovali Rytmusove skladby s orchestrom?
Mali sme päť skúšok, z toho tri s Rytmusom. Aj on si musel zvyknúť na to, že tie skladby zrazu ináč znejú, majú inú úpravu, s veľkým orchestrom je to také farebnejšie, aj nástupy na spev sú iné atď. O čosi problematickejšie bolo dobre sa počuť v Steel Aréne, ale mali sme to vyriešené odposluchmi, ktoré mal každý hudobník v uchu.
V čom to bolo pre vás iné ako hrať klasické skladby?
Pre nás to bol z technického hľadiska bežný koncert, ale zas úplne iný žáner. Ja osobne nepočúvam rap, ale sú texty a piesne, ktoré sa mi aj v tomto podaní páčili. Bolo pre nás profesionálnou cťou dostať zo seba maximum a spojiť Orchester Národného divadla Košice a rapového interpreta.
Ktorá z Rytmusových piesní sa vám páčila?
Tie lyrické o matke, o rodine a otcovi. Boli to osobnejšie vyjadrenia, čo mi bolo bližšie.

Vy pochádzate z Ukrajiny, Rytmus zdieľa úplne opačné názory na vojnu na Ukrajine ako vy. Nepokazilo vám to dojem zo spolupráce?
Registroval som tieto názory a vnímam, že je v tomto ohľade spoločnosť neuveriteľne rozdelená. Ľudia si zvykli veriť informáciám a zjednodušovať si život, veď prečo by sa mali nad informáciou zamyslieť, keď jej stačí uveriť. Takto funguje dnes spoločnosť, je rozdelená, prispievajú k tomu všetci, ale hlavne politici svojimi krokmi, činmi a vyjadreniami.
A ako som spomínal vyššie, najhoršie je, keď spoločnosť rozdeľujete a vytvárate nenávisť vedome, využívate tieto prostriedky na osobný prospech a nie prospech napríklad krajiny. Ja sa vždy snažím rešpektovať iný názor, zamyslím sa, prečo ľudia rozmýšľajú ináč ako ja, snažím sa presviedčať argumentmi.
Lebo si myslím, že aj celá politika napríklad Moskvy voči všetkým štátom, spoločnosti, politikom je o porekadle „Rozdeľuj a panuj“. Platí stále a teraz o niečo viac. Možno aj tento koncert prispel k tomu, aby sme viac rozmýšľali, spájali sa, uvažovali, rešpektovali sa navzájom.
Hrávate v Steel Aréne často?
V priemere možno raz za rok, ale stále sú to výrazné skúsenosti. S Luciou Bílou, projekt o pápežovi Jánovi Pavlovi II., so svetovými tenoristami... Máme skúsenosti s týmto priestorom, aj keď zvuk v Steel Aréne vôbec nie je ideálny a budova nie je stavaná na takéto podujatia. Ale ak je výborný zvukár, vie sa s tým pohrať a vytiahnuť z toho maximum.
Rapový koncert ste odohrali prvýkrát?
Áno. Keby bol o to záujem aj v budúcnosti, nie je s tým problém. Rešpektujeme všetky žánre, ktoré sú hrané na profesionálnej úrovni. Rozumiem tomu, že aj rap má svojich fanúšikov a svoju vlnu slávy. A zase symfonický orchester prináša takú pridanú hodnotu všetkým iným žánrov hudby, s ktorými je spojený.
Aké boli ohlasy od hráčov v orchestri? Zrejme nie ste zvyknutí na vulgarizmy a surovosť textu, aký bol v Rytmusových skladbách.
Mali sme dobrú odozvu. Aj medzi hráčmi a spevákmi je to len o vzájomnom rešpekte a o tolerancii iných výrazových prostriedkov, než na aké sme zvyknutí. Každý má na výber, čo bude počúvať v súkromí, a to je samozrejme dobre. S kolegami sme boli spokojní, že bola plná hala, lebo je iný pocit hrať pre plnú sálu a pre poloprázdnu. Nezameriavali sme sa prioritne na texty ako skôr na zvukovú stránku, keďže sme boli na odposluchoch a nemali sme rovnaký pocit ako v orchestrišti divadla.

Stalo sa vám, že ste si po koncerte alebo po skúškach aj pospevovali nejaké Rytmusove skladby?
Áno, niektoré piesne mi ostali v hlave. Uvedomil som si, že si ich pospevujem v aute. Základný motív bol chytľavý. Pohybujem sa medzi mladými ľuďmi, aj mi vraveli, že ho počúvajú. Myslím, že som tie skladby predtým nepoznal, len som registroval, že Rytmus existuje, ale nemal som napočúvanú jeho tvorbu.
Aj vaše deti ho počúvajú?
Nie, ony sú ešte malé, majú 4 a 7 rokov.
Akú sezónu máte za sebou v Národnom divadle?
Dirigentom v Košiciach som už 28 rokov, už začínam byť jedným zo služobne najstarších, takže pre mňa to bola bežná sezóna. Bola jubilejná, oslavovali sme 100 rokov od vzniku Východoslovenského národného divadla a verím tomu, že sezóna bola hlavne z pohľadu diváka aj vydarená. Ale vyhorený nie som ani po takej dlhej dobe, divadlo je droga.
Ktorý projekt v tejto sezóne bol pre vás najnáročnejší? Napríklad v tom zmysle, že ste ho najdlhšie nacvičovali?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári