TOMÁŠ EICHLER a VERONIKA NIŽNÍKOVÁ sa prechádzali okolo zatvorenej chaty na vrchole bývalého lyžiarskeho strediska Kavečany-Hrešná. Pred 11 rokmi si ju vzali do správy a výrazne sa zaslúžili o jej zviditeľnenie.
Turistická chata Hrešná leží vo vrchoch pohoria Čierna hora a od centra Košíc je vzdialená približne 12 kilometrov. Vlastní ju mestská časť Kavečany a býva otvorená celoročne. Okolo prechádza významná červená turistická trasa Cesta hrdinov SNP, počet turistov výrazne narástol, mesto im tu postavilo útulňu. Zdatní turisti sa odtiaľ môžu dostať aj na výhľadový vrch Sivec či Janošíkovu baštu.
V rozhovore pre Korzár dvojica približuje, prečo sa zo svojich civilných zamestnaní stali chatármi na plný úväzok, ako ich ovplyvňuje počasie a aké boli ich začiatky. S humorom glosujú svoje pôvodné plány, napríklad ako odmietali predávať hranolky. V lesoch pri Košiciach sa venujú koňom, návštevníkom a usporadúvajú rôzne akcie.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako sa menia zimy v okolí Košíc,
- čo bolo v začiatkoch náročné,
- prečo si chatárstvo romantizujeme,
- či je dôležitá gastro ponuka,
- akým spôsobom ich poznačili opatrenia počas epidémie.
Odkedy stojí chata Hrešná?
Dostavala sa v rokoch 1983 až 1986, volalo sa to Akcia Z, bola to akcia, kde TJ Metropol pripravil túto chatu pre bežkárske okruhy. Slúžila ako zázemie pre bežkárske okruhy hlavne v zimnej sezóne. Predtým tu bol postavený aj prvý vlek. Dnes tu máme štyri bežkárske okruhy.
Bola využívaná len sezónne?
Áno, nefungovala celoročne, ako fungujeme my. Bola orientovaná hlavne na zimu, čo sa teraz kvôli aktuálnym zimám otočilo a hlavná je letná sezóna. Premenili sme sa zo zimnej na letnú turistickú chatu. Je to transformácia, lebo zimy už nie sú také, ako bývali, a aj my za jedenásť rokov, čo sme tu, vidíme ten rozdiel. Niekedy tu bolo v zime 40 centimetrov snehu, túto zimu sme mali dva dni, keď sa dalo bežkovať. Máme občianske združenie, staráme sa o bežkárske trate, na skútri ich upravujeme, ale tento rok nebolo čo upravovať.
Pôsobíte tu od roku 2014, ako ste chatu našli?
Veronika bývala v Kavečanoch, išli sme tadiaľ okolo na koňoch a videli sme prázdny priestor. Mali sme brutálnu chuť na kofolu a bolo zatvorené. Tak sme si to museli otvoriť. Po roku, čo to bolo zatvorené, sme to zobrali.
Aké je to byť už dekádu chatármi? Čo to v praxi znamená?
My sme prvý rok normálne robili päť dní v robote a dva dni tu, bez jediného dňa voľna. Od začiatku sme to chceli prepojiť na agroturistiku. Videli sme potenciál toho miesta v tom, že je tu krásna príroda, je to trošku ďalej od mesta, no ani nie ďaleko, čiže dobré miesto pre bežný oddych Košičanov. Človek si trošku prevetrá hlavu, hocikedy cez týždeň sa môže rozhodnúť, že ide do lesa a prísť k nám. Je to menšia turistika, výborná aj pre deti a rodiny. Všetko, čo tu robíme, je pre ľudí, máme radi ľudí aj po tých jedenástich rokoch.
Starajú sa aj o kone. (zdroj: FB/Chata Hrešná)Podarilo sa vám naplniť plány s agroturistikou?
Robíme vychádzky na koňoch, orientujeme sa na začiatočníkov. Máme aj ľudí, ktorí k nám chodia dlhodobejšie, ale fungujeme skôr ako prvý kontakt človeka s jazdou na koni. Jazdíme dosť veľa s deťmi od štyroch rokov, jazdíme aj so staršími ľuďmi, ktorí v živote nesedeli na koni. Sme vstupná brána, keď chce človek začať jazdiť. Ale sú aj ľudia, ktorí prídu jednorazovo, napríklad páriky, keď idú na výlet, alebo často je to ako zážitkový darček na narodeniny.
Aké ste mali predtým civilné povolania?
Veronika: Študovala som veterinu a robila som v akvaristike a v zoologickej záhrade.
Tomáš: Ja som robil veľa robôt, ale naposledy pred chatou som robil obchodného zástupcu s potravinami, teda trošku v gastro prostredí. Mali sme plán, že Veronika bude robiť kone a ja gastro. No skončili sme tak, že obidvaja robíme gastro, lebo je to nárazové, víkendy sú veľmi silné.
Chata pochádza z 80. rokov. (zdroj: FB/Chata Hrešná)Na chate aj bývate?
Áno, bývame tu hlavne kvôli koňom, potrebujú 24-hodinový servis. Mali sme tu už aj koliku, aj kadejaké problémy. Poviem rovno, ľudia sem-tam hodia niečo koníkovi, takže skôr z bezpečnostných dôvodov kvôli koňom.
Mali ste už predtým skúsenosť s prevádzkovaním nejakého objektu? Čo bolo v začiatkoch najnáročnejšie?
Najťažšie bolo nastaviť pravidlá, čo sa týka zákazníkov. My sme sa od začiatku snažili, aby otváracie hodiny boli konštantné a aby mal aj servis nejakú úroveň. Ľudia boli naučení napríklad, že vnútri konzumovali svoje veci, také tie slovenské klasické problémy. Na začiatku to bolo dosť tvrdé. Ale už vtedy sme to videli tak, že ide o pekné miesto, kde vieme vytvoriť prostredie pre ľudí, aby sme aj my boli spokojní.
Ako dlho trvalo, kým si verejnosť zvykla na nového prevádzkovateľa?
Išlo to postupne. Minule sme našli taký papierik, kde bol náš prvý nákup a stav zásob, tak to bolo veľmi zaujímavé. Dopĺňali sme desať horaliek na víkend a štyri plechovkové pivá.
Tým, že to bolo rok zatvorené, bola chata dosť zabudnutá, ľudia si odvykli sem chodiť. Je tu unikátna vyhliadka na Tatry desať minút chôdze od chaty. Je tu veľmi pekná turistická trasa, výhľad na Košice je parádny. Človek si dnes sadne a užije si chvíľu úplne ináč, ako keby bola chata zatvorená. Neboli tu stoly, slnečníky, len chata a tráva po pás.
Ak vám v začiatkoch stačili štyri pivá a štyri horalky, v akých objemoch sa dnes zásobíte na víkend?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
